Po februári 1948, keď sa aj u nás podarilo Stalinovi udomácniť stalinizmus, naši otcovia rojčili, že to nebude mať dlhé trvanie a totalitu nahradí demokratická stredoeurópska federácia. Ich sen sa splnil až oveľa neskôr – vtedy, keď ho snívali, bol ešte predčasný a hlavne nebezpečný: stačilo, aby sa o ňom porozprávali príliš nahlas niekde v kaviarni – a končili v Leopoldove a Jáchymove. Na tento kontext nesmieme zabudnúť, ak chceme vychutnať, čo to znamenalo pre vtedajšiu mladú umeleckú bohému, keď sa zrazu na bratislavských uliciach objavil nádejný spisovateľ Ján Johanides, ktorý pri každej príležitosti veselo pokrikoval na svojich priateľov: „Bon jour, cári! Som Európan!“
Nebola to len bohémska recesia.
Nielenže hneď jedna z prvých poviedok, ktoré vtedy začal písať a uverejňovať v Mladej tvorbe, sa volala Európan – aj z tých ostatných bolo zrejmé, že ich autor má prehľad aj o tom, čo sa píše za železnou oponou, že má, napríklad, dobre prečítaného Camusovho Cudzinca – a že aj on sám je svojím spôsobom cudzincom tam, kde žije, pretože v totalite je aj pod rodnou strechou tak trochu cudzincom každý, komu to myslí slobodne.
No práve vďaka tomuto tak trochu cudzinectvu sa jeho dielo stalo jednou z najnespornejších hodnôt slovenskej literatúry.
.ľubomír Feldek
básnik
S Jánom Johanidesom som sa zoznámil pred dvanástimi rokmi, keď som ako vydavateľský elév konečne našiel odvahu a požiadal ho telefonicky o stretnutie. Jeho knihy som s pasiou čítaval už od puberty a tešil som sa na každé nové dielo. Prekvapilo ma, ako skromne žije velikán. Pozval ma do svojho panelákového bytu v Šali, presedeli sme hodiny vo vášnivej debate o literatúre, obklopení olejomaľbami jeho manželky Oľgy a stohmi rukou písaných rukopisov. Odchádzal som nadšený, Johanides bol nielen skvelým spisovateľom, ale aj veľmi vtipným rozprávačom a múdrym človekom. Odvtedy som mu vydal osem kníh a stali sme sa priateľmi. Bude mi veľmi chýbať.
.koloman Kertész Bagala
vydavateľ
Jána Johanidesa som spoznal ešte ako stredoškolák, lebo sa vtedy priatelil s mojím bratom – pri jednej návšteve len tak mimochodom, za desať minút, namaľoval ponúknutými pastelmi obrázok kytice, ktorý ešte dlhé roky zdobil našu kuchyňu. Jeho mohutný smiech neskôr neraz rozochvel aj steny Slovenských pohľadov, keď som tam robil redaktora. Kto by bol vtedy tušil, že v svojráznom bohémovi, priam prekypujúcom bujarou telesnosťou, sa skrýva budúci pustovník, fanaticky oddaný tvorivej práci! Po rokoch experimentovania v živote i v umení vychádzalo jeho ľudské aj umelecké presvedčenie zo základných židovsko-kresťanských hodnôt našej civilizácie, preto v svojom diele vytrvalo skúmal zápas dobra a zla, ako sa vyjavoval v ľudskom vnútre či už za totality, alebo v období „divokej“ posttotalitnej slobody. Hoci kládol veľký dôraz na estetické kvality svojich textov, v dnešných postmoderných časoch azda až trochu staromódne veril v morálne posolstvo literatúry a dodával tak odvahu aj nám malovernejším. Myslím, že slová Venedikta Jerofejeva vyjadrujú do veľkej miery aj jeho krédo: „Boh, keď umieral na kríži, nám odkázal súcit, výsmech nám neodkázal. Súcit a láska k svetu patria k sebe.“
Neopakovateľný hlas Jána Johanidesa, jeho láska k svetu a človeku tu budú chýbať.
.pavel Vilikovský
spisovateľ
Nebola to len bohémska recesia.
Nielenže hneď jedna z prvých poviedok, ktoré vtedy začal písať a uverejňovať v Mladej tvorbe, sa volala Európan – aj z tých ostatných bolo zrejmé, že ich autor má prehľad aj o tom, čo sa píše za železnou oponou, že má, napríklad, dobre prečítaného Camusovho Cudzinca – a že aj on sám je svojím spôsobom cudzincom tam, kde žije, pretože v totalite je aj pod rodnou strechou tak trochu cudzincom každý, komu to myslí slobodne.
No práve vďaka tomuto tak trochu cudzinectvu sa jeho dielo stalo jednou z najnespornejších hodnôt slovenskej literatúry.
.ľubomír Feldek
básnik
| Ján Johanides / Jeden z kľúčových slovenských spisovateľov druhej polovice dvadsiateho a prvej dekády dvadsiateho prvého storočia sa narodil 18. augusta 1934 v Dolnom Kubíne. V treťom ročníku Filozofickej fakulty UK, kde študoval estetiku, históriu a dejiny umenia ho vylúčili zo školy. Z politických dôvodov. Odvtedy pracoval v rôznych inštitúciách (od Tesly Orava po Ústav umeleckej kritiky a divadelnej dokumentácie), no hlavne písal. Najprv v Mladej tvorbe, v roku 1963 vyšla zbierka poviedok Súkromie, neskôr kniha Podstata kameňolomu (1965) a novela Nie (1966). Potom niekoľkoročný zákaz publikovania a až po desiatich rokoch knihy Nepriznané vrany, Balada o vkladnej knižke, Pochovávanie brata, Marek koniar a uhorský pápež, Slony v Mauthausene a mnohé ďalšie. Až po tú poslednú, ktorou bola Hmla našej trpezlivosti, vydaná v roku 2006. V roku 2002 mu bola udelená Cena Dominika Tatarku za knihu Nepriestrelná žena. Ján Johanides zomrel 5. júna 2008 v Šali. .jk |
S Jánom Johanidesom som sa zoznámil pred dvanástimi rokmi, keď som ako vydavateľský elév konečne našiel odvahu a požiadal ho telefonicky o stretnutie. Jeho knihy som s pasiou čítaval už od puberty a tešil som sa na každé nové dielo. Prekvapilo ma, ako skromne žije velikán. Pozval ma do svojho panelákového bytu v Šali, presedeli sme hodiny vo vášnivej debate o literatúre, obklopení olejomaľbami jeho manželky Oľgy a stohmi rukou písaných rukopisov. Odchádzal som nadšený, Johanides bol nielen skvelým spisovateľom, ale aj veľmi vtipným rozprávačom a múdrym človekom. Odvtedy som mu vydal osem kníh a stali sme sa priateľmi. Bude mi veľmi chýbať.
.koloman Kertész Bagala
vydavateľ
Jána Johanidesa som spoznal ešte ako stredoškolák, lebo sa vtedy priatelil s mojím bratom – pri jednej návšteve len tak mimochodom, za desať minút, namaľoval ponúknutými pastelmi obrázok kytice, ktorý ešte dlhé roky zdobil našu kuchyňu. Jeho mohutný smiech neskôr neraz rozochvel aj steny Slovenských pohľadov, keď som tam robil redaktora. Kto by bol vtedy tušil, že v svojráznom bohémovi, priam prekypujúcom bujarou telesnosťou, sa skrýva budúci pustovník, fanaticky oddaný tvorivej práci! Po rokoch experimentovania v živote i v umení vychádzalo jeho ľudské aj umelecké presvedčenie zo základných židovsko-kresťanských hodnôt našej civilizácie, preto v svojom diele vytrvalo skúmal zápas dobra a zla, ako sa vyjavoval v ľudskom vnútre či už za totality, alebo v období „divokej“ posttotalitnej slobody. Hoci kládol veľký dôraz na estetické kvality svojich textov, v dnešných postmoderných časoch azda až trochu staromódne veril v morálne posolstvo literatúry a dodával tak odvahu aj nám malovernejším. Myslím, že slová Venedikta Jerofejeva vyjadrujú do veľkej miery aj jeho krédo: „Boh, keď umieral na kríži, nám odkázal súcit, výsmech nám neodkázal. Súcit a láska k svetu patria k sebe.“
Neopakovateľný hlas Jána Johanidesa, jeho láska k svetu a človeku tu budú chýbať.
.pavel Vilikovský
spisovateľ
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.