Slová predsedu vlády z minulého týždňa o tom, že sa „začína obdobie opätovného a veľmi vážneho návratu k sociálnemu štátu“, hoci boli zrejme najmä marketingovou odpoveďou na zábavnú snahu HZDS obehnúť Smer zľava, priniesli niekoľko vážnych otázok. Rozhodne viac ako odpovedí.
.ako na vec?
Najmä slová „opätovný“ a „návrat“ znejú trochu znepokojivo – myslí tým predseda vlády návrat k sociálnemu štátu v časoch Mečiarových vlád, keď sme si v dôsledku onoho „budovania“ požičiavali peniaze za vyše 20-percentné úroky? Alebo by sa v rámci snahy o „opätovný a veľmi vážny návrat“ rád vrátil až pred rok 1990? Najmenej desivá je predstava, že tým „návratom“ nemyslí návrat k minulým udalostiam, ale len k svojim minulým sľubom, na ktoré doteraz pozabudol – ako totiž vysvetlil, doteraz jeho ministri „prísne reagovali na požiadavky maastrichtských kritérií, čo ovplyvňovalo ich činnosť“. Ale tým opäť len rozvíril otázky. Chcel tým povedať, že teraz, keď už je euro „vo vrecku“, netreba plnenie kritérií eurozóny brať tak vážne? Zrejme nie, pretože – ako dodal – nechce ísť cestou zvyšovania deficitu, a keďže má v úmysle stavať na „výkonnom hospodárstve a stabilných financiách“, dokonca neplánuje ani zvyšovanie daní. Ako teda? Premiér chce hľadať prostriedky preskupením súčasných výdavkov. Ale aj z tejto odpovede plynie nemálo dôležitých otázok...
.centrálne nákupy?
„Bude väčší prievan, pokiaľ ide o šetrenie,“ vyhlásil predseda vlády, sediac vedľa ministra financií počas ďalšieho z „kontrolných dní“ po jednotlivých ministerstvách, ktorými v posledných dňoch napĺňa správy. Jednou z vecí, ktorá by mala ten prievan priniesť, je verejné obstarávanie. To by sa malo scentralizovať – tovary a služby pre štát by nemali nakupovať jednotlivé úrady, ale jeden úrad. Pri predstave možných úspor z rozsahu to znie možno rozumne, ale či by sa tým ušetrili miliardy (ešte prednedávnom hovoril Fico o tom, že obstarávania v objeme asi 80 miliárd ročne sú predražené o 30 až 40 percent), to je veľmi otázne. „Spoločné obstarávanie sa hodí len na niektoré typy produktov, nedá sa aplikovať plošne. Existuje navyše veľa spôsobov, ako sa dá spoločné obstarávanie v praxi uskutočňovať, a preto sa nedá dopredu povedať, či vláda príde s dobrým riešením. V každom prípade však vieme, že ak nie je systém posilnený o dodatočnú transparentnosť, ktorá by minimalizovala riziko korupcie pri veľkých tendroch, nedajú sa očakávať ani ekonomické efekty,“ myslí si o nápade scentralizovať verejné obstarávania prezidentka Transparency International Slovensko Emília Beblavá.
Je možné, že by táto vláda minimalizovala riziko korupcie pri veľkých tendroch? Doterajší odpor voči centralizácii nakupovania je dôsledkom boja o korisť, čo jasne dokumentuje aj doteraz odhalená špička ľadovca podozrivých obstarávaní na jednotlivých stranícky kontrolovaných ministerstvách či verejných inštitúciách. Ak by vznikol jeden obstarávací úrad a ovládla by ho jedna koaličná strana, bude to mať za následok koaličnú krízu. A ak si úrad „podelia“, nie je veľký dôvod predpokladať, že by postupovali transparentnejšie a teda aj hospodárnejšie ako doteraz.
V každo prípade sa na presadenie centralizácie predseda vlády zastrája použiť aj „mocenské politické nástroje“. Čo tým myslel? Vraj keď rezorty prídu s tým, že chcú viac než majú, odporučí im, nech sa pozrú na štruktúru svojich výdavkov. Znamená to, že rezorty – okrem sociálnych – odteraz budú dostávať len toľko čo doteraz? Ak áno, bude to znamenať stagnáciu absolútnych výdavkov (teda dnešná suma peňazí) alebo relatívnych (dnešný podiel na HDP)? To asi nevie ani premiér sám, ale vystresovaným ministrom ponúkne aj východisko – ak budú súhlasiť so zavedením centralizovaného obstarávania, všetko sa na dobré obráti a o nových výdavkoch sa opäť bude dať debatovať.
Inými slovami, predseda vlády vkladá takmer všetku nádej na vytvorenie priestoru pre „budovanie sociálneho štátu“ do očakávaných úspor z centrálneho obstarávania. Kto by mu nedržal palce?
.priority
Ak odteraz má byť prioritou „návrat k sociálnemu štátu“, dobrou otázkou je, čo bolo prioritou tejto vlády doteraz?
Pri pohľade na výdavkovú stranu verejných rozpočtov na tento rok (s výhľadom do roku 2010) sa ako najväčšia priorita javí poľnohospodárstvo, ktoré si oproti roku 2007 (prvý celý rozpočtový rok Ficovej vlády) polepšilo takmer o šesť miliárd korún (z 23,3 na 29,2 miliardy), čo predstavuje nárast o približne 25 percent. Ďalším výdavkových víťazom je zdravotníctvo, ktoré si pripísalo nárast celkových zdrojov približne o 15 percent (výdavky priamo zo štátneho rozpočtu na zdravotníctvo narástli o vyše 10 percent). Vysoké nárasty zaznamenali aj životné prostredie, kultúra či rezerva vlády a premiéra – ibaže z hľadiska celkových výdavkov pri pomerne nízkych absolútnych sumách. Z dôležitých výdavkových kapitol nasleduje veda a výskum, školstvo, diaľnice – tu je však rast výdavkov nižší ako rast HDP, takže ich relatívna váha v rozpočte klesá. A sociálne výdavky? Tie narástli len o dve percentá (vrátane eurofondov), teda hlboko pod úrovňou medziročného rastu ekonomiky, očakávaného podľa rozpočtu na úrovni 9,1 percenta.
Sociálne výdavky teda zatiaľ takmer nerastú a klesá aj celkové prerozdeľovanie, teda podiel verejných výdavkov na HDP. Tento pomerne prekvapivý vývoj nie je dôsledkom úspornej vlády, ale veľmi vysokého rastu HDP. A je tiež pravda, že keď táto vláda chce znižovať deficit verejných financií (čo zatiaľ robí, hoci podchvíľou kritizovaná, že by mohla aj rýchlejšie) a nie je schopná zmeniť štruktúru verejných financií, priestor na výraznejší rast sociálnych výdavkov naozaj príliš nevidno. Z tohto pohľadu je snaha predsedu vlády o zmenu spôsobu prerozdeľovania vlastne logická – ibaže jeho koalícia je do veľkej miery založená na prerozdeľovaní „koristi“ jednotlivými koaličnými stranami a predstava, že napríklad menšie koaličné strany by sa mali vzdať svojich rozpočtov v prospech financovania kľúčovej agendy Smeru, je vysoko nereálna.
Aj preto sa osud „veľmi vážneho návratu k sociálnemu štátu“ dá vopred odhadnúť s pomerne vysokou pravdepodobnosťou. Dopadne zrejme tak ako vlaňajšie „priority“ rozpočtu, ktorými boli zvýšenie príspevku pri narodení prvého dieťaťa, dotovanie hypoték pre mladých a znížená DPH na knihy.
„Absolútne priority“, ktorých podiel na verejných výdavkoch dosiahol závratných 0,075 percenta.
Čo si však človek, skeptický k vládnym výdavkom a dôsledkom rozrasteného sociálneho štátu, môže želať viac než premiéra, ktorý dá ľuďom pocit, že sociálny štát prichádza bez toho, aby ho naozaj budoval? Azda už len premiéra, ktorý si dokáže popularitu udržiavať aj rozumnejšími rečami. To by však asi chcelo rozumnejších voličov. A teda lepší vzdelávací systém. Prekvapuje teda niekoho, že sa hovorí o budovaní „sociálneho“ a nie „vzdelaného“ štátu?
.ako na vec?
Najmä slová „opätovný“ a „návrat“ znejú trochu znepokojivo – myslí tým predseda vlády návrat k sociálnemu štátu v časoch Mečiarových vlád, keď sme si v dôsledku onoho „budovania“ požičiavali peniaze za vyše 20-percentné úroky? Alebo by sa v rámci snahy o „opätovný a veľmi vážny návrat“ rád vrátil až pred rok 1990? Najmenej desivá je predstava, že tým „návratom“ nemyslí návrat k minulým udalostiam, ale len k svojim minulým sľubom, na ktoré doteraz pozabudol – ako totiž vysvetlil, doteraz jeho ministri „prísne reagovali na požiadavky maastrichtských kritérií, čo ovplyvňovalo ich činnosť“. Ale tým opäť len rozvíril otázky. Chcel tým povedať, že teraz, keď už je euro „vo vrecku“, netreba plnenie kritérií eurozóny brať tak vážne? Zrejme nie, pretože – ako dodal – nechce ísť cestou zvyšovania deficitu, a keďže má v úmysle stavať na „výkonnom hospodárstve a stabilných financiách“, dokonca neplánuje ani zvyšovanie daní. Ako teda? Premiér chce hľadať prostriedky preskupením súčasných výdavkov. Ale aj z tejto odpovede plynie nemálo dôležitých otázok...
.centrálne nákupy?
„Bude väčší prievan, pokiaľ ide o šetrenie,“ vyhlásil predseda vlády, sediac vedľa ministra financií počas ďalšieho z „kontrolných dní“ po jednotlivých ministerstvách, ktorými v posledných dňoch napĺňa správy. Jednou z vecí, ktorá by mala ten prievan priniesť, je verejné obstarávanie. To by sa malo scentralizovať – tovary a služby pre štát by nemali nakupovať jednotlivé úrady, ale jeden úrad. Pri predstave možných úspor z rozsahu to znie možno rozumne, ale či by sa tým ušetrili miliardy (ešte prednedávnom hovoril Fico o tom, že obstarávania v objeme asi 80 miliárd ročne sú predražené o 30 až 40 percent), to je veľmi otázne. „Spoločné obstarávanie sa hodí len na niektoré typy produktov, nedá sa aplikovať plošne. Existuje navyše veľa spôsobov, ako sa dá spoločné obstarávanie v praxi uskutočňovať, a preto sa nedá dopredu povedať, či vláda príde s dobrým riešením. V každom prípade však vieme, že ak nie je systém posilnený o dodatočnú transparentnosť, ktorá by minimalizovala riziko korupcie pri veľkých tendroch, nedajú sa očakávať ani ekonomické efekty,“ myslí si o nápade scentralizovať verejné obstarávania prezidentka Transparency International Slovensko Emília Beblavá.
Je možné, že by táto vláda minimalizovala riziko korupcie pri veľkých tendroch? Doterajší odpor voči centralizácii nakupovania je dôsledkom boja o korisť, čo jasne dokumentuje aj doteraz odhalená špička ľadovca podozrivých obstarávaní na jednotlivých stranícky kontrolovaných ministerstvách či verejných inštitúciách. Ak by vznikol jeden obstarávací úrad a ovládla by ho jedna koaličná strana, bude to mať za následok koaličnú krízu. A ak si úrad „podelia“, nie je veľký dôvod predpokladať, že by postupovali transparentnejšie a teda aj hospodárnejšie ako doteraz.
V každo prípade sa na presadenie centralizácie predseda vlády zastrája použiť aj „mocenské politické nástroje“. Čo tým myslel? Vraj keď rezorty prídu s tým, že chcú viac než majú, odporučí im, nech sa pozrú na štruktúru svojich výdavkov. Znamená to, že rezorty – okrem sociálnych – odteraz budú dostávať len toľko čo doteraz? Ak áno, bude to znamenať stagnáciu absolútnych výdavkov (teda dnešná suma peňazí) alebo relatívnych (dnešný podiel na HDP)? To asi nevie ani premiér sám, ale vystresovaným ministrom ponúkne aj východisko – ak budú súhlasiť so zavedením centralizovaného obstarávania, všetko sa na dobré obráti a o nových výdavkoch sa opäť bude dať debatovať.
Inými slovami, predseda vlády vkladá takmer všetku nádej na vytvorenie priestoru pre „budovanie sociálneho štátu“ do očakávaných úspor z centrálneho obstarávania. Kto by mu nedržal palce?
.priority
Ak odteraz má byť prioritou „návrat k sociálnemu štátu“, dobrou otázkou je, čo bolo prioritou tejto vlády doteraz?
Pri pohľade na výdavkovú stranu verejných rozpočtov na tento rok (s výhľadom do roku 2010) sa ako najväčšia priorita javí poľnohospodárstvo, ktoré si oproti roku 2007 (prvý celý rozpočtový rok Ficovej vlády) polepšilo takmer o šesť miliárd korún (z 23,3 na 29,2 miliardy), čo predstavuje nárast o približne 25 percent. Ďalším výdavkových víťazom je zdravotníctvo, ktoré si pripísalo nárast celkových zdrojov približne o 15 percent (výdavky priamo zo štátneho rozpočtu na zdravotníctvo narástli o vyše 10 percent). Vysoké nárasty zaznamenali aj životné prostredie, kultúra či rezerva vlády a premiéra – ibaže z hľadiska celkových výdavkov pri pomerne nízkych absolútnych sumách. Z dôležitých výdavkových kapitol nasleduje veda a výskum, školstvo, diaľnice – tu je však rast výdavkov nižší ako rast HDP, takže ich relatívna váha v rozpočte klesá. A sociálne výdavky? Tie narástli len o dve percentá (vrátane eurofondov), teda hlboko pod úrovňou medziročného rastu ekonomiky, očakávaného podľa rozpočtu na úrovni 9,1 percenta.
Sociálne výdavky teda zatiaľ takmer nerastú a klesá aj celkové prerozdeľovanie, teda podiel verejných výdavkov na HDP. Tento pomerne prekvapivý vývoj nie je dôsledkom úspornej vlády, ale veľmi vysokého rastu HDP. A je tiež pravda, že keď táto vláda chce znižovať deficit verejných financií (čo zatiaľ robí, hoci podchvíľou kritizovaná, že by mohla aj rýchlejšie) a nie je schopná zmeniť štruktúru verejných financií, priestor na výraznejší rast sociálnych výdavkov naozaj príliš nevidno. Z tohto pohľadu je snaha predsedu vlády o zmenu spôsobu prerozdeľovania vlastne logická – ibaže jeho koalícia je do veľkej miery založená na prerozdeľovaní „koristi“ jednotlivými koaličnými stranami a predstava, že napríklad menšie koaličné strany by sa mali vzdať svojich rozpočtov v prospech financovania kľúčovej agendy Smeru, je vysoko nereálna.
Aj preto sa osud „veľmi vážneho návratu k sociálnemu štátu“ dá vopred odhadnúť s pomerne vysokou pravdepodobnosťou. Dopadne zrejme tak ako vlaňajšie „priority“ rozpočtu, ktorými boli zvýšenie príspevku pri narodení prvého dieťaťa, dotovanie hypoték pre mladých a znížená DPH na knihy.
„Absolútne priority“, ktorých podiel na verejných výdavkoch dosiahol závratných 0,075 percenta.
Čo si však človek, skeptický k vládnym výdavkom a dôsledkom rozrasteného sociálneho štátu, môže želať viac než premiéra, ktorý dá ľuďom pocit, že sociálny štát prichádza bez toho, aby ho naozaj budoval? Azda už len premiéra, ktorý si dokáže popularitu udržiavať aj rozumnejšími rečami. To by však asi chcelo rozumnejších voličov. A teda lepší vzdelávací systém. Prekvapuje teda niekoho, že sa hovorí o budovaní „sociálneho“ a nie „vzdelaného“ štátu?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.