Tie obrazy dôverne poznáme zo spravodajských príspevkov či reportáží: Chabo odeté deti, ktoré sa hrajú v špine a odpadkoch uprostred bezútešných rómskych osád. Keď prídu do školy, často nevedia pomenovať farby či ročné obdobia, lebo ich rodičia sa im nikdy nevenovali. Ich slovná zásoba je malá a vyhliadky neradostné. Zo slabo socializovaných detí sa stávajú asociálni dospelí. Na jednej strane musí u nich basa často doháňať, čo zanedbali ich rodičia. Na druhej strane má spoločnosť tendenciu prstupovať k nim ako k večným deťom, ktoré nenesú žiadnu zodpovednosť za svoje správanie...
Kniha americkej novinárky Pamely Druckermanovej, bývalej reportérky denníka Wall Street Journal, ktorá v Paríži porodila dcéru, nie je o Rómoch. Je o nepísaných pravidlách výchovy detí vo Francúzsku a jej adresátmi sú strhaní americkí rodičia zo strednej vrstvy, otročiaci malým rozmaznaným bôžikom, na ktorých v duchu módnych výchovných teórií povýšili svoje deti. No postrehy autorky by mohli fungovať aj z opačnej strany, na deti zanedbávané. Na francúzskej výchovnej filozofii by sa nepochybne dal postaviť zmysluplný sociálny program spolupráce s rómskymi rodičmi na zlepšení ich výchovných zručností, z čoho by profitovali ďalšie rómske generácie.
.dať deťom rámec
Čo je teda francúzske výchovné tajomstvo? Dalo by sa zhrnúť do jedného slova: „cadre“.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.