po vystúpení z vlaku vyzerá budapeštianska stanica Keleti úplne obyčajne. Je krátko po pol deviatej večer a okrem cestovateľov, ktorí pristúpili do rovnakého vlaku v Berlíne či Prahe, nie je pri nástupištiach ani duša. Po chvíli sa v nedávno zrekonštruovanom suteréne stanice rýchlym krokom stratí aj posledná skupina mládežníkov s obrovskými ruksakmi. V meste sa totiž práve rozložil svetoznámy hudobný festival Sziget, na ktorý každoročne mieria tisíce návštevníkov.
Ešte o niekoľko dní skôr však maďarská metropola zaujala pozornosť svetových médií z iného dôvodu. Internet začali obiehať fotografie utečencov prespávajúcich v priestoroch najväčšej budapeštianskej stanice. Už to neboli obrázky odkiaľsi z anonymného srbsko-maďarského pohraničia, ktoré sa našincovi mohli zdať stále príliš vzdialené. Už to neboli ani zábery utečencov v záchytných táboroch kdesi vo vnútrozemí krajín južnej Európy. Boli tu. Ľudia, ktorých existenciu podľa nedávneho prieskumu považujú Slováci za druhý najväčší problém krajiny, boli odrazu necelé tri hodiny cesty vlakom od našich hraníc. Pripravení hocikedy nastúpiť do vlaku a ďalšiu zastávku si spraviť trebárs v Bratislave. A otestovať aj miestnu pohostinnosť.
Utečencov nachádzame v suteréne stanice, na chodbe vedúcej k zastávke metra. Sú ich tu možno dve stovky. Väčšina sedí na zemi a rozpráva sa. Tí aktívnejší si hádžu gumenú loptu alebo pozerajú videá na mobile. Je tu až neuveriteľný pokoj a ticho. Na dekách deliacich ľudí od chladnej kachličkovej dlažby práve uspávajú matky svoje deti. Prvá skupina, s ktorou sa dáme do reči, prišla z Pakistanu. Privíta nás širokým úsmevom a predbehne otázkou, odkiaľ pochádzame. Počet dní, ktoré trávia na ceste, odrátajú dvaja muži na prstoch svojich rúk. Vystrú ich dovedna sedem. Po anglicky vedia iba zopár jednoduchých slov, a tak aj na otázku, prečo utiekli zo svojho domova, odpovedia jednoducho:„Terrorists. Taliban. Bum-bum.“
S ďalším mužom sa dáme do reči pri kohútiku, ku ktorému si chodia utečenci naberať vodu. Môže mať približne päťdesiat rokov a je zo Sýrie. Slušne nás prosí, aby sme ho nefotografovali. „Ak by som tu mal so sebou svoju rodinu, pokojne by sme vám aj zapózovali. No pricestoval som sám, doma som nechal jedenásť súrodencov. Ak niekto v Sýrii uvidí moju tvár na fotke, všetkých ich zabijú. Hovorím vám, Assad je blázon. Zabíja ľudí každý deň," vysvetľuje. Ako jeden z mála rozpráva takmer plynulou angličtinou, a tak sa okolo neho v priebehu niekoľkých sekúnd vytvorí skupina poslucháčov.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.