Keď som nastúpila na materskú dovolenku, v hlave som mala romantickú predstavu o živote s dieťaťom v tej istej dedine, ako žijú moji rodičia. Hovorila som si, aké to bude úžasné pre dieťa, pre nich a vôbec nie v poslednom rade pre mňa. Už iste tušíte, že to nebola prechádzka ružovou záhradou, ibaže by vám neprekážalo, že v rámci nej niekoľkokrát prejdete krížom cez tŕnie. Najhoršie však pre mňa bolo zistenie, že nie oni, ale ja sa musím zmeniť. Byť viac samostatná, nepovažovať pomoc za povinnosť, ale za dar a prestať komunikovať ako decko.
.samostatný = zodpovedný a sebaistý
Ťažko si vybudujeme dospelý vzťah, ak nebudeme samostatní. Osamostatniť sa od rodičov však neznamená len odsťahovať sa a platiť si účty sám. Dospelé deti, ktoré bývajú s rodičmi a naplno zdieľajú zodpovednosť za spoločné bývanie, môžu byť viac samostatné ako tie, ktoré sa síce odsťahovali, ale stále sú od nich nejakým spôsobom závislé.
Psychológ a psychoterapeut Gabriel Hrustič vysvetľuje, že osamostatnenie v sebe zahŕňa schopnosť postarať sa o seba, uživiť sa a najmä niesť za svoj vlastný život plnú zodpovednosť. Ak chceme rodičom dokázať, že sme samostatní, kľúčová je schopnosť byť zodpovedný voči vlastným stanoveným prioritám: „Mám aspoň akú-takú predstavu, čo od života chcem a idem si za tým. Alebo to neviem, tak to hľadám,“ hovorí psychológ.
To zahŕňa aj vedieť ustáť nesúhlas rodičov s našimi životnými plánmi. Ako nezávislí, dospelí ľudia nemôžeme donekonečna dúfať, že rodičia odobria všetky naše rozhodnutia. Podľa psychológa je to deficit sebaistoty a závislosť. Vysvetľuje: „Súhlas rodičov nás vždy poteší, ale pri osamostatnení je dôležité nebyť od toho závislý. Máme vlastný rozum, a nie je už našou úlohou byť poslušnými deťmi, ktoré robia rodičom len radosť. To znamená, že dôležité rozhodnutia o vlastnom živote sa snažím robiť čo najzodpovednejšie, premýšľam, zisťujem si informácie, radím sa, zvažujem a potom ustojím aj kritiku, lebo som robil, čo som v danej situácii najlepšie mohol.“
.pomoc nie je povinnosť
Naše interakcie s rodičmi uvoľní, ak si uvedomíme, že nám nemusia pomáhať a oni prídu na to, že pomoc môžu odmietnuť. Zidealizované očakávania o tom, ako starí rodičia varujú deti a asistujú na stavbe domu sú niekedy v ostrom kontraste s nevypovedanými potrebami zo strany rodičov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.