Keď sme malé deti, je nám jedno, čo si o nás druhí ľudia myslia. Grgáme a prdíme, rozmaznane vrieskame a nehanbíme sa plaziť holí po deke na kúpalisku. Správame sa tak ako sa nám práve chce a máme na háku reakcie okolia.
S postupom času na nás dolieha vplyv dospelých, ktorí si myslia, že to nie je správne. Vravia nám, že nemôžeme úplne vždy hovoriť pravdu, lepšie povedané to, čo máme práve na mysli. Nemôžeme tete susede povedať, že stučnela, aj keď je to pravda a nemôžeme mame povedať, že sa správa ako krava a vrátiť jej facku. Nemôžeme učiteľke v škole povedať, že vie hovno o tom, čo učí a cirkevným hodnostárom, že by sa nemali voziť na džípoch a dať prachy na charitu.
To sú veci, ktoré sa nepatria. Nepatrí sa kradnúť, ale ani žobrať, nepatrí sa chodiť sa denne maľovať do drogérie s make up testermi. Po mojich cestách do Indie a Nepálu, kde ešte funguje kastovný systém, som po návrate musela usúdiť, že svojím spôsobom to ešte funguje aj u nás. Mne ako herečke a mediálne známej tváričke je vyčítané, že fajčím zásadne iba štartky, nakupujem v sekáčoch, žúrujem v tretej cenovej a ako zlatý klinec, že bývam v garáži. Pred pád dňami som došla domov z Nepálu. Mama mi opäť zopakovala zoznam vecí, ktoré sa nepatria, na čele s garážou (vraj sa jej ostatní umelci pýtajú, prečo ma neprichýli u seba. Milí umelci, mne je v garáži dobre, a to je úplne jediný dôvod, prečo tam bývam. Mama by ma rada prichýlila, ale na to som ja príliš odchýlená od normálneho spôsobu života). A tak som došla domov, odomkla veľké zelené dvere na mojej garáži a zaparkovala som sa. Posadila som sa na starú socialistickú sedačku, zaliala si čaj a uvedomila si, že sa čoraz viac vraciam k tomu detskému salámistickému syndrómu. No a čo.
S postupom času na nás dolieha vplyv dospelých, ktorí si myslia, že to nie je správne. Vravia nám, že nemôžeme úplne vždy hovoriť pravdu, lepšie povedané to, čo máme práve na mysli. Nemôžeme tete susede povedať, že stučnela, aj keď je to pravda a nemôžeme mame povedať, že sa správa ako krava a vrátiť jej facku. Nemôžeme učiteľke v škole povedať, že vie hovno o tom, čo učí a cirkevným hodnostárom, že by sa nemali voziť na džípoch a dať prachy na charitu.
To sú veci, ktoré sa nepatria. Nepatrí sa kradnúť, ale ani žobrať, nepatrí sa chodiť sa denne maľovať do drogérie s make up testermi. Po mojich cestách do Indie a Nepálu, kde ešte funguje kastovný systém, som po návrate musela usúdiť, že svojím spôsobom to ešte funguje aj u nás. Mne ako herečke a mediálne známej tváričke je vyčítané, že fajčím zásadne iba štartky, nakupujem v sekáčoch, žúrujem v tretej cenovej a ako zlatý klinec, že bývam v garáži. Pred pád dňami som došla domov z Nepálu. Mama mi opäť zopakovala zoznam vecí, ktoré sa nepatria, na čele s garážou (vraj sa jej ostatní umelci pýtajú, prečo ma neprichýli u seba. Milí umelci, mne je v garáži dobre, a to je úplne jediný dôvod, prečo tam bývam. Mama by ma rada prichýlila, ale na to som ja príliš odchýlená od normálneho spôsobu života). A tak som došla domov, odomkla veľké zelené dvere na mojej garáži a zaparkovala som sa. Posadila som sa na starú socialistickú sedačku, zaliala si čaj a uvedomila si, že sa čoraz viac vraciam k tomu detskému salámistickému syndrómu. No a čo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.