Kardinál Jacques Martin prežil väčšinu svojho života v službách Svätej stolice a po boku šiestich pápežov. Viedol si tajný denník a o tomto období svojho života si doňho zapísal množstvo zaujímavých informácií.
Narodil sa v roku 1908 a ako 26-ročný sa stal kňazom. Vo Vatikáne pracoval od roku 1936, a po vyše troch desaťročiach služby tam dostal funkciu prefekta Pápežského domu, vďaka ktorej bol stále v kontakte s pápežom. V roku 1989 odišiel do dôchodku a o dva roky ho menovali za kardinála. Zhruba vtedy začal písať knihu spomienok Za bronzovou bránou, tá však uzrela svetlo sveta až po jeho smrti – zomrel v roku 1992.
Počas 20. storočia sa na Petrovom stolci vystriedalo deväť pápežov a kardinál Martin bol blízkym spolupracovníkom šiestich z nich.
.pius XI., budovateľ
Pontifikát Pia XI. bol významný z viacerých dôvodov. Práve počas neho sa uzavreli Lateránske dohody, ktoré vyústili do vzniku Vatikánskeho štátu. V krátkom čase mal Vatikán právny štatút, hranice, zástavu, menu, známky, telefonickú, telegrafickú i elektrickú ústredňu. Ďalším významným krokom bolo spustenie vysielania Vatikánskeho rozhlasu v roku 1931, otvorenie obrazárne v roku 1932 a presťahovanie observatória z Ríma do Castel Gandolfa v roku 1935. Pius XI. chcel, aby sa na cirkev opäť pozeralo ako na podporovateľku a ochrankyňu poznania, preto v roku 1936 založil Pápežskú akadémiu vied.
Niektorí spochybňujú jeho postoj k totalitným systémom, hoci vo svojich encyklikách kritizoval nacizmus a komunizmus. Podľa kardinála Maria Nasalliho Roccu, pápežovho komorníka, Pius XI. ľutoval, že Hitler v roku 1938 počas návštevy Ríma nepožiadal o audienciu. Prial si ho prijať, aby mu mohol všetko „vytmaviť“. Keď Hitler prišiel do Ríma, Pius XI. odišiel do Castel Gandolfa a v L´Osservatore Romano dal napísať, že odišiel z Ríma, pretože z rímskeho ovzdušia je mu zle...
.pius XII., jazykový puritán
Jeho nasledovník Pius XII. ešte ako kardinál hovorieval: „Ja sa môžem zmýliť. Zmýlil som sa? Áno, ja som sa pomýlil, nie pápež!“ Keď sa stal pápežom, vážil každé slovo a mal obrovskú zbierku slovníkov, ktoré mu pomáhali pri hľadaní vhodných výrazov. Raz mu ktosi polichotil, že výborne ovláda francúzštinu. Pápež veselo prehodil: „Ak vyhrajú v Taliansku komunisti, budem mať iné zamestnanie – vyučovať francúzštinu!“ Bol to skutočný jazykový puritán – zamestnancom dal vytlačiť zoznam nesprávnych vetných väzieb, neologizmov a prevzatých slov, ktorým sa majú vyhýbať.
Pontifikát tohto pápeža poznačil boj proti dvom totalitám – komunizmu a fašizmu. V roku 1940 Vatikánsky rozhlas tlmočil jeho rozhorčenie nad tým, ako nemecká armáda zaobchádza s Poliakmi. Ich vyčíňanie v Poľsku ho dohnalo k slzám. Podobne reagoval počas obsadenia Holandska, Belgicka a Luxemburska nacistami. Jeho prejav v máji 1942 neodvysielali v Nemecku a ani v Taliansku a fašisti pre istotu blokovali pokrytie Vatikánskeho rozhlasu v Ríme. V roku 1944 mu americký veľvyslanec pripomenul, že o Hitlerovom zvolení za kancelára pri ich stretnutí v Berlíne (1931) povedal, že ide o prechodný jav. Pius XII. na to reagoval: „Áno, ale to bolo ešte predtým, než som sa stal neomylným...“ Keď bol v roku 1943 zosadený Mussolini, na Námestí svätého Petra sa zhromaždilo množstvo ľudí, ktorí volali pápežovi na slávu. Počas vojny Pius XII. nariadil, aby jeho byt nevykurovali a stravoval sa skromne zo súcitu k tým, ktorí boli bez strechy nad hlavou, a o zime a hlade. Nariadil šetriť elektrinou a sám prechádzal vatikánskymi budovami a zhasínal svetlá.
Pius XII. mal rád ticho, najradšej pracoval medzi desiatou a druhou hodinou v noci, ale obľuboval rýchlu jazdu autom.
Kardinál Martin spomína, ako raz čakal, kým ho pápež prijme, a zatiaľ sa modlil breviár: „Keď som už bol na rade, nechcel, aby som modlitbu prerušil... Čakal teda, a až keď som sa domodlil, začal rozprávať o veciach, kvôli ktorým si ma dal zavolať.”
.ján XXIII., pastier a kormidelník
Kardinál Roncalli pochádzal z rodiny chudobného roľníka a mal 12 súrodencov. Osem dní po zvolení do funkcie sa pokúšal jedávať sám, ako bolo u pápežov zvykom, ale potom povedal „Mamma mia! Vôbec sa mi to nepáči!” A začal pozývať k svojmu stolu ľudí.
Počas jeho pontifikátu sa rozrástol zbor kardinálov o prvého Filipínca, Japonca a černocha. A podarilo sa mu vymenovať Tardiniho za kardinála, Tardini totiž purpur odmietol už za Pia XII. Keď ho Ján XXIII. navrhol za kardinála, Tardini sa s plačom hodil na kolená a prosil pápeža, aby ho hodnosťou kardinála nepoveril. Pápež ukázal na Ukrižovaného a povedal: „On nás oboch bude súdiť a už to nebude trvať dlho. Ja som sa nestiahol a vy by ste to chceli urobiť?“
Ján XXIII. bol otvorený novotám, ale zároveň chránil tradície. Hovorí sa, že vždy hľadal, čo ľudí spája, a nie to, čo ich rozdeľuje. Jeho pontifikát sa spája predovšetkým s Druhým vatikánskym koncilom, ktorý sa začal v roku 1962.
Keď bol ešte nunciom vo Francúzsku, na jednej recepcii sa zoznámil s hlavným parížskym rabínom. Keď sa mali presunúť do salóna, rabín zdvorilo núkal nuncia, aby išiel prvý. Nuncius odpovedal: „Prosím, najprv Starý zákon...“
.pavol VI., pracant
Zdalo by sa, že pontifikát Pavla VI. bol v tieni predchodcu. Pavol VI. bol však ešte ako kardinál Giovanni Montini povestný pracovitosťou. Turisti vo Vatikáne vídali v noci len dve okná, v ktorých sa svietilo: jedno patrilo pápežovi a druhé kardinálovi Montinimu.
Ešte kým bol kardinálom, raz ho zbadali, ako pri Bazilike svätého Petra nesie batožinu akejsi starej žene. Všetci si mysleli, že to je jeho príbuzná. Neskôr vysvitlo, že ju len náhodou stretol a ponúkol jej pomoc. Aj keď sa stal pápežom, správal sa ako jednoduchý kňaz.
Usiloval sa o zblíženie s inými kresťanskými cirkvami. V roku 1967 navliekol pápežský prsteň na prst najvyššieho predstaviteľa anglikánskej cirkvi, v Chráme svätého Petra objal najvyššieho predstaviteľa pravoslávneho vierovyznania a v roku 1975 pokľakol pred pravoslávnym metropolitom a pobozkal mu nohy. Kardinál Martin spomína, ako počas audiencie charizmatikov zvedavo, ale aj s obavami sledoval ich gestikuláciu. Napokon sa obrátil ku kardinálovi a povedal: „Deo gratias, dostali sme sa z toho živí!“
Musel sa vyrovnať aj s problémami v cirkvi, či už to bol úpadok katolicizmu, konflikt v Holandsku týkajúci sa celibátu, kňazské zlyhania, alebo odluka arcibiskupa Lefebvra. Ako prvý pápež od roku 1870 obnovil cesty do zahraničia. A ako prvý sa rozhodol navštíviť Svätú zem a Indiu. Zaviedol aj generálne audiencie na Námestí sv. Petra, aby vyhovel zástupom pútnikov, ktorí sa chceli stretnúť s pápežom.
.ján Pavol I., len tridsať dní
Pontifikát Jána Pavla I. trval len 30 dní, no on si za ten krátky čas získal prívlastok „usmievavý“. Od začiatku bol proti niektorým tradíciám. Nechcel byť korunovaný ani usadený na trón – chcel iba začať svoju pastiersku službu. A neustanovili ho „za kráľa kráľov“, ale za „sluhu služobníkov Božích.“ Odmietol aj používanie nosidiel. Po svojom zvolení s úsmevom povedal kardinálom: „Kiež vám Boh odpustí, čo ste práve vykonali!“ Počas večere, ktorá sa konala po konkláve, sa jeden zo španielskych kardinálov spýtal, či si smie zapáliť, a pápež odpovedal: „Áno, ale len biely dym...“
Podľa kardinála Martina rozprával Ján Pavol I. vždy priamo, aj jeho prvá generálna audiencia sa niesla v novom štýle, snažil sa o živý dialóg s ľuďmi.
Smrť Jána Pavla I. bola náhla – našli ho ráno mŕtveho v posteli. Jeho pontifikát istý novinár nazval „čas na jeden úsmev”. Hovorí sa, že jeho životný príbeh bol skrytý v jeho mene, Albino Luciani totiž znamená malý východ slnka...
.ján Pavol II., pápež mladých
Keď mal deväť rokov prišiel o mamu, o štyri roky neskôr mu zomrel starší brat a počas nacistickej okupácie Poľska stratil otca. O Jánovi Pavlovi II. sa vie, že bol v mladosti futbalovým brankárom vo Wadowiciach, vesloval, lyžoval, plával, písal básne a divadelné hry. Ľudia si dodnes pripomínajú slová: „Nebojte sa!“, ktoré zazneli na inaugurácii, a potom ešte veľa ráz. Pontifikát tohto pápeža dostal veľa prívlastkov. Vďaka médiám a cestovaniu nebol dovtedy žiadny pápež ľuďom taký blízky. Verejnosť ho vnímala ako pápeža mladých a pápeža dialógu. Navštívil luteránsky kostol, židovskú synagógu. Jeho túžba navštíviť pravoslávneho patriarchu v Moskve sa už nenaplnila. Zato však bol svedkom pádu komunistickej totality v Európe, ku ktorému sám prispel.
Kardinál Martin spomína, že keď 11. marca 1979 Ján Pavol II. ohlásil vydanie svojej prvej encykliky Redemptor hominis, vyvolalo to nadšený potlesk. Pápež sa smial a povedal: „Tlieskať mi môžete, až keď si ju prečítate, nie predtým!“
Autor je stážista vo Vatikánskom rozhlase
Narodil sa v roku 1908 a ako 26-ročný sa stal kňazom. Vo Vatikáne pracoval od roku 1936, a po vyše troch desaťročiach služby tam dostal funkciu prefekta Pápežského domu, vďaka ktorej bol stále v kontakte s pápežom. V roku 1989 odišiel do dôchodku a o dva roky ho menovali za kardinála. Zhruba vtedy začal písať knihu spomienok Za bronzovou bránou, tá však uzrela svetlo sveta až po jeho smrti – zomrel v roku 1992.
Počas 20. storočia sa na Petrovom stolci vystriedalo deväť pápežov a kardinál Martin bol blízkym spolupracovníkom šiestich z nich.
.pius XI., budovateľ
Pontifikát Pia XI. bol významný z viacerých dôvodov. Práve počas neho sa uzavreli Lateránske dohody, ktoré vyústili do vzniku Vatikánskeho štátu. V krátkom čase mal Vatikán právny štatút, hranice, zástavu, menu, známky, telefonickú, telegrafickú i elektrickú ústredňu. Ďalším významným krokom bolo spustenie vysielania Vatikánskeho rozhlasu v roku 1931, otvorenie obrazárne v roku 1932 a presťahovanie observatória z Ríma do Castel Gandolfa v roku 1935. Pius XI. chcel, aby sa na cirkev opäť pozeralo ako na podporovateľku a ochrankyňu poznania, preto v roku 1936 založil Pápežskú akadémiu vied.
Niektorí spochybňujú jeho postoj k totalitným systémom, hoci vo svojich encyklikách kritizoval nacizmus a komunizmus. Podľa kardinála Maria Nasalliho Roccu, pápežovho komorníka, Pius XI. ľutoval, že Hitler v roku 1938 počas návštevy Ríma nepožiadal o audienciu. Prial si ho prijať, aby mu mohol všetko „vytmaviť“. Keď Hitler prišiel do Ríma, Pius XI. odišiel do Castel Gandolfa a v L´Osservatore Romano dal napísať, že odišiel z Ríma, pretože z rímskeho ovzdušia je mu zle...
.pius XII., jazykový puritán
Jeho nasledovník Pius XII. ešte ako kardinál hovorieval: „Ja sa môžem zmýliť. Zmýlil som sa? Áno, ja som sa pomýlil, nie pápež!“ Keď sa stal pápežom, vážil každé slovo a mal obrovskú zbierku slovníkov, ktoré mu pomáhali pri hľadaní vhodných výrazov. Raz mu ktosi polichotil, že výborne ovláda francúzštinu. Pápež veselo prehodil: „Ak vyhrajú v Taliansku komunisti, budem mať iné zamestnanie – vyučovať francúzštinu!“ Bol to skutočný jazykový puritán – zamestnancom dal vytlačiť zoznam nesprávnych vetných väzieb, neologizmov a prevzatých slov, ktorým sa majú vyhýbať.
Pontifikát tohto pápeža poznačil boj proti dvom totalitám – komunizmu a fašizmu. V roku 1940 Vatikánsky rozhlas tlmočil jeho rozhorčenie nad tým, ako nemecká armáda zaobchádza s Poliakmi. Ich vyčíňanie v Poľsku ho dohnalo k slzám. Podobne reagoval počas obsadenia Holandska, Belgicka a Luxemburska nacistami. Jeho prejav v máji 1942 neodvysielali v Nemecku a ani v Taliansku a fašisti pre istotu blokovali pokrytie Vatikánskeho rozhlasu v Ríme. V roku 1944 mu americký veľvyslanec pripomenul, že o Hitlerovom zvolení za kancelára pri ich stretnutí v Berlíne (1931) povedal, že ide o prechodný jav. Pius XII. na to reagoval: „Áno, ale to bolo ešte predtým, než som sa stal neomylným...“ Keď bol v roku 1943 zosadený Mussolini, na Námestí svätého Petra sa zhromaždilo množstvo ľudí, ktorí volali pápežovi na slávu. Počas vojny Pius XII. nariadil, aby jeho byt nevykurovali a stravoval sa skromne zo súcitu k tým, ktorí boli bez strechy nad hlavou, a o zime a hlade. Nariadil šetriť elektrinou a sám prechádzal vatikánskymi budovami a zhasínal svetlá.
Pius XII. mal rád ticho, najradšej pracoval medzi desiatou a druhou hodinou v noci, ale obľuboval rýchlu jazdu autom.
Kardinál Martin spomína, ako raz čakal, kým ho pápež prijme, a zatiaľ sa modlil breviár: „Keď som už bol na rade, nechcel, aby som modlitbu prerušil... Čakal teda, a až keď som sa domodlil, začal rozprávať o veciach, kvôli ktorým si ma dal zavolať.”
| .pontifikáty šiestich pápežov Pius XI. (Achille Ratti) 6. 2. 1922 – 10. 2. 1939 Pius XII. (Eugenio Pacelli) 2. 3. 1939 – 9. 10. 1958 Ján XXIII. (Angelo Giuseppe Roncalli) 28. 10. 1958 – 3. 6. 1963 Pavol VI. (Giovanni Battista Montini) 21. 6. 1963 – 6. 8. 1978 Ján Pavol I. (Albino Luciani) 26. 8. 1978 – 28. 9. 1978 Ján Pavol II. (Karol Wojtyła) 16.10. 1978 – 2. 4. 2005 |
.ján XXIII., pastier a kormidelník
Kardinál Roncalli pochádzal z rodiny chudobného roľníka a mal 12 súrodencov. Osem dní po zvolení do funkcie sa pokúšal jedávať sám, ako bolo u pápežov zvykom, ale potom povedal „Mamma mia! Vôbec sa mi to nepáči!” A začal pozývať k svojmu stolu ľudí.
Počas jeho pontifikátu sa rozrástol zbor kardinálov o prvého Filipínca, Japonca a černocha. A podarilo sa mu vymenovať Tardiniho za kardinála, Tardini totiž purpur odmietol už za Pia XII. Keď ho Ján XXIII. navrhol za kardinála, Tardini sa s plačom hodil na kolená a prosil pápeža, aby ho hodnosťou kardinála nepoveril. Pápež ukázal na Ukrižovaného a povedal: „On nás oboch bude súdiť a už to nebude trvať dlho. Ja som sa nestiahol a vy by ste to chceli urobiť?“
Ján XXIII. bol otvorený novotám, ale zároveň chránil tradície. Hovorí sa, že vždy hľadal, čo ľudí spája, a nie to, čo ich rozdeľuje. Jeho pontifikát sa spája predovšetkým s Druhým vatikánskym koncilom, ktorý sa začal v roku 1962.
Keď bol ešte nunciom vo Francúzsku, na jednej recepcii sa zoznámil s hlavným parížskym rabínom. Keď sa mali presunúť do salóna, rabín zdvorilo núkal nuncia, aby išiel prvý. Nuncius odpovedal: „Prosím, najprv Starý zákon...“
.pavol VI., pracant
Zdalo by sa, že pontifikát Pavla VI. bol v tieni predchodcu. Pavol VI. bol však ešte ako kardinál Giovanni Montini povestný pracovitosťou. Turisti vo Vatikáne vídali v noci len dve okná, v ktorých sa svietilo: jedno patrilo pápežovi a druhé kardinálovi Montinimu.
Ešte kým bol kardinálom, raz ho zbadali, ako pri Bazilike svätého Petra nesie batožinu akejsi starej žene. Všetci si mysleli, že to je jeho príbuzná. Neskôr vysvitlo, že ju len náhodou stretol a ponúkol jej pomoc. Aj keď sa stal pápežom, správal sa ako jednoduchý kňaz.
Usiloval sa o zblíženie s inými kresťanskými cirkvami. V roku 1967 navliekol pápežský prsteň na prst najvyššieho predstaviteľa anglikánskej cirkvi, v Chráme svätého Petra objal najvyššieho predstaviteľa pravoslávneho vierovyznania a v roku 1975 pokľakol pred pravoslávnym metropolitom a pobozkal mu nohy. Kardinál Martin spomína, ako počas audiencie charizmatikov zvedavo, ale aj s obavami sledoval ich gestikuláciu. Napokon sa obrátil ku kardinálovi a povedal: „Deo gratias, dostali sme sa z toho živí!“
Musel sa vyrovnať aj s problémami v cirkvi, či už to bol úpadok katolicizmu, konflikt v Holandsku týkajúci sa celibátu, kňazské zlyhania, alebo odluka arcibiskupa Lefebvra. Ako prvý pápež od roku 1870 obnovil cesty do zahraničia. A ako prvý sa rozhodol navštíviť Svätú zem a Indiu. Zaviedol aj generálne audiencie na Námestí sv. Petra, aby vyhovel zástupom pútnikov, ktorí sa chceli stretnúť s pápežom.
.ján Pavol I., len tridsať dní
Pontifikát Jána Pavla I. trval len 30 dní, no on si za ten krátky čas získal prívlastok „usmievavý“. Od začiatku bol proti niektorým tradíciám. Nechcel byť korunovaný ani usadený na trón – chcel iba začať svoju pastiersku službu. A neustanovili ho „za kráľa kráľov“, ale za „sluhu služobníkov Božích.“ Odmietol aj používanie nosidiel. Po svojom zvolení s úsmevom povedal kardinálom: „Kiež vám Boh odpustí, čo ste práve vykonali!“ Počas večere, ktorá sa konala po konkláve, sa jeden zo španielskych kardinálov spýtal, či si smie zapáliť, a pápež odpovedal: „Áno, ale len biely dym...“
Podľa kardinála Martina rozprával Ján Pavol I. vždy priamo, aj jeho prvá generálna audiencia sa niesla v novom štýle, snažil sa o živý dialóg s ľuďmi.
Smrť Jána Pavla I. bola náhla – našli ho ráno mŕtveho v posteli. Jeho pontifikát istý novinár nazval „čas na jeden úsmev”. Hovorí sa, že jeho životný príbeh bol skrytý v jeho mene, Albino Luciani totiž znamená malý východ slnka...
.ján Pavol II., pápež mladých
Keď mal deväť rokov prišiel o mamu, o štyri roky neskôr mu zomrel starší brat a počas nacistickej okupácie Poľska stratil otca. O Jánovi Pavlovi II. sa vie, že bol v mladosti futbalovým brankárom vo Wadowiciach, vesloval, lyžoval, plával, písal básne a divadelné hry. Ľudia si dodnes pripomínajú slová: „Nebojte sa!“, ktoré zazneli na inaugurácii, a potom ešte veľa ráz. Pontifikát tohto pápeža dostal veľa prívlastkov. Vďaka médiám a cestovaniu nebol dovtedy žiadny pápež ľuďom taký blízky. Verejnosť ho vnímala ako pápeža mladých a pápeža dialógu. Navštívil luteránsky kostol, židovskú synagógu. Jeho túžba navštíviť pravoslávneho patriarchu v Moskve sa už nenaplnila. Zato však bol svedkom pádu komunistickej totality v Európe, ku ktorému sám prispel.
Kardinál Martin spomína, že keď 11. marca 1979 Ján Pavol II. ohlásil vydanie svojej prvej encykliky Redemptor hominis, vyvolalo to nadšený potlesk. Pápež sa smial a povedal: „Tlieskať mi môžete, až keď si ju prečítate, nie predtým!“
Autor je stážista vo Vatikánskom rozhlase
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.