Kniha Svetlany Alexejevičovej Doba z druhej ruky (v origináli Vremja – second hand) z roku 2013 je napísaná zvláštnym spôsobom – je to akýsi literárny analóg dokumentárneho filmu typu „hovoriace hlavy“. Sú to zápisky rozprávaní mnohých ľudí o živote jednak v Sovietskom zväze a jednak po Sovietskom zväze.
To, čo mi pri prvom čítaní vadilo, boli zrejme príliš rýchle „strihy“. Zo začiatku sa pred nami príbeh nerozvíja, ale skladá – z jednotlivých čriepkov. Neskôr prechádza z náhodne zachytených viet a krátkych epizód do dlhších príbehov a rozprávanie sa stáva menej hektickým, pokojnejším. Ale je to veľmi znepokojujúci pokoj.
Ako vyzerajú tie vety, zachytené na uliciach a námestiach? Napríklad takto: „Čo by bolo, keby v deväťdesiatom prvom pučisti vyhrali? Ale veď oni vyhrali. Dzeržinského pomník zvrhli, ale Lubjanka je tu stále. Budujeme kapitalizmus pod vedením KGB.“ Alebo takto: „Zachrániť nás môže len jeden človek – súdruh Stalin. Keby tu bol dva dni, všetkých by postrieľal a potom nech si ide pokojne zas ľahnúť.“ A do tretice: „Sme tak duchovní, tak výluční, kurva!“
A potom prichádzajú dlhšie príbehy. Prvý z nich rozpráva bývalá tajomníčka okresného výboru strany, dodnes presvedčená komunistka. Jej otec bojoval v rusko-fínskej vojne. Postupovali po zamrznutom jazere, Fíni rozbíjali ľad delostreleckou paľbou.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.