Olympijská dedinka

slávne čičmianske motívy sa už ocitli aj na úboroch našich olympionikov alebo najnovšie na výstave EXPO v Miláne. Túto dedinku ako jednu z mála na Slovensku spomína globálny cestovateľský bedeker z edície Lonely Planet a ročne ju navštívi až do 50-tisíc turistov, mnohí zahraniční. Miestni sa tak trochu hnevajú, že väčšinou prídu hostia iba nakrátko. Vystúpia z auta, odfotia si ornamentmi zdobené drevenice na hlavnej ulici, vypijú si v humne u Jurka Kudjaka dobrú kávu alebo zjedia v niektorom z penziónov halušky či ovčí syr a idú ďalej. Čičmany z nich väčší osoh nemajú.

Vymierajúca dedina so 158 obyvateľmi by ako soľ potrebovala oživiť cestovný ruch, iné možnosti príjmu tu už príliš nie sú. A to pritom ešte v 70. rokoch mali Čičmany okolo tisíc obyvateľov, ktorí našli prácu v tunajšej výrobni súkennej obuvi, nazývanej tiež „papučiareň“, alebo dochádzali do strojární na Považí. Medzičasom mnohé fabriky zanikli, rozpadli sa aj štátne majetky.

„Ešte v roku 1989 tu vyrábali vyše 480-tisíc párov súkennej obuvi na export najmä do Kanady a do Ruska, potom prišla móda všetko rušiť. Škoda, malo to tradíciu, pracovalo tam do stopäťdesiat ľudí,“ spomína so smútkom starostka Čičmian Natália Rudnicayová. „Ľudia, najmä mladí, sa potom odsťahovali za prácou, dedina sa začala vyľudňovať. Ostali tu prevažne starší obyvatelia. V roku 1977 u nás zrušili základnú školu, teraz dochádza asi dvadsať detí od nás do školy do dvadsať kilometrov vzdialeného Fačkova. Je príznačné, že od septembra budeme mať iba jedného prváčika.“

Starostka ťažko nesie úbytok obyvateľstva a nenávratnú premenu dediny na chalupársku kolóniu, ktorá ožíva iba počas víkendov a dovoleniek. Trápi ju aj fakt, že Čičmany sú síce od roku 1977 vyhlásené za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry, vyše tridsať dreveníc je pamiatkovo chránených, no unikátne ornamenty strácajú identitu.