Estónsko bolo v 90. rokoch takmer učebnicovým príkladom krajiny, ktorá sa vďaka rýchlym reformám postavila na nohy a slúžila ako vzor ostatným postkomunistickým váhavcom. Dnes môže byť príkladom toho, ako rýchlo sa dá padnúť.
Estónska ekonomika zaznamenala podľa najčerstvejších štatistík za prvý štvrťrok tohto roka medziročný nárast iba o 0,1 percenta. To je v krajine, kde rast ekonomiky v posledných ôsmich rokoch neklesol pod sedem percent ročne a kde ešte pred dvoma či tromi rokmi dokonca dosahoval dvojciferné úrovne, šokujúco rýchly prepad. Čo sa v Estónsku stalo – a môže sa niečo také prihodiť aj nám?
.tvrdé pristátie
V Estónsku sa v posledných rokoch dialo niekoľko dôležitých vecí súbežne. Prvou je, že tu veľmi rýchlo rástli ceny nehnuteľností. Tempo rastu bolo neuveriteľné, v roku 2006 napríklad ceny narástli (po rokoch prudkého rastu aj predtým) o takmer 25 percent a dosiahli úroveň, ktorá bola vnímaná ako „prehnaná“ nielen subjektívnymi obyvateľmi, ale aj investormi a obchodníkmi. Bola len otázka času, keď ceny nehnuteľností začnú klesať, čo je v prípade, ak je v tomto sektore veľa špekulatívneho kapitálu, vždy riskantná fáza – ak sa investori rozhodnú rýchlo masovo predávať, aby neprerobili, cenový pád býva veľmi rýchly a prudký.
K nehnuteľnostiam sa však môžu, hoci v podobe o čosi miernejšej, pridať aj ostatné ceny – napokon, celé Pobaltie trpí v posledných rokoch vysokou infláciou. Je to okrem iného dôsledok toho, že meny pobaltských republík sú fixované na euro, a preto sa ich ekonomické dobiehanie nemôže ventilovať aj prostredníctvom posilňovania ich mien a jediným „kanálom“ dobiehania životnej úrovne Západu je rast cien. V marci tohto roka dosiahla v Estónsku medziročná inflácia znepokojivých 11,4 percenta a prispela tak k oslabeniu domáceho dopytu. Ten klesol aj pre celkovú „blbú náladu“, spôsobenú okrem iného aj klesajúcou konkurencieschopnosťou estónskej ekonomiky (aj pre vysoké platové nárasty v minulých rokoch, len v roku 2007 priemerne až o 20 percent) a tiež spomínanými padajúcimi cenami nehnuteľností. Aj preto sa investori a ekonómovia dnes na Estónsko pozerajú s obavami – ak sa domáci dopyt a investície v dôsledku obáv Estóncov z budúceho vývoja ešte viac zníži, budú svedkami takzvanej „samonapĺňajúcej sa predpovede“, čiže v dôsledku ich konania sa ich obavy naozaj naplnia a ekonomika sa zo stagnácie dostane možno až do recesie.
Predpovede ďalšieho diania nie sú veľmi optimistické. Estónci čelia nepríjemnej kombinácii viacerých faktorov. Už od rozpadu Sovietskeho zväzu veľmi zlá demografická situácia (nízka pôrodnosť, starnutie populácie a citeľná emigrácia) sa napriek veľkej snahe vlády motivovať ľudí na zakladanie viacpočetných rodín príliš nezlepšuje a všetky dostupné štatistiky aj predikcie ukazujú pokračujúci pokles počtu ľudí v produktívnom veku. Okrem toho prehriatie trhu s nehnuteľnosťami, a vlastne celej ekonomiky, bolo také silné, že chvíľu potrvá, kým sa zasa vráti do normálu. Zvýšenie konkurencieschopnosti estónskych firiem bude asi tiež bolestivé – ako každé hľadanie rezerv v nákladoch. Skrátka, po veľmi dobrých rokoch podľa všetkého prichádza to, čomu sa v ekonomickej reči hovorí „tvrdé pristátie“.
.sme podobní?
Otázka, ktorej sa nedá vyhnúť, znie: Nehrozí čosi podobné aj nám? Od Estónska nás až do 8. júla tohto roka, keď sa určí konverzný kurz slovenskej koruny, odlišovala jedna veľmi podstatná vec – my sme bohatli (lacnejšie nakupovali v zahraničí) vďaka posilňujúcej sa korune, čo Estónci vzhľadom na fixný kurz ich koruny voči euru nevyužívali. Po zavedení eura túto výhodu stratíme aj my.
Na porovnávanie však zvádza aj prítomnosť viacerých zaujímavých paralel. Krajina, ktorá vďaka liberálnym ekonomickým reformám začne ekonomicky prudko rásť. Veľa sa investuje, prichádza boom, a to napríklad aj na trhu nehnuteľností. V dôsledku toho rastú ceny nehnuteľností – a to veľmi rýchlo. Skôr či neskôr začnú rýchlo rásť aj platy (na toto my ešte len čakáme, ale prvé signály, že táto fáza prichádza, už v štatistikách vidno). A aj preto ďalej rýchlo rastú ceny. Nakoniec ekonomika stratí výhodu „nízkonákladovej“ pracovnej sily a keď praskne cenová bublina na trhu s nehnutenosťami, prichádzajú problémy. Banky zvyšujú úroky, menej sa investuje, ľudia sa snažia menej míňať. Ekonomika spomaľuje...
Slovenská ekonomika sa už tiež pomaly začína prehrievať, ako minuý týždeň upozornil člen Bankovej rady NBS Ludovít Ódor. Dodal však, že zatiaľ nie je dôvod na nejaké zásahy pre silné inflačné tlaky. Možno bude trochu problém, že keď takýto dôvod príde, zásah prostredníctvom menovej politiky už nebude možný, pretože budeme súčasťou eurozóny, ktorá má jednotné úrokové sadzby a len ťažko ich kvôli krajine veľkosti Slovenska bude meniť. Do úvahy potom bude prichádzať druhá možnosť – ekonomiku bude „schladzovať“ vláda znižovaním svojich výdavkov. To však príliš nejde dohromady s „veľmi vážnym návratom k budovaniu sociálneho štátu“ (pozri predchádzajúcu dvojstranu).
Estónsko bolo už dávno veľmi inšpiratívne zavedením rovnej dane a inými reformami vrátane výraznej redukcie verejných výdavkov. Dnes môže byť inšpiráciou opäť – bude rozumné veľmi podrobne študovať príčiny estónskeho tvrdého pristátia, aby sme o pár rokov podobnému nečelili aj my. Estónsky príklad totiž hovorí: Pád z dvojciferného hospodárskeho rastu k nule sa dá stihnúť už v priebehu dvoch rokov.
Estónska ekonomika zaznamenala podľa najčerstvejších štatistík za prvý štvrťrok tohto roka medziročný nárast iba o 0,1 percenta. To je v krajine, kde rast ekonomiky v posledných ôsmich rokoch neklesol pod sedem percent ročne a kde ešte pred dvoma či tromi rokmi dokonca dosahoval dvojciferné úrovne, šokujúco rýchly prepad. Čo sa v Estónsku stalo – a môže sa niečo také prihodiť aj nám?
.tvrdé pristátie
V Estónsku sa v posledných rokoch dialo niekoľko dôležitých vecí súbežne. Prvou je, že tu veľmi rýchlo rástli ceny nehnuteľností. Tempo rastu bolo neuveriteľné, v roku 2006 napríklad ceny narástli (po rokoch prudkého rastu aj predtým) o takmer 25 percent a dosiahli úroveň, ktorá bola vnímaná ako „prehnaná“ nielen subjektívnymi obyvateľmi, ale aj investormi a obchodníkmi. Bola len otázka času, keď ceny nehnuteľností začnú klesať, čo je v prípade, ak je v tomto sektore veľa špekulatívneho kapitálu, vždy riskantná fáza – ak sa investori rozhodnú rýchlo masovo predávať, aby neprerobili, cenový pád býva veľmi rýchly a prudký.
K nehnuteľnostiam sa však môžu, hoci v podobe o čosi miernejšej, pridať aj ostatné ceny – napokon, celé Pobaltie trpí v posledných rokoch vysokou infláciou. Je to okrem iného dôsledok toho, že meny pobaltských republík sú fixované na euro, a preto sa ich ekonomické dobiehanie nemôže ventilovať aj prostredníctvom posilňovania ich mien a jediným „kanálom“ dobiehania životnej úrovne Západu je rast cien. V marci tohto roka dosiahla v Estónsku medziročná inflácia znepokojivých 11,4 percenta a prispela tak k oslabeniu domáceho dopytu. Ten klesol aj pre celkovú „blbú náladu“, spôsobenú okrem iného aj klesajúcou konkurencieschopnosťou estónskej ekonomiky (aj pre vysoké platové nárasty v minulých rokoch, len v roku 2007 priemerne až o 20 percent) a tiež spomínanými padajúcimi cenami nehnuteľností. Aj preto sa investori a ekonómovia dnes na Estónsko pozerajú s obavami – ak sa domáci dopyt a investície v dôsledku obáv Estóncov z budúceho vývoja ešte viac zníži, budú svedkami takzvanej „samonapĺňajúcej sa predpovede“, čiže v dôsledku ich konania sa ich obavy naozaj naplnia a ekonomika sa zo stagnácie dostane možno až do recesie.
Predpovede ďalšieho diania nie sú veľmi optimistické. Estónci čelia nepríjemnej kombinácii viacerých faktorov. Už od rozpadu Sovietskeho zväzu veľmi zlá demografická situácia (nízka pôrodnosť, starnutie populácie a citeľná emigrácia) sa napriek veľkej snahe vlády motivovať ľudí na zakladanie viacpočetných rodín príliš nezlepšuje a všetky dostupné štatistiky aj predikcie ukazujú pokračujúci pokles počtu ľudí v produktívnom veku. Okrem toho prehriatie trhu s nehnuteľnosťami, a vlastne celej ekonomiky, bolo také silné, že chvíľu potrvá, kým sa zasa vráti do normálu. Zvýšenie konkurencieschopnosti estónskych firiem bude asi tiež bolestivé – ako každé hľadanie rezerv v nákladoch. Skrátka, po veľmi dobrých rokoch podľa všetkého prichádza to, čomu sa v ekonomickej reči hovorí „tvrdé pristátie“.
.sme podobní?
Otázka, ktorej sa nedá vyhnúť, znie: Nehrozí čosi podobné aj nám? Od Estónska nás až do 8. júla tohto roka, keď sa určí konverzný kurz slovenskej koruny, odlišovala jedna veľmi podstatná vec – my sme bohatli (lacnejšie nakupovali v zahraničí) vďaka posilňujúcej sa korune, čo Estónci vzhľadom na fixný kurz ich koruny voči euru nevyužívali. Po zavedení eura túto výhodu stratíme aj my.
Na porovnávanie však zvádza aj prítomnosť viacerých zaujímavých paralel. Krajina, ktorá vďaka liberálnym ekonomickým reformám začne ekonomicky prudko rásť. Veľa sa investuje, prichádza boom, a to napríklad aj na trhu nehnuteľností. V dôsledku toho rastú ceny nehnuteľností – a to veľmi rýchlo. Skôr či neskôr začnú rýchlo rásť aj platy (na toto my ešte len čakáme, ale prvé signály, že táto fáza prichádza, už v štatistikách vidno). A aj preto ďalej rýchlo rastú ceny. Nakoniec ekonomika stratí výhodu „nízkonákladovej“ pracovnej sily a keď praskne cenová bublina na trhu s nehnutenosťami, prichádzajú problémy. Banky zvyšujú úroky, menej sa investuje, ľudia sa snažia menej míňať. Ekonomika spomaľuje...
Slovenská ekonomika sa už tiež pomaly začína prehrievať, ako minuý týždeň upozornil člen Bankovej rady NBS Ludovít Ódor. Dodal však, že zatiaľ nie je dôvod na nejaké zásahy pre silné inflačné tlaky. Možno bude trochu problém, že keď takýto dôvod príde, zásah prostredníctvom menovej politiky už nebude možný, pretože budeme súčasťou eurozóny, ktorá má jednotné úrokové sadzby a len ťažko ich kvôli krajine veľkosti Slovenska bude meniť. Do úvahy potom bude prichádzať druhá možnosť – ekonomiku bude „schladzovať“ vláda znižovaním svojich výdavkov. To však príliš nejde dohromady s „veľmi vážnym návratom k budovaniu sociálneho štátu“ (pozri predchádzajúcu dvojstranu).
Estónsko bolo už dávno veľmi inšpiratívne zavedením rovnej dane a inými reformami vrátane výraznej redukcie verejných výdavkov. Dnes môže byť inšpiráciou opäť – bude rozumné veľmi podrobne študovať príčiny estónskeho tvrdého pristátia, aby sme o pár rokov podobnému nečelili aj my. Estónsky príklad totiž hovorí: Pád z dvojciferného hospodárskeho rastu k nule sa dá stihnúť už v priebehu dvoch rokov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.