Lisabonská zmluva je odmietnutá. A hoci euroelity krčia obočím, rozhodnutie Írov je šancou pre slobodnejšiu Európu.
Najskôr k samotnému referendu – je to už štvrté ľudové hlasovanie v krátkom čase, v ktorom sa ľudia z rôznych kútov Európy postavili proti návrhom európskych politikov o budúcej podobe kontinentu. Íri odmietli v roku 2001 zmluvu z Nice (hoci o rok boli hanebne dotlačení k opakovaniu hlasovania), Francúzi a Holanďania odmietli v roku 2005 ústavnú zmluvu (a tá bola potom hanebne premenovaná na Lisabonskú zmluvu s rovnakým obsahom). Európski lídri vtedy skúsili fintu – po skúsenosti so „zaostalou“ verejnosťou sa totiž rozhodlo, že Európa sa na svoju budúcnosť nebude pýtať ľudí, ale len politikov. Jediná krajina, ktorá si aj na schválenie Lisabonskej zmluvy zachovala referendum, bolo Írsko. A výsledok sa zopakoval... Je teda zrejmé, že európske zmluvy a dohody prechádzajú v národných parlamentoch, ale nie v národoch. Čo to znamená?
Je naozaj možné, že národy sú zaostalejšie, menej rozhľadené a menej zodpovedné než ich elity. Väčšina sa predsa často mýli, podľa tohto časopisu dokonca väčšinou (stačí sledovať slovenské prieskumy verejnej mienky). Napokon, elita by mala byť z definície múdrejšia než bežní voliči. Ak je to naozaj tak, potom je každé európske referendum hazardom a malo by byť zakázané. Správa z Írska je v takom prípade iba ďalším potvrdením, že politika sa má robiť v salónoch, že s hlúpymi ľuďmi sa má milosrdne manipulovať a že kľúčové rozhodnutia nepatria do rúk voličov, ale vyvolených.
Ale možné – a podľa tohto časopisu oveľa pravdepodobnejšie – je aj to, že problém, na ktorý nahlas ukázal Dublin, nie je v zaostalosti, provinčnosti a nedvižnosti európskych národov, ale v mentalite európskych politikov a v ich snahe obchádzať realitu.
Snom európskych lídrov je napríklad ich väčšia váha v riešení konfliktov sveta. Nechcú, aby všetko riešila Amerika. Nič proti tomu. Keďže ale nie sú schopní presvedčiť vlastných voličov, aby zvýšili napríklad vojenské výdavky (bez ktorých sa nedá riešiť žiadny konflikt), utiekajú sa k európskemu riešeniu, európskej armáde a európskej zbrojnej agentúre. Obchádzajú tým vlastnú verejnosť v nádeji, že európske krovie všetko ukryje. Nakrátko možno, no dlhodobo tým zvyšujú odpor proti všetkému európskemu vo vlastných národoch.
Alebo – európski lídri, zuniformovaní módnymi trendmi, po čase súhlasia so všetkým, čo sa tvári avantgardne. V morálke, v intimite, vo vzťahoch k menšine či k národu. Keďže však doma nevládne avantgarda, ale „staromódna“ realita, radi odovzdávajú kompetencie nadnárodným súdom, komisiám, regulačným orgánom. Všeličo z modernej agendy tým naozaj presadia, ale doma tak znova len prehlbujú alergiu na Brusel.
Alebo – európski lídri nie sú dlhodobo schopní presvedčiť vlastné národy o potrebe hlbokých reforiem takzvaného sociálneho štátu, ktorý sa prežil a v dnešnom dynamickom svete dusí rozvoj a ničí konkurencieschopnosť európskych ekonomík. A tak si to uľahčili – prišli s maastrichtskými kritériami a s eurom, ktoré zhora, z Bruselu, diktujú národom výšku schodkov a mieru utrácania. Tie kritériá sú v poriadku, socík treba brzdiť, lenže tou okľukou, obídením vlastných voličov, eurolídri opäť len zvyšujú alergiu vlastných národov na všetko európske.
Toto je všeobecný model európskej politiky – my europolitici vieme lepšie ako naši voliči, čo treba robiť a čomu treba veriť, ale bojíme sa im to povedať, nevieme ich o tom presvedčiť, a tak používame zaklínadlo Bruselu. Ale zaklínadlo nefunguje. Preto tie fatálne neúspechy referend.
Európa je nádherný kontinent a úctyhodná civilizácia, a bola by hrozná škoda, keby zoslabla či dokonca vymrela. Naozaj potrebujeme hľadať spoločné riešenia a aj niektoré spoločné inštitúcie. Írske referendum však ukázalo, že zdravá EÚ musí byť založená na spolupráci národných štátov a ich verejností, nie na ich obchádzaní. Ústavná zmluva, prezlečená do lisabonských šiat, nebola dobrou cestou.
Najskôr k samotnému referendu – je to už štvrté ľudové hlasovanie v krátkom čase, v ktorom sa ľudia z rôznych kútov Európy postavili proti návrhom európskych politikov o budúcej podobe kontinentu. Íri odmietli v roku 2001 zmluvu z Nice (hoci o rok boli hanebne dotlačení k opakovaniu hlasovania), Francúzi a Holanďania odmietli v roku 2005 ústavnú zmluvu (a tá bola potom hanebne premenovaná na Lisabonskú zmluvu s rovnakým obsahom). Európski lídri vtedy skúsili fintu – po skúsenosti so „zaostalou“ verejnosťou sa totiž rozhodlo, že Európa sa na svoju budúcnosť nebude pýtať ľudí, ale len politikov. Jediná krajina, ktorá si aj na schválenie Lisabonskej zmluvy zachovala referendum, bolo Írsko. A výsledok sa zopakoval... Je teda zrejmé, že európske zmluvy a dohody prechádzajú v národných parlamentoch, ale nie v národoch. Čo to znamená?
Je naozaj možné, že národy sú zaostalejšie, menej rozhľadené a menej zodpovedné než ich elity. Väčšina sa predsa často mýli, podľa tohto časopisu dokonca väčšinou (stačí sledovať slovenské prieskumy verejnej mienky). Napokon, elita by mala byť z definície múdrejšia než bežní voliči. Ak je to naozaj tak, potom je každé európske referendum hazardom a malo by byť zakázané. Správa z Írska je v takom prípade iba ďalším potvrdením, že politika sa má robiť v salónoch, že s hlúpymi ľuďmi sa má milosrdne manipulovať a že kľúčové rozhodnutia nepatria do rúk voličov, ale vyvolených.
Ale možné – a podľa tohto časopisu oveľa pravdepodobnejšie – je aj to, že problém, na ktorý nahlas ukázal Dublin, nie je v zaostalosti, provinčnosti a nedvižnosti európskych národov, ale v mentalite európskych politikov a v ich snahe obchádzať realitu.
Snom európskych lídrov je napríklad ich väčšia váha v riešení konfliktov sveta. Nechcú, aby všetko riešila Amerika. Nič proti tomu. Keďže ale nie sú schopní presvedčiť vlastných voličov, aby zvýšili napríklad vojenské výdavky (bez ktorých sa nedá riešiť žiadny konflikt), utiekajú sa k európskemu riešeniu, európskej armáde a európskej zbrojnej agentúre. Obchádzajú tým vlastnú verejnosť v nádeji, že európske krovie všetko ukryje. Nakrátko možno, no dlhodobo tým zvyšujú odpor proti všetkému európskemu vo vlastných národoch.
Alebo – európski lídri, zuniformovaní módnymi trendmi, po čase súhlasia so všetkým, čo sa tvári avantgardne. V morálke, v intimite, vo vzťahoch k menšine či k národu. Keďže však doma nevládne avantgarda, ale „staromódna“ realita, radi odovzdávajú kompetencie nadnárodným súdom, komisiám, regulačným orgánom. Všeličo z modernej agendy tým naozaj presadia, ale doma tak znova len prehlbujú alergiu na Brusel.
Alebo – európski lídri nie sú dlhodobo schopní presvedčiť vlastné národy o potrebe hlbokých reforiem takzvaného sociálneho štátu, ktorý sa prežil a v dnešnom dynamickom svete dusí rozvoj a ničí konkurencieschopnosť európskych ekonomík. A tak si to uľahčili – prišli s maastrichtskými kritériami a s eurom, ktoré zhora, z Bruselu, diktujú národom výšku schodkov a mieru utrácania. Tie kritériá sú v poriadku, socík treba brzdiť, lenže tou okľukou, obídením vlastných voličov, eurolídri opäť len zvyšujú alergiu vlastných národov na všetko európske.
Toto je všeobecný model európskej politiky – my europolitici vieme lepšie ako naši voliči, čo treba robiť a čomu treba veriť, ale bojíme sa im to povedať, nevieme ich o tom presvedčiť, a tak používame zaklínadlo Bruselu. Ale zaklínadlo nefunguje. Preto tie fatálne neúspechy referend.
Európa je nádherný kontinent a úctyhodná civilizácia, a bola by hrozná škoda, keby zoslabla či dokonca vymrela. Naozaj potrebujeme hľadať spoločné riešenia a aj niektoré spoločné inštitúcie. Írske referendum však ukázalo, že zdravá EÚ musí byť založená na spolupráci národných štátov a ich verejností, nie na ich obchádzaní. Ústavná zmluva, prezlečená do lisabonských šiat, nebola dobrou cestou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.