Bradbury sa podobne ako Čapek, Orwell, Huxley či Vonnegut stal až akousi scifistickou výkladnou skriňou, argumentom, ktorý scifisti používali vždy vtedy, keď sa ich obľúbený žáner ocitol na pranieri pre svoje nevysoké literárne kvality. Akože Heinlein, Asimov či Clarke sú super – nápady, imaginácia a tak – ale písať veľmi nevedia.
Odhliadnuc od toho, že celé je to vlastne hlúposť, pravda je, že na Vonneguta, Orwella či práve Bradburyho si mainstreamová literárna kritika sotva kedy poriadne trúfla, pričom ani Marťanské kroniky, ani 451 stupňov Fahrenheita nie sú z hľadiska kompozície a štylistiky žiadne literárne skvosty a na úrovni vládnutia jazyku nijako zásadne nevytŕčajú zo žánrového priemeru.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.