Horká chuť sveta

Tie tri knižky pôsobia veľmi sympaticky už na prvý pohľad. Graficky jednoduché, ale precízne paperbacky, obálky z drsného kartónu zemitej farby súznejú s obsahom, ktorý sa skrýva vnútri. Filip Ostrowski: „Všetci tí autori píšu už na úrovni, ktorá je nad tým, čo sa očakáva, nad novinárskymi zvykmi. Siahajú po policiach s literatúrou, a nie po akútnej žurnalistike. Určite je znakom, ktorý nájdeme vo všetkých dielach, poctivosť pri hľadaní faktov. Písanie je záverečnou fázou a sú autori, pre ktorých aj najmenej obľúbenou. Pre nich je kľúčové byť na mieste, zistiť, čo sa udialo, prečo, aké sú súvislosti, priblížiť sa pravde, rozprávať sa so zainteresovanými. V prvých knihách, ktoré sme vydali, intenzívne cítime prítomnosť autora v deji. Reportér sa stáva jeho súčasťou, a vďaka tomuto ľudskému faktoru je reportáž plná emócií, je tu priestor na individuálne vnímanie tvrdých nemenných dát. Čítať takéto reportáže je zážitok.“ Aj keď veľmi znepokojujúci.

Absynt má v pláne prednostne sa sústrediť na reportážnu literatúru oceňovaných autorov, ide o neziskový projekt a pri výbere titulov sú podľa webovej stránky vydavateľstva podstatné aktuálnosť a dôsledné spracovanie témy, objektívny prístup, hľadanie zmierenia a odvaha autorov neuspokojiť sa s frázami, ktoré sa núkajú pri hľadaní zložitejších a nejednoznačných odpovedí.

Na otázku, prečo Poliak na Slovensku začal vydávať veľmi špecifický druh literatúry, Filip Ostrowski odpovedá: „Sú dva hlavné dôvody. Prvý je súkromný – pred niekoľkými rokmi som si za manželku zobral Slovenku, a teda dnes mám slovenskú rodinu, známych, kamarátov. Z neho vyplýva aj druhý, trávim tu veľa času, mám záujem o Slovensko a o to, čo sa tu deje. Všimol som si, že existuje dôležitá časť poľskej kultúry, o ktorej sa relatívne málo vie. Ide mi o srdcu blízku reportážnu literatúru, z ktorej, samozrejme, boli do slovenčiny nejaké knihy preložené, ale dovolím si tvrdiť, že asi nikto sa im na Slovensku nevenoval systematicky. A pritom ide o istý fenomén, knihy tohto žánru sú bestsellermi. A prišli sme na to, že tento žáner si zaslúži byť vyzdvihovaný a mať svoje špecializované vydavateľstvo na Slovensku. Dôležité je pre mňa aj to, že som hrdý na postavenie poľskej školy reportáže vo svete a veľmi rád by som ju aj na Slovensku ukázal, pochválil sa, čo prináša. Sme si veľmi blízki, a stále mám pocit, že o sebe vieme veľmi málo.“

Vraví sa, že poznanie historických dejov, chýb a víťazstiev minulosti môže mať v súčasnosti profylaktické účinky vzhľadom na budúcnosť. Azda to tak naozaj je, určite to tak je, hoci, rozhliadajúc sa okolo seba už nejaké to desaťročie, zažívam, že empíria sa nám snaží stále koldokola do ucha syčať čosi o nepoučiteľnosti ľudstva. Vedomie o ničivej sile vojny a povojnových čias je známe takmer ako človek sám. A? A nič. Vlastne niečo: vojny sú vždy znova a znova v rôznych častiach sveta, akože z rôznych dôvodov...

O jednej z nich, obzvlášť odpudzujúcej, je reč v knihe reportáží W.