sa volá článok Václava Bělohradského z Práva (26. jún 2007). Autor je skutočný guru českej postmodernej filozofie.
Rekapitulujem, čo napísal: Posledné tri storočia formuje spoločenský poriadok vzájomné prelínanie troch osových princípov – hierarchia, trh, siete. Modernosť je posun od primátu hierarchie k primátu trhu, postmodernosť je posun od primátu trhu k primátu sietí. Tam, kde vládne hierarchia, je posvätná moc, tam kde vládne trh, vládne slobodná súťaž v rámci dohodnutých pravidiel. A tam kde vládnu siete, dominuje spontánna spolupráca všetkých so všetkými, bez ohľadu na to, čo je vpravo, vľavo, hore, dole, v strede a na periférii.
Vzájomné stýkanie a konfrontácia pravice s ľavicou patrí k trhovému poriadku a k demokracii. Akurát tá demokracia už nie je taká ako bývala, respektíve taká, ako nám vnucujú „kliky falošného vedomia“. Bělohradský v tejto súvislosti spomína český denník MFD, ergo české pravicové médiá. Nazdáva sa, že to, čomu hovoríme demokracia, stratilo schopnosť meniť sa na základe racionálnej kritiky samej seba. Dôsledky sú tristné: Ľudia prestávajú veriť politickým stranám a nechodia voliť. Priestor, kde by malo prebiehať formovanie názorov väčšiny, teda verejný priestor, nahradil priemysel zábavy.
Riešením, ako si myslí Václav Bělohradský, by mala byť voľba nového systému. Bělohradský priznáva, že nepozná spôsob, ako na to. Snaží sa však porozumieť rozdielom medzi pravicou a ľavicou v nádeji, že v takom porozumení by sa mohli objaviť aj náznaky cesty z vlečúcej sa krízy ľavice a tým aj celého systému. Hovorí, že rozdiely medzi pravicou a ľavicou sa formovali vo vzájomnej súťaži o riešenie troch epochálnych sporov, ktoré ohrozovali jednotu priemyselnej spoločnosti. Kapitalista prostredníctvom „legitímnej bezohľadnosti“ prenáša náklady vlastného podnikania na všetkých. Príkladom je devastácia životného prostredia v dôsledku podnikateľskej činnosti. Pravica mu pritom sekunduje, pretože slobodu podnikania považuje za jedno zo základných práv. Ľavica presadzuje právo občanov proti čomusi podobnému protestovať. Pravica považuje sociálne práva, ako ich chápe ľavica, za príčinu prehlbovania nerovnosti (pretože produkujú sociálnych invalidov a zneužívateľov, dodávam ja). Podľa ľavice však ide o ochranu ľudí pred útlakom. Pravica spochybňuje oprávnenosť regulácie podmienok života ľudí, ľavica obhajuje racionalitu regulácií štátom.
Podľa Bělohradského kríza ľavice spočíva v tom, že nevie, ako svoje videnie sveta (zmenu systému voľbou) presadiť. Nevie to s ohľadom na neprehľadnosť postmodernej ekonomiky a spoločnosti. Nevie to aj preto, že nepozná spôsob zlaďovania kolektívnych a individuálnych rozhodnutí. A napokon, nevie oprieť svoju kritiku kapitalizmu o oprávnenosť regulácií s poukazom na „medze rastu“ a biosolidaritu. Veľké nádeje vkladá Bělohradský do zelenej politiky a do etiky v politike.
Uf, povedal som si, keď som Bělohradského esej dočítal. Máme tu teda škodlivú pravicu a ľavicu, ktorá je v hlbokej kríze. Máme tu kapitalizmus, ktorý vyčerpal svoje možnosti a ničí šance na spravodlivosť a slobodu. V kríze je však aj demokracia. Nie preto, že by ju ohrozovali výzvy súčasnosti, ale preto, že stratila schopnosť sebareflexie. Ľudia vraj kvôli tomu neveria politike a prestali chodiť k voľbám.
Fakt, že svet demokracie „volia nohami“, čo je vžitá metafora pre jednosmernosť migrácií v globálnej aréne, je zrejme len o prirodzenej potrebe hladných posadiť sa k prestretému stolu. Keď sa ľavica pozviecha z vlečúcej sa krízy, nastane čas zmeny systému. Kapitalistom ľavica predloží účet za devastáciu verejných zdrojov (napríklad vody z riek, ktorú podnikatelia užívajú zdarma), ľud s prispením ľavice rozšíri svoje sociálne práva, rast bude osedlaný štátnym prerozdeľovaním a reguláciou v prospech vedy, školstva, zdravotníctva, slabých a odkázaných, zavládne biosolidarita, presadí sa etika v politike. Úprimne povedané, neviem, ako tento stav dosiahnuť voľbou. To skôr revolúciou, napríklad socialistickou. A systematickým opakovaním výroku „zdroje sú“, až do ich úplného vyčerpania. A zase sa raz začne všetko odznova.
Rekapitulujem, čo napísal: Posledné tri storočia formuje spoločenský poriadok vzájomné prelínanie troch osových princípov – hierarchia, trh, siete. Modernosť je posun od primátu hierarchie k primátu trhu, postmodernosť je posun od primátu trhu k primátu sietí. Tam, kde vládne hierarchia, je posvätná moc, tam kde vládne trh, vládne slobodná súťaž v rámci dohodnutých pravidiel. A tam kde vládnu siete, dominuje spontánna spolupráca všetkých so všetkými, bez ohľadu na to, čo je vpravo, vľavo, hore, dole, v strede a na periférii.
Vzájomné stýkanie a konfrontácia pravice s ľavicou patrí k trhovému poriadku a k demokracii. Akurát tá demokracia už nie je taká ako bývala, respektíve taká, ako nám vnucujú „kliky falošného vedomia“. Bělohradský v tejto súvislosti spomína český denník MFD, ergo české pravicové médiá. Nazdáva sa, že to, čomu hovoríme demokracia, stratilo schopnosť meniť sa na základe racionálnej kritiky samej seba. Dôsledky sú tristné: Ľudia prestávajú veriť politickým stranám a nechodia voliť. Priestor, kde by malo prebiehať formovanie názorov väčšiny, teda verejný priestor, nahradil priemysel zábavy.
Riešením, ako si myslí Václav Bělohradský, by mala byť voľba nového systému. Bělohradský priznáva, že nepozná spôsob, ako na to. Snaží sa však porozumieť rozdielom medzi pravicou a ľavicou v nádeji, že v takom porozumení by sa mohli objaviť aj náznaky cesty z vlečúcej sa krízy ľavice a tým aj celého systému. Hovorí, že rozdiely medzi pravicou a ľavicou sa formovali vo vzájomnej súťaži o riešenie troch epochálnych sporov, ktoré ohrozovali jednotu priemyselnej spoločnosti. Kapitalista prostredníctvom „legitímnej bezohľadnosti“ prenáša náklady vlastného podnikania na všetkých. Príkladom je devastácia životného prostredia v dôsledku podnikateľskej činnosti. Pravica mu pritom sekunduje, pretože slobodu podnikania považuje za jedno zo základných práv. Ľavica presadzuje právo občanov proti čomusi podobnému protestovať. Pravica považuje sociálne práva, ako ich chápe ľavica, za príčinu prehlbovania nerovnosti (pretože produkujú sociálnych invalidov a zneužívateľov, dodávam ja). Podľa ľavice však ide o ochranu ľudí pred útlakom. Pravica spochybňuje oprávnenosť regulácie podmienok života ľudí, ľavica obhajuje racionalitu regulácií štátom.
Podľa Bělohradského kríza ľavice spočíva v tom, že nevie, ako svoje videnie sveta (zmenu systému voľbou) presadiť. Nevie to s ohľadom na neprehľadnosť postmodernej ekonomiky a spoločnosti. Nevie to aj preto, že nepozná spôsob zlaďovania kolektívnych a individuálnych rozhodnutí. A napokon, nevie oprieť svoju kritiku kapitalizmu o oprávnenosť regulácií s poukazom na „medze rastu“ a biosolidaritu. Veľké nádeje vkladá Bělohradský do zelenej politiky a do etiky v politike.
Uf, povedal som si, keď som Bělohradského esej dočítal. Máme tu teda škodlivú pravicu a ľavicu, ktorá je v hlbokej kríze. Máme tu kapitalizmus, ktorý vyčerpal svoje možnosti a ničí šance na spravodlivosť a slobodu. V kríze je však aj demokracia. Nie preto, že by ju ohrozovali výzvy súčasnosti, ale preto, že stratila schopnosť sebareflexie. Ľudia vraj kvôli tomu neveria politike a prestali chodiť k voľbám.
Fakt, že svet demokracie „volia nohami“, čo je vžitá metafora pre jednosmernosť migrácií v globálnej aréne, je zrejme len o prirodzenej potrebe hladných posadiť sa k prestretému stolu. Keď sa ľavica pozviecha z vlečúcej sa krízy, nastane čas zmeny systému. Kapitalistom ľavica predloží účet za devastáciu verejných zdrojov (napríklad vody z riek, ktorú podnikatelia užívajú zdarma), ľud s prispením ľavice rozšíri svoje sociálne práva, rast bude osedlaný štátnym prerozdeľovaním a reguláciou v prospech vedy, školstva, zdravotníctva, slabých a odkázaných, zavládne biosolidarita, presadí sa etika v politike. Úprimne povedané, neviem, ako tento stav dosiahnuť voľbou. To skôr revolúciou, napríklad socialistickou. A systematickým opakovaním výroku „zdroje sú“, až do ich úplného vyčerpania. A zase sa raz začne všetko odznova.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.