Také niečo vybičuje očakávania ešte viac, optimisti sa ešte viac tešia a skeptici sú ešte skeptickejší. Dielo už navyše stihla zahraničná kritika prebrať zo všetkých strán a nenechala na ňom ani stopu tajomstva, takže sa z filmu V hlave celkom pokojne mohla stať akási povinná jazda.
A potom sa človek v kine ocitol zoči-voči niečomu, čo ho napriek všetkému ešte stále dokázalo prekvapiť.
.prekvapenie
Človek idúci do kina na akýkoľvek film už má vytvorený akýsi obraz, čosi očakáva, čohosi sa bojí a film samotný potom takého očakávania buď potvrdí, alebo vyvráti, ale nie často, ba dokonca priamo až zriedka sa stáva, že nech si divák dopredu myslí o filme čokoľvek, po filme si prizná, že bol celkom mimo a chvíľu mu trvá, kým mu dôjde, čo vlastne videl.
Prekvapenie? Veľké!
Najprv však v súlade s všeobecným nadšením navŕšme superlatívy, koľko ich film V hlave znesie. Najlepší animák roku – samozrejme, ba čo viac, najlepší animák štúdia Pixar a bolo by najlepšie, keby už mu teraz rovno dali Oscara, a najlepší animák všetkých čias a možno aj najlepší film a všetko je to jedno veľké táranie, kým si konečne nepovieme čosi k veci.
V hlave je film o tom, ako máme v hlavách terminály, pri ktorých sa strieda päť základných emócií, ktoré riadia naše reakcie na vonkajšie podnety. Tých päť emócií sú radosť, smútok, strach, hnev a nechuť a sú to rozkošné animované antropomorfizované postavičky, ktoré si dieťa zamiluje na prvý pohľad a dospelého môže ich priamočiara ľúbivosť až rozčuľovať. Prvýkrát sa do textu priamo tlačí slovíčko gýč, nie ako estetický či umenovedný pojem, ale ako zhluk písmen, ktorými zvykneme označovať veci bez tajomstva.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.