V Európskej únii opäť prestáva byť nuda: Íri odmietli v referende Lisabonskú zmluvu, čím šokovali európsku politickú triedu. Tá už chcela mať pri budovaní nadnárodného štátu pokoj. Odkiaľ sa vlastne vzalo to “no” z Dublinu?
Keby v uplynulých dňoch navštívil Dublin neinformovaný Portugalčan, ostal by zdesene zízať. Názov jeho hlavného mesta sa stal najfrekventovanejším írskym slovom, ktoré vyvoláva v uliciach Dublinu najmä negatívne emócie. Na každom treťom stĺpe visel plagát a na ňom bolo načmárané „nie Lisabonu“ – čo sa tí Íri zbláznili? Nie. To sa iba predstavitelia štátov EÚ rozhodli, že novú únijnú zmluvu nazvú opäť podľa mesta, v ktorom ju podpísali. Úbohý Portugalčan v Dubline, kto by ho ešte presvedčil, že európska integrácia prispieva k mieru a harmónii? Ešteže dnešní Portugalci príliš necestujú…
.uf, začínajú komplikácie
A pritom malo ísť všetko tak jednoducho a po európsky. Až dosiaľ prebiehalo všetko hladko a už viac než polovica parlamentov – ticho a nenápadne – zmluvu odsúhlasila. A tak to malo aj pokračovať. Lenže ešte tu bolo Írsko. Jedine v tejto krajine, ktorej populácia tvorí v rámci EÚ jedno percento, museli ľudia rozhodovať v referende, pretože to jasne prikazuje tunajšia ústava. Dlho však nebol dôvod, aby sa bruselské salóny situáciou v krajine znepokojovali. Všetky hlavné strany zmluvu podporovali – keby sa o zmluve hlasovalo v írskom parlamente, boli by proti iba marginálni nacionalisti zo Sinn Fein. Všetko sa však začalo komplikovať. Írskej ekonomike sa prestalo dariť, začali rýchlo pribúdať nezamestnaní a v obchodoch stúpali ceny potravín. Navyše, od začiatku roka sa mobilizovali rôznorodé skupiny odporcov novej eurozmluvy. No týždeň pred pôvodne bezproblémovým referendom prišla studená sprcha: podľa jedného z prieskumov mal zvíťaziť tábor odporcov. Byť proti začalo byť zrazu „cool“. Len uvážte – za boli takmer všetci politici, biznis, najdôležitejšie odborárske aj farmárske organizácie. A proti ľud, či havlovsky povedané, občianska spoločnosť. Organizované, povinné „áno“ establišmentu proti spontánnemu, úprimnému „nie“ ľudu. Nie div, že podľa prieskumov sa k odporcom Lisabonskej zmluve pripojila najmä mládež. Tomu zodpovedali aj pomery hlasov na internete – YouTube bol zaplavený videoposolstvami proti zmluve.
.kto tomu rozumie?
Ale dalo sa byť vôbec zo srdca za túto zmluvu? Aj írske noviny, ktoré ju viac-menej podporovali, vydávali prílohy „pre hlupákov“, kde vysvetľovali jednotlivé pasáže zmluvy a občas ironicky utrúsili, že dopadom tohto 400-stranového dokumentu môžu po týždňoch svedomitého štúdia rozumieť iba najväčší experti európskeho práva. Novinár Kevin Myers v denníku The Independent čitateľom odkázal: „Pozrite sa: Som platený za to, aby som týmto veciam rozumel, ale, milý čitateľ, ja ani zďaleka nerozumiem aktuálnemu vzťahom medzi Európskym parlamentom, Radou ministrov, Európskou komisiou a Európskym súdnym dvorom. A čo potom vy ostatní?“ Mimochodom, Myers vyzval čitateľov hlasovať proti a článok zakončil slovami: „‚Nie‘ neznamená ‚nie‘ Európe. Znamená to ‚nie‘ zle navrhnutej Európe.“
Samotný The Independent však odporučil podporiť zmluvu s argumentmi, ktoré opakovala aj politická elita: Lisabonská zmluva znamená vyššiu efektivitu a akcieschopnosť EÚ, z ktorej bude Írsko opäť, najmä ekonomicky, profitovať. Ale aj aktivisti z radov tábora prívržencov priznávali, že s takýmito vágnymi heslami „za“ nemohli Írov nadchnúť. Že vraj vďaka zmluve bude EÚ schopná lepšie bojovať proti terorizmu? To Írov nemohlo popohnať k urnám. Že vraj sa bude EÚ lepšie bojovať proti globálnemu otepľovaniu? Ani toto uzimeného a dažďom zmočeného Íra nenadchne? A ďalej – ak EÚ bola pre Írsko taká prínosná, ako hovoria politici, prečo je potrebné ju reformovať? Lebo sú tu nejaké nové výzvy? Lenže ani tu sa Íri nič o výzvach, ktorým by naozaj rozumeli, nedozvedeli.
Prívrženci Lisabonu jednoducho nevedeli sformulovať jasné pozitívne posolstvo – také by však z tej zmluvy nevyčaroval ani David Copperfield.
.áno, lebo Európa
Jediný dôvod, pre ktorý 46,6 percenta porazených Írov išlo hlasovať za zmluvu, bol iba
strach, že ak ju ich krajania odmietnu, Írsko sa ocitne mimo Únie. I keď je otázne, nakoľko táto explicitne vyjadrená hrozba skôr nezvyšovala účasť nahnevaných Írov, ktorým bola samotná zmluva celkom ľahostajná. Najmä, ak tú hrozbu počúvali z nepatričných úst – francúzsky minister zahraničia Bernard Kouchner pár dní pred referendom vyhlásil, že ak nedopadne dobre, „prvými obeťami budú Íri. Tí profitovali z členstva viac než iní“. A hviezdy Európskeho parlamentu, Francúz Daniel Cohn-Bendit a Nemec Jo Leinen dokonca nahlas usúdili, že ak Íri nezahlasujú za zmluvu, mali by opustiť EÚ. Tí páni tomu teda pomohli...
.vášeň byť proti
Kto vlastne Írov, ktorí väčšinovo hovoria o EÚ pozitívne, presvedčil, aby v takom hojnom počte (53,4 „proti“ pri pomerne vysokej volebnej účasti 51 percent ozajstným šokom) hlasovali proti Lisabonu? Iste, pocit, že európska integrácia zachádza priďaleko a celá EÚ je akosi mimo dosahu, nie je prítomný iba v Írsku. Takisto aj vedomie, že pre Írov, ktorí v posledných troch desaťročia vďaka liberálnym reformám veľmi zbohatli, už nie je EÚ donorom. Po pristúpení nových členských štátov sa eurofondy presunuli na východ a najmä farmári sa sťažovali, že už dostávajú menej subvencií než v minulosti. Áno, aj toto „zištné“ nie hralo svoju rolu. Odporcom takisto pomohli aj údaje, ktoré boli zverejnené posledné dva dni. Počet nezamestnaných stúpol v priebehu roka o 50 tisíc, a to tempom, aké si Íri nepamätajú. Hoci je tunajšia nezamestnanosť stále relatívne nízka, otočenie trendu ekonómovia v najbližšom čase nepredpokladajú. Írsky optimizmus posledných desaťročí tak vystriedala neistota a úzkosť – nie najlepšie emócie na plnenie želaní svojich politikov.
To všetko by však nestačilo, keby v uliciach írskych miest nehýrili aktivitou skupinky aktivistov, zapálených potopiť novú eurozmluvu. Mali to, čo chýbalo druhej strane – vášeň.
Vášnivo proti bola napríklad inak bezvýznamná socialistická strana, ktorá ľavicovejšie založených Írov strašila, že táto zmluva povedie k privatizácii zdravotníctva a školstva. Proti boli rôzne spolky a združenia katolíkov, ktoré na rozdiel od oficiálneho postoja cirkvi vo svojich letákoch tvrdili, že po schválení zmluvy hrozí zrušenie írskeho prísneho potratového zákona a zavedenie eutanázie. Treťou ideovou skupinou boli trhoví liberáli, ktorí varovali pred harmonizáciou daní. Čo teda tieto skupiny spájalo, bol strach o stratu suverenity v oblastiach, kde si ju najviac cenia. Pri plagátoch s heslom „Ľudia umierali za tvoju slobodu. Nezahoď ju. Hlasuj nie.“ búchalo srdce asi viacerým okoloidúcim hrdým Írom.
.fenomén Ganley
A bol tu ešte niekto. Prezývajú ho aj „záhadný muž“ alebo „muž, ktorý čítal zmluvu“. Má 39 rokov, štyri deti, je multimilionár so silným anglickým akcentom. Declan Ganley je pre mnohých skutočným víťazom referenda. Tento biznismen, ktorý sa vydal celkom proti prúdu svojich kolegov z brandže, založil organizáciu Libertas, aby Írov strhol na svoju stranu. Libertas investovala do kampane sumou 1,3 milióna eur, čo bolo rovnako ako dali všetky tri hlavné strany dokopy. Ganley prejazdil celé Írsko, rečnil v televízii, bolo ho vidieť na bilbordoch a plagátoch, aj v novinách. Prečo sa takýto muž vložil do kampane proti akejsi Lisabonskej zmluve? „Zmluvu som začal čítať ako biznismen, ktorého zaujímajú nové možnosti. Čítať som prestal ako otec štyroch detí, ktorí sa bojí o ich budúcnosť,“ povedal raz novinárom. Do kampane priniesol vôbec najrozumnejšie argumenty. Írom odkazoval asi nasledovné: som za EÚ, ale som proti EÚ podľa tejto zmluvy, ktorá nás pripraví o vplyv v hlasovacích orgánoch. Moji milí krajania, podľa tejto zmluvy sa budú môcť ďalšie významné zmeny v Únii diať aj bez nášho referenda a môžeme tak ľahko prísť o suverenitu v daniach a iných oblastiach. To bolo zhruba posolstvo Ganleyho, obchodníka, ktorý si časť svojho majetku zarobil na kšeftoch s americkým vojenským priemyslom. Presne na túto okolnosť sa zamerali niektorí prívrženci zmluvy, ktorí šírili konšpiračné teórie, že Ganley je vlastne neokonzervatívec a agent CIA, ktorý slúži americkému záujmu na destabilizácii EÚ. Zástupom politikov, ktorí v posledných dňoch obchádzali ostrov a trvdili, že nič z toho, čo tvrdí Ganley a spol., nehrozí, však Íri uverili menej.
Tým, čo bude nasledovať, si v EÚ pri mentalite jej politikov, nemôžeme byť vôbec istí. Za normálnych okolností by mala byť Lisabonská zmluva pochovaná. Tak ako mala byť pochovaná predtým v dvoch referendách odmietnutá euroústava, ktorá však po „období reflexie“ zažila lisabonské zmŕtvychvstanie. Írsko má už s európskou reálpolitikou bytostné skúsenosti. V júni 2001 Íri podobným rozdielom hlasom, ale pri podstatne nižšej účasti odmietli ako jediní zmluvu z Nice. V októbri 2002 si hlasovania zopakovali – po mohutnej kampani (do Írska vtedy zavítal aj vtedajší český prezident Václav Havel) a po pripojení akejsi deklarácie o írskej neutralite Íri zmúdreli a schválili takzvanú Nice II.
Možno aj pre tieto skúsenosti novinár John Waters v denníku The Irish Times napísal, že tentoraz hlasoval v európskom referende prvý raz „za“ s odôvodnením: „Podľa mňa sme už dávno premeškali okamih, keď bola zmena ešte možná.“ Možno má pravdu. Pre Európu v roku 2008 je však dobrou správou, že jeho krajania neprepadli fatalizmu.
Keby v uplynulých dňoch navštívil Dublin neinformovaný Portugalčan, ostal by zdesene zízať. Názov jeho hlavného mesta sa stal najfrekventovanejším írskym slovom, ktoré vyvoláva v uliciach Dublinu najmä negatívne emócie. Na každom treťom stĺpe visel plagát a na ňom bolo načmárané „nie Lisabonu“ – čo sa tí Íri zbláznili? Nie. To sa iba predstavitelia štátov EÚ rozhodli, že novú únijnú zmluvu nazvú opäť podľa mesta, v ktorom ju podpísali. Úbohý Portugalčan v Dubline, kto by ho ešte presvedčil, že európska integrácia prispieva k mieru a harmónii? Ešteže dnešní Portugalci príliš necestujú…
.uf, začínajú komplikácie
A pritom malo ísť všetko tak jednoducho a po európsky. Až dosiaľ prebiehalo všetko hladko a už viac než polovica parlamentov – ticho a nenápadne – zmluvu odsúhlasila. A tak to malo aj pokračovať. Lenže ešte tu bolo Írsko. Jedine v tejto krajine, ktorej populácia tvorí v rámci EÚ jedno percento, museli ľudia rozhodovať v referende, pretože to jasne prikazuje tunajšia ústava. Dlho však nebol dôvod, aby sa bruselské salóny situáciou v krajine znepokojovali. Všetky hlavné strany zmluvu podporovali – keby sa o zmluve hlasovalo v írskom parlamente, boli by proti iba marginálni nacionalisti zo Sinn Fein. Všetko sa však začalo komplikovať. Írskej ekonomike sa prestalo dariť, začali rýchlo pribúdať nezamestnaní a v obchodoch stúpali ceny potravín. Navyše, od začiatku roka sa mobilizovali rôznorodé skupiny odporcov novej eurozmluvy. No týždeň pred pôvodne bezproblémovým referendom prišla studená sprcha: podľa jedného z prieskumov mal zvíťaziť tábor odporcov. Byť proti začalo byť zrazu „cool“. Len uvážte – za boli takmer všetci politici, biznis, najdôležitejšie odborárske aj farmárske organizácie. A proti ľud, či havlovsky povedané, občianska spoločnosť. Organizované, povinné „áno“ establišmentu proti spontánnemu, úprimnému „nie“ ľudu. Nie div, že podľa prieskumov sa k odporcom Lisabonskej zmluve pripojila najmä mládež. Tomu zodpovedali aj pomery hlasov na internete – YouTube bol zaplavený videoposolstvami proti zmluve.
.kto tomu rozumie?
Ale dalo sa byť vôbec zo srdca za túto zmluvu? Aj írske noviny, ktoré ju viac-menej podporovali, vydávali prílohy „pre hlupákov“, kde vysvetľovali jednotlivé pasáže zmluvy a občas ironicky utrúsili, že dopadom tohto 400-stranového dokumentu môžu po týždňoch svedomitého štúdia rozumieť iba najväčší experti európskeho práva. Novinár Kevin Myers v denníku The Independent čitateľom odkázal: „Pozrite sa: Som platený za to, aby som týmto veciam rozumel, ale, milý čitateľ, ja ani zďaleka nerozumiem aktuálnemu vzťahom medzi Európskym parlamentom, Radou ministrov, Európskou komisiou a Európskym súdnym dvorom. A čo potom vy ostatní?“ Mimochodom, Myers vyzval čitateľov hlasovať proti a článok zakončil slovami: „‚Nie‘ neznamená ‚nie‘ Európe. Znamená to ‚nie‘ zle navrhnutej Európe.“
Samotný The Independent však odporučil podporiť zmluvu s argumentmi, ktoré opakovala aj politická elita: Lisabonská zmluva znamená vyššiu efektivitu a akcieschopnosť EÚ, z ktorej bude Írsko opäť, najmä ekonomicky, profitovať. Ale aj aktivisti z radov tábora prívržencov priznávali, že s takýmito vágnymi heslami „za“ nemohli Írov nadchnúť. Že vraj vďaka zmluve bude EÚ schopná lepšie bojovať proti terorizmu? To Írov nemohlo popohnať k urnám. Že vraj sa bude EÚ lepšie bojovať proti globálnemu otepľovaniu? Ani toto uzimeného a dažďom zmočeného Íra nenadchne? A ďalej – ak EÚ bola pre Írsko taká prínosná, ako hovoria politici, prečo je potrebné ju reformovať? Lebo sú tu nejaké nové výzvy? Lenže ani tu sa Íri nič o výzvach, ktorým by naozaj rozumeli, nedozvedeli.
Prívrženci Lisabonu jednoducho nevedeli sformulovať jasné pozitívne posolstvo – také by však z tej zmluvy nevyčaroval ani David Copperfield.
.áno, lebo Európa
Jediný dôvod, pre ktorý 46,6 percenta porazených Írov išlo hlasovať za zmluvu, bol iba
strach, že ak ju ich krajania odmietnu, Írsko sa ocitne mimo Únie. I keď je otázne, nakoľko táto explicitne vyjadrená hrozba skôr nezvyšovala účasť nahnevaných Írov, ktorým bola samotná zmluva celkom ľahostajná. Najmä, ak tú hrozbu počúvali z nepatričných úst – francúzsky minister zahraničia Bernard Kouchner pár dní pred referendom vyhlásil, že ak nedopadne dobre, „prvými obeťami budú Íri. Tí profitovali z členstva viac než iní“. A hviezdy Európskeho parlamentu, Francúz Daniel Cohn-Bendit a Nemec Jo Leinen dokonca nahlas usúdili, že ak Íri nezahlasujú za zmluvu, mali by opustiť EÚ. Tí páni tomu teda pomohli...
| My, Európania Dublinská „Ihla“. Zvláštna stavba v blízkosti autobusovej stanice z roku 2003, ktorej špic sa týči vo výške 120 metrov. Symbolizuje úctu boju s heroinizmom. Dublinčanom, ktorým megalománia vôbec nesedí, sa vraj táto najvyššia stavba najprv nepáčila, ale už si na ňu zvykli. V deň referenda sa v okolí „Ihly“ zhlukujú skupinky aktivistov, ktoré sa na poslednú chvíľu snažia presvedčiť voličov o svojej pravde. Zaujímavejšie je to pri stánku odporcov. Asi 25-ročná dievčina s letákmi sa háda so starším manželským párom z Francúzska, ktorý je zhrozený z toho, že Íri môžu ohroziť zmluvu. „Ale veď aj vy Francúzi ste odmietli euroústavu,“ hovorím Francúzovi, ktorý zas odmietne mňa: „To bolo však pred dvoma rokmi, teraz je iná situácia. Vtedy boli Francúzi domotaný.” Viac než ja mu prikyvuje jeho manželka. Dievčina s letákmi ho však celkom dorazí: „Nechceme, aby nám tu vládol Napoleon II.“ To je už tuhá káva. Znechutený manželský pár odchádza a neveriacky kýve hlavou. Z dievčiny sa vykľuje Nemka, ktorá bojuje proti Lisabonu vo farbách antiglobalistickej organizácie Attac. „Odmietam túto zmluvu, lebo som za sociálnu, nie neoliberálnu Európu.“ Keď jej objasním, že som tiež proti zmluve, ale skôr z opačných dôvodov než ona, spôsobím jej väčší šok než predtým hádavý Francúz. „V Lisabonskej zmluve je naozaj to, čo hovoríte? To som čítala asi inú verziu,“ hovorí nabrúsená aktivistka, no konverzáciu ukončuje zmierlivo: „Dnes sme spojenci, ale už zajtra pôjdeme každý svojou cestou.” Dalo sa to povedať krajšie? Prichádza staršia Dublinčanka, nahnevaná na svoju vládu a pripravená hlasovať proti. Poplietla si však dátum hlasovania, myslí si, že referendum je v piatok. Nie, je dnes, vo štvrtok, hovorím a plním si tak svoj záujem Euroobčana na zvyšovaní volebnej účasti. Dáma s nákupným vozíkom odchádza a ohliadajúc sa späť za nami ešte vykrikuje, ako im to ukáže. Moja cesta do Dublinu nebola márna. .mh |
.vášeň byť proti
Kto vlastne Írov, ktorí väčšinovo hovoria o EÚ pozitívne, presvedčil, aby v takom hojnom počte (53,4 „proti“ pri pomerne vysokej volebnej účasti 51 percent ozajstným šokom) hlasovali proti Lisabonu? Iste, pocit, že európska integrácia zachádza priďaleko a celá EÚ je akosi mimo dosahu, nie je prítomný iba v Írsku. Takisto aj vedomie, že pre Írov, ktorí v posledných troch desaťročia vďaka liberálnym reformám veľmi zbohatli, už nie je EÚ donorom. Po pristúpení nových členských štátov sa eurofondy presunuli na východ a najmä farmári sa sťažovali, že už dostávajú menej subvencií než v minulosti. Áno, aj toto „zištné“ nie hralo svoju rolu. Odporcom takisto pomohli aj údaje, ktoré boli zverejnené posledné dva dni. Počet nezamestnaných stúpol v priebehu roka o 50 tisíc, a to tempom, aké si Íri nepamätajú. Hoci je tunajšia nezamestnanosť stále relatívne nízka, otočenie trendu ekonómovia v najbližšom čase nepredpokladajú. Írsky optimizmus posledných desaťročí tak vystriedala neistota a úzkosť – nie najlepšie emócie na plnenie želaní svojich politikov.
To všetko by však nestačilo, keby v uliciach írskych miest nehýrili aktivitou skupinky aktivistov, zapálených potopiť novú eurozmluvu. Mali to, čo chýbalo druhej strane – vášeň.
Vášnivo proti bola napríklad inak bezvýznamná socialistická strana, ktorá ľavicovejšie založených Írov strašila, že táto zmluva povedie k privatizácii zdravotníctva a školstva. Proti boli rôzne spolky a združenia katolíkov, ktoré na rozdiel od oficiálneho postoja cirkvi vo svojich letákoch tvrdili, že po schválení zmluvy hrozí zrušenie írskeho prísneho potratového zákona a zavedenie eutanázie. Treťou ideovou skupinou boli trhoví liberáli, ktorí varovali pred harmonizáciou daní. Čo teda tieto skupiny spájalo, bol strach o stratu suverenity v oblastiach, kde si ju najviac cenia. Pri plagátoch s heslom „Ľudia umierali za tvoju slobodu. Nezahoď ju. Hlasuj nie.“ búchalo srdce asi viacerým okoloidúcim hrdým Írom.
.fenomén Ganley
A bol tu ešte niekto. Prezývajú ho aj „záhadný muž“ alebo „muž, ktorý čítal zmluvu“. Má 39 rokov, štyri deti, je multimilionár so silným anglickým akcentom. Declan Ganley je pre mnohých skutočným víťazom referenda. Tento biznismen, ktorý sa vydal celkom proti prúdu svojich kolegov z brandže, založil organizáciu Libertas, aby Írov strhol na svoju stranu. Libertas investovala do kampane sumou 1,3 milióna eur, čo bolo rovnako ako dali všetky tri hlavné strany dokopy. Ganley prejazdil celé Írsko, rečnil v televízii, bolo ho vidieť na bilbordoch a plagátoch, aj v novinách. Prečo sa takýto muž vložil do kampane proti akejsi Lisabonskej zmluve? „Zmluvu som začal čítať ako biznismen, ktorého zaujímajú nové možnosti. Čítať som prestal ako otec štyroch detí, ktorí sa bojí o ich budúcnosť,“ povedal raz novinárom. Do kampane priniesol vôbec najrozumnejšie argumenty. Írom odkazoval asi nasledovné: som za EÚ, ale som proti EÚ podľa tejto zmluvy, ktorá nás pripraví o vplyv v hlasovacích orgánoch. Moji milí krajania, podľa tejto zmluvy sa budú môcť ďalšie významné zmeny v Únii diať aj bez nášho referenda a môžeme tak ľahko prísť o suverenitu v daniach a iných oblastiach. To bolo zhruba posolstvo Ganleyho, obchodníka, ktorý si časť svojho majetku zarobil na kšeftoch s americkým vojenským priemyslom. Presne na túto okolnosť sa zamerali niektorí prívrženci zmluvy, ktorí šírili konšpiračné teórie, že Ganley je vlastne neokonzervatívec a agent CIA, ktorý slúži americkému záujmu na destabilizácii EÚ. Zástupom politikov, ktorí v posledných dňoch obchádzali ostrov a trvdili, že nič z toho, čo tvrdí Ganley a spol., nehrozí, však Íri uverili menej.
Tým, čo bude nasledovať, si v EÚ pri mentalite jej politikov, nemôžeme byť vôbec istí. Za normálnych okolností by mala byť Lisabonská zmluva pochovaná. Tak ako mala byť pochovaná predtým v dvoch referendách odmietnutá euroústava, ktorá však po „období reflexie“ zažila lisabonské zmŕtvychvstanie. Írsko má už s európskou reálpolitikou bytostné skúsenosti. V júni 2001 Íri podobným rozdielom hlasom, ale pri podstatne nižšej účasti odmietli ako jediní zmluvu z Nice. V októbri 2002 si hlasovania zopakovali – po mohutnej kampani (do Írska vtedy zavítal aj vtedajší český prezident Václav Havel) a po pripojení akejsi deklarácie o írskej neutralite Íri zmúdreli a schválili takzvanú Nice II.
Možno aj pre tieto skúsenosti novinár John Waters v denníku The Irish Times napísal, že tentoraz hlasoval v európskom referende prvý raz „za“ s odôvodnením: „Podľa mňa sme už dávno premeškali okamih, keď bola zmena ešte možná.“ Možno má pravdu. Pre Európu v roku 2008 je však dobrou správou, že jeho krajania neprepadli fatalizmu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.