Keďže rešpektujeme požiadavku najnovšieho tlačového zákona dôkladne oboznámiť čitateľa s názorom druhej strany, začneme najskôr dlhším citátom. Reč bude o Bolívii, kde toho času vládne Hnutie za socializmus prezidenta Eva Moralesa: „Majetok zahraničných spoločností, ako aj samotné ložiská
na pokyn prezidenta obsadila armáda. Nacionalizácia mala výrazne pozitívny efekt na hospodársku situáciu krajiny, pretože sa ňou obrátil pomer rozdelenia zisku z produkcie plynu (82 % : 18 % tentoraz v prospech štátu). Hoci zoštátnenie predstavuje polemické opatrenie, v bolívijských podmienkach ťažko možno odsúdiť podobný krok. Ten bol vo svojej podstate len čiastočnou reštitúciou dôstojnosti štátu a národa. Etatizácia v Bolívii skutočne nie je iba populistické a už vôbec nie antidemokratické opatrenie, lebo evidentne sleduje záujmy štátu a jeho obyvateľov. Pokiaľ jej výsledky dokáže vláda využiť na riešenie sociálnej situácie obyvateľstva, sotva bude priestor na kritiku tejto politiky.“ Hádate nesprávne. To nie je pasáž z týždenníka Slovo, a nie sú to ani protiprávne ukradnuté zápisky z denníka nášho premiéra. Takúto vnútropolitickú osvetu Latinskej Ameriky šíria internetové stránky ministerstva zahraničia (www.mzv.sk) v rubrike „štáty sveta“. Neznámeho autora týchto oficiálnych slov Kubišovho ministerstva síce nepoznáme, nepochybne však ide o analytika. A takého predsa nemusí zaujímať, že vďaka „nacionalizácii“ majetku prevádzkovateľov plynovodov dnes Bolívia už plyn nevyváža, ale dováža...
Ministerské stránky ešte pútavejšie opisujú situáciu vo Venezuele. Hugo Chávez tu vystupuje ako „vlastenecký dôstojník s politologickým vzdelaním“. Je pritom prekvapujúce, že ministerský analytik v prípade Cháveza špeciálne nevyzdvihol „pozitívny efekt“ toho, že venezuelský prezident na rozdiel od Moralesa znárodnil už takmer všetko, čo sa v jeho krajine hýbalo. Musel si však všimnúť, že Chávez pomáha chudobe (pretože zo ziskov z nafty môže „financovať celý súbor sociálnych programov zameraných na riešenie krízovej situácie“) a je vlastne demokrat, pretože presadil zásadu, „aby sa hociktorý volený funkcionár vrátane prezidenta republiky podrobil v polovičke mandátu novým voľbám, ak si to želá väčšina.“ Zrejme len z priestorových dôvodov sa analytikovi už nedalo zmieniť o tom, že Chávezovi sa v nedávnom referende nepodarilo zrušiť obmedzenie výkonu prezidentskej funkcie, aby mohol kandidovať aj po roku 2013.
Zaujímavá je aj pasáž o venezuelskej zahraničnej politike. Tá je vraj okrem iného zameraná na „juhoamerickú integráciu“ a analytik postrehol aj Chávezovu snahu o „formulovanie nezávislých postojov k dôležitým medzinárodnopolitickým otázkam, zdôrazňovanie princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí cudzích štátov, mierové riešenie konfliktov medzi národmi (vrátane hraničných) a právo ľudí na bezpečnosť.“
Presne tak, Chávez toto všetko plní do bodky. Južnú Ameriku pomáha integrovať tým, že – ako sa potvrdilo na jar tohto roku – podporuje teroristickú organizáciu FARC (únosy, drogy, vraždy), ktorá operuje v Kolumbii aj iných okolitých štátoch. Nezávislé postoje k zahraničnej politike formuluje tiež – tým, že prirovnáva Georgea Busha k diablovi, Angelu Merkel k Adolfovi Hitlerovi a podobne ako jeho regionálny spojenec Morales podporuje jadrový program Iránu. Do vnútorných záležitostí iných štátov, samozrejme, vôbec nezasahuje a nadovšetko hľadá mierové riešenia – preto priateľovi Moralesovi sľúbil, že ak sa jeho gradujúci konflikt s opozičnými provinciami prehĺbi, vpochoduje do Bolívie so zbraňou.
No a nebolo by to ministerstvo zahraničia za vlády Smeru, keby sa pri chválach na Moralesa a Cháveza zabudlo na Castrovu Kubu. O nej sa čitateľ ministerskej stránky dočíta, že „kubánska vláda vynakladá veľké úsilie, aby vysvetlila občanovi dôležitosť sociálnych výdobytkov, ktoré majú vyvážiť všeobecný dopyt po materiálnych hodnotách“. Ak máte ešte dopyt po tých pravých hodnotách, čítajte viac na www.mzv.sk
na pokyn prezidenta obsadila armáda. Nacionalizácia mala výrazne pozitívny efekt na hospodársku situáciu krajiny, pretože sa ňou obrátil pomer rozdelenia zisku z produkcie plynu (82 % : 18 % tentoraz v prospech štátu). Hoci zoštátnenie predstavuje polemické opatrenie, v bolívijských podmienkach ťažko možno odsúdiť podobný krok. Ten bol vo svojej podstate len čiastočnou reštitúciou dôstojnosti štátu a národa. Etatizácia v Bolívii skutočne nie je iba populistické a už vôbec nie antidemokratické opatrenie, lebo evidentne sleduje záujmy štátu a jeho obyvateľov. Pokiaľ jej výsledky dokáže vláda využiť na riešenie sociálnej situácie obyvateľstva, sotva bude priestor na kritiku tejto politiky.“ Hádate nesprávne. To nie je pasáž z týždenníka Slovo, a nie sú to ani protiprávne ukradnuté zápisky z denníka nášho premiéra. Takúto vnútropolitickú osvetu Latinskej Ameriky šíria internetové stránky ministerstva zahraničia (www.mzv.sk) v rubrike „štáty sveta“. Neznámeho autora týchto oficiálnych slov Kubišovho ministerstva síce nepoznáme, nepochybne však ide o analytika. A takého predsa nemusí zaujímať, že vďaka „nacionalizácii“ majetku prevádzkovateľov plynovodov dnes Bolívia už plyn nevyváža, ale dováža...
Ministerské stránky ešte pútavejšie opisujú situáciu vo Venezuele. Hugo Chávez tu vystupuje ako „vlastenecký dôstojník s politologickým vzdelaním“. Je pritom prekvapujúce, že ministerský analytik v prípade Cháveza špeciálne nevyzdvihol „pozitívny efekt“ toho, že venezuelský prezident na rozdiel od Moralesa znárodnil už takmer všetko, čo sa v jeho krajine hýbalo. Musel si však všimnúť, že Chávez pomáha chudobe (pretože zo ziskov z nafty môže „financovať celý súbor sociálnych programov zameraných na riešenie krízovej situácie“) a je vlastne demokrat, pretože presadil zásadu, „aby sa hociktorý volený funkcionár vrátane prezidenta republiky podrobil v polovičke mandátu novým voľbám, ak si to želá väčšina.“ Zrejme len z priestorových dôvodov sa analytikovi už nedalo zmieniť o tom, že Chávezovi sa v nedávnom referende nepodarilo zrušiť obmedzenie výkonu prezidentskej funkcie, aby mohol kandidovať aj po roku 2013.
Zaujímavá je aj pasáž o venezuelskej zahraničnej politike. Tá je vraj okrem iného zameraná na „juhoamerickú integráciu“ a analytik postrehol aj Chávezovu snahu o „formulovanie nezávislých postojov k dôležitým medzinárodnopolitickým otázkam, zdôrazňovanie princípu nezasahovania do vnútorných záležitostí cudzích štátov, mierové riešenie konfliktov medzi národmi (vrátane hraničných) a právo ľudí na bezpečnosť.“
Presne tak, Chávez toto všetko plní do bodky. Južnú Ameriku pomáha integrovať tým, že – ako sa potvrdilo na jar tohto roku – podporuje teroristickú organizáciu FARC (únosy, drogy, vraždy), ktorá operuje v Kolumbii aj iných okolitých štátoch. Nezávislé postoje k zahraničnej politike formuluje tiež – tým, že prirovnáva Georgea Busha k diablovi, Angelu Merkel k Adolfovi Hitlerovi a podobne ako jeho regionálny spojenec Morales podporuje jadrový program Iránu. Do vnútorných záležitostí iných štátov, samozrejme, vôbec nezasahuje a nadovšetko hľadá mierové riešenia – preto priateľovi Moralesovi sľúbil, že ak sa jeho gradujúci konflikt s opozičnými provinciami prehĺbi, vpochoduje do Bolívie so zbraňou.
No a nebolo by to ministerstvo zahraničia za vlády Smeru, keby sa pri chválach na Moralesa a Cháveza zabudlo na Castrovu Kubu. O nej sa čitateľ ministerskej stránky dočíta, že „kubánska vláda vynakladá veľké úsilie, aby vysvetlila občanovi dôležitosť sociálnych výdobytkov, ktoré majú vyvážiť všeobecný dopyt po materiálnych hodnotách“. Ak máte ešte dopyt po tých pravých hodnotách, čítajte viac na www.mzv.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.