Robert Fico to robí šikovne. V polovici volebného obdobia začal obchádzať ministerstvá a hodnotiť ich prácu. Dosiahol tak to, že viaceré média úplne rezignovali na vlastný pohľad na dvojročné vládnutie a uspokojili sa premiérovým videním situácie.
Aj vďaka tejto akcii dnes vieme, čo si myslí Robert Fico, ale už menej čo sú skutočné problémy. Názorne to vidieť na príklade ministerstva zahraničných vecí. Zasadnutie zahraničného výboru parlamentu malo minulý týždeň chvíľu slávnostnú atmosféru. Poslanci sa rozhodli vzdať hold Ladislavovi Ballekovi, ktorý osem rokov zastupoval Slovensko na veľvyslaneckom poste v Prahe. Známy spisovateľ tak dostal – pre odchádzajúcich diplomatov – nezvyčajnú príležitosť verejne zhodnotiť svoje diplomatické pôsobenie. Jeho bilancia nebola plná diplomatických fráz, faktov či štatistických údajov, bolo to niekoľko zážitkov a postrehov prerozprávaných kultivovanou slovenčinou. Ich výpovedná hodnota však bola silnejšia ako akákoľvek analýza a každému bolo jasné, že tento noblesný človek našu krajinu v zahraničí zastupoval dobre.
Krátko po Ballekovom vystúpení dostáva slovo novovymenovaný veľvyslanec v Bulharsku, kariérny diplomat Karol Mistrík a poslancom predstavuje víziu svojho pôsobenia na tomto poste. Rozdiel je obrovský. Čerstvý ambasádor „strúha“ jednu frázu za druhou. Hovorí veľa o podnikateľských možnostiach, investovaní, energonosičoch. Perspektívny je vraj aj bulharský trh s nehnuteľnosťami. Keď z poslaneckých lavíc zaznie otázka, ako sa pozerá na budúcnosť bulharsko-macedónskych vzťahov, nedá sa Mistrík vyviesť z miery a ponúka kúzelnú odpoveď: „Rozum velí udržať vzťahy na takej úrovni, aby to fungovalo.“ V Bulharsku sa môžu tešiť na brilantného analytika.
.kubišovi muži
Tento kontrast je dôkazom toho, aká povrchná je niekedy kritika politických nominácií. V minulosti boli na posty veľvyslancov viackrát nominovaní ľudia, ktorí za sebou nemali kariéru na ministerstve zahraničných vecí, ale svojím šarmom a príbehom dokázali krajinu reprezentovať lepšie ako hociktorý kariérny diplomat. Okrem Ladislava Balleka stačí spomenúť Antona Neurwirtha vo Vatikáne, Rudolfa Chmela a Štefana Markuša v Budapešti, Magdu Vášáryovú vo Varšave či Martina Bútoru v USA.
Akí ľudia odchádzajú do zahraničia pod rúškom politických nominácií dnes? Už minulý rok odišiel na veľvyslanecký post do Londýna Juraj Zervan. Tento bývalý tieňový minister zahraničných vecí Smeru vzbudil záujem viac svojimi súdnymi spormi s ministerstvom než nejakými zahraničnopolitickými názormi. V médiách sa vtedy objavili informácie, že Zervan žiadal od ministerstva zahraničných vecí preplatenie nadčasov, ktoré strávil napríklad na recepciách. On však tvrdil, že to nie je pravda, žalobu vraj podal preto, lebo ministerstvo nechcelo sprístupniť informácie, na ktoré mal zákonné právo. Novým veľvyslancom v Juhoafrickej republike by sa mal stať bývalý človek Smeru v Rade STV Ladislav Straka. Ten bol od roku 1999 do roku 2006 podpredsedom predstavenstva vo Flašíkovej agentúre Donar. Na našu misiu pri NATO zamieril exminister obrany František Kašický a Ladislava Balleka v Prahe vystriedal bývalý štátny tajomník na ministerstve hospodárstva ešte z čias prvej Dzurindovej vlády a nominant SDĽ Peter Brňo.
Diplomatickú funkciu by mal v blízkej budúcnosti získať aj bývalý šéf SDĽ Jozef Migaš, ktorý má podľa mediálnych informácií namierené do Moskvy. Podľa informácií .týždňa má o miesto veľvyslanca veľký záujem aj Migašov niekdajší kolega z koaličnej rady, expredseda SOP a súčasný Ficov poradca Pavol Hamžík. Pri jeho mene sa skloňuje najmä Budapešť alebo Washington. V súvislosti s veľvyslaneckým postom v Maďarsku sa hovorí aj o ďalšom expredsedovi SDĽ Petrovi Weissovi. Minister Ján Kubiš krátko po nástupe do funkcie vyhlásil, že pripúšťa politické nominácie, ale bol by rád, keby sa na tieto posty dostali „výnimoční predstavitelia Slovenskej republiky.“ Tak sme sa teda dočkali.
.pre pamätníkov
Zo všetkých politických nominantov (už menovaných, aj zatiaľ neoficiálnych) stojí za to pristaviť sa najmä pri mene Jozefa Migaša. Veľvyslanecký post v Rusku by nemal obsadiť diplomat, ktorý sa bude „kamarátiť“ s ruskými politikmi a biznismenmi, ale človek s odvahou hájiť slovenské záujmy. Tie sú logicky často v protiklade s tými ruskými. O tom, do ktorej skupiny patrí Jozef Migaš, napovedá aj jeden príbeh z minulosti.
Na jeseň v roku 1999 sa vtedy, ešte ako predseda parlamentu, vybral so svojimi kamarátmi, generálnym riaditeľom dnes už skrachovanej Devín banky Ľubomírom Kanisom a riaditeľom Slovenských elektrární Štefanom Košovanom, na štátnu návštevu do Ruska. Po návrate Migaš zvolal tlačovú konferenciu a vyhlásil, že elektrárne podpísali v rámci deblokácií ruského dlhu úspešný kontrakt o vývoze jadrového paliva zo Slovenska do Ruska, ktorý pomáha „tejto republike“. Komu skutočne pomáhal, sa ukázalo už o pár týždňov, keď vypukol jeden z najväčších škandálov prvej Dzurindovej vlády. Z takéhoto typu deblokácií by totiž profitovali len ruské firmy napojené na ruského akcionára Devín banky a samotná banka ako sprostredkovateľ. Slovenské elektrárne a slovenskí daňoví poplatníci boli na strane poškodených. „Predseda parlamentu, ktorý pomáhal deblokáciám tohto druhu, určite nepomáhal svojim voličom, ale iba svojim priateľom – Kanisovi a Košovanovi,“ napísal v roku 2000 o celej kauze novinár Marián Leško.
.na odchode
Kto vlastne na Slovensku robí zahraničnú politiku? Táto otázka dnes trápi mnohých, ktorí sledovali nedávne odlišujúce sa slovenské stanoviská, napríklad v otázke radaru v Českej republike a spočiatku aj vo veci nezávislosti Kosova. Otázne je aj, ako dlho dokážu vedľa seba existovať zatiaľ principiálny postoj ministerstva k dodržiavaniu ľudských práv na Kube a Ficove návštevy recepcií kubánskej ambasády. Nikde to, samozrejme, nie je tak, že zahraničná politika sa robí iba z jedného miesta a na Slovensku ani nie je tradícia politicky silných ministrov zahraničných vecí. Ján Kubiš ani nikdy nemal ambíciu sa takýmto ministrom stať.
Viacero ľudí z prostredia rezortu zahraničných vecí .týždňu potvrdilo, že na ministerstve sa otvorene hovorí o tom, že minister v podstate od svojho nástupu do funkcie (a získaní exkluzívnej položky v životopise) túži po vysokom poste v niektorej z medzinárodných organizácií. Svoju ambíciu vraj otvorene priznal aj samotnému premiérovi. Kubiš mal mať záujem o funkciu splnomocnenca generálneho tajomníka OSN pre Afganistan. Funkciu nakoniec získal renomovaný nórsky diplomat Kai Eide. Akú politickú váhu voči premiérovi však môže mať minister, o ktorom sa vie, že je permanentne na odchode za medzinárodnou kariérou?
.trafiky
Na tlačovej konferencii po kontrolnom dni premiér opäť zopakoval aj svoj výrok o zlepšení ekonomickej diplomacie. Ako dokazuje vystúpenie nového bulharského veľvyslanca, na toto klišé „naskočili“ už aj mnohí slovenskí diplomanti. Niežeby ekonomická diplomacia nebola dôležitá, robí ju nakoniec každý štát, skutočný kľúč k jej efektívnemu fungovaniu má však v rukách predseda vlády. V tejto veci Fico od svojho nástupu do funkcie v podstate nič neurobil.
V slovenskej diplomacii existuje už dlhý čas kompetenčný spor medzi ministerstvom zahraničných vecí a hospodárstva o riadenie siete našich obchodných radcov. V súčasnosti ich menuje, inštruuje a koordinuje ministerstvo hospodárstva. Keďže však pôsobia v rámci veľvyslanectiev, spravovaných rezortom zahraničia, často dochádza k problémom vyplývajúcim z dvojkoľajnosti riadenia. „Nie je vždy jasné, či veľvyslanec môže povedať, že nejaká vec, ktorú má obchodný radca rozrobenú, je v rozpore s našimi dlhodobými politickými prioritami. Časté sú potom kompetenčné spory, ktoré idú na úkor reálnej roboty,“ povedal pre .týždeň bývalý diplomat, ktorý si neželal byť menovaný. Túto záležitosť doteraz vnímali ako problém všetky vlády, žiadna z nich však nenašla odvahu ho vyriešiť. Ani Robert Fico, ktorý patrí z pohľadu postavenia vo vládnej koalícií k najsilnejším premiérom. Zároveň je minister hospodárstva z jeho strany.
Odpoveď na otázku, prečo je to tak, je jednoduchá a s kvalitou našej ekonomickej diplomacie úzko súvisí. Miesta obchodných radcov sú totiž ešte oveľa rozšírenejším typom politickej trafiky ako posty veľvyslancov. Stačí si zalistovať v zozname. Obchodným radcom na Ukrajine je bývalý podpredseda vlády za Združenie robotníkov Slovenska RSDr. Jozef Kalman, ktorý svoju straničku Ľavicový blok úspešne odkormidloval až do Smeru. Bývalý podpredseda SNS Peter Súlovský zase získal post obchodného radcu v Holandsku a niekdajší asistent a pravá ruka predsedníčky Slobodného fóra Zuzany Martinákovej Vladislav Chlípala zakotvil po neúspešných voľbách v bezpečnom prístave obchodného oddelenia vo Varšave.
Aj z týchto dôvodov sú Ficove reči o posilňovaní ekonomickej diplomacie len priehľadným blufom, kamuflujúcim premiérove mladícke sympatie ku Castrovi a Kaddáfimu. A takýmto marketingovým blufom sú nakoniec aj premiérove kontrolné dni na ministerstvách.
Aj vďaka tejto akcii dnes vieme, čo si myslí Robert Fico, ale už menej čo sú skutočné problémy. Názorne to vidieť na príklade ministerstva zahraničných vecí. Zasadnutie zahraničného výboru parlamentu malo minulý týždeň chvíľu slávnostnú atmosféru. Poslanci sa rozhodli vzdať hold Ladislavovi Ballekovi, ktorý osem rokov zastupoval Slovensko na veľvyslaneckom poste v Prahe. Známy spisovateľ tak dostal – pre odchádzajúcich diplomatov – nezvyčajnú príležitosť verejne zhodnotiť svoje diplomatické pôsobenie. Jeho bilancia nebola plná diplomatických fráz, faktov či štatistických údajov, bolo to niekoľko zážitkov a postrehov prerozprávaných kultivovanou slovenčinou. Ich výpovedná hodnota však bola silnejšia ako akákoľvek analýza a každému bolo jasné, že tento noblesný človek našu krajinu v zahraničí zastupoval dobre.
Krátko po Ballekovom vystúpení dostáva slovo novovymenovaný veľvyslanec v Bulharsku, kariérny diplomat Karol Mistrík a poslancom predstavuje víziu svojho pôsobenia na tomto poste. Rozdiel je obrovský. Čerstvý ambasádor „strúha“ jednu frázu za druhou. Hovorí veľa o podnikateľských možnostiach, investovaní, energonosičoch. Perspektívny je vraj aj bulharský trh s nehnuteľnosťami. Keď z poslaneckých lavíc zaznie otázka, ako sa pozerá na budúcnosť bulharsko-macedónskych vzťahov, nedá sa Mistrík vyviesť z miery a ponúka kúzelnú odpoveď: „Rozum velí udržať vzťahy na takej úrovni, aby to fungovalo.“ V Bulharsku sa môžu tešiť na brilantného analytika.
.kubišovi muži
Tento kontrast je dôkazom toho, aká povrchná je niekedy kritika politických nominácií. V minulosti boli na posty veľvyslancov viackrát nominovaní ľudia, ktorí za sebou nemali kariéru na ministerstve zahraničných vecí, ale svojím šarmom a príbehom dokázali krajinu reprezentovať lepšie ako hociktorý kariérny diplomat. Okrem Ladislava Balleka stačí spomenúť Antona Neurwirtha vo Vatikáne, Rudolfa Chmela a Štefana Markuša v Budapešti, Magdu Vášáryovú vo Varšave či Martina Bútoru v USA.
Akí ľudia odchádzajú do zahraničia pod rúškom politických nominácií dnes? Už minulý rok odišiel na veľvyslanecký post do Londýna Juraj Zervan. Tento bývalý tieňový minister zahraničných vecí Smeru vzbudil záujem viac svojimi súdnymi spormi s ministerstvom než nejakými zahraničnopolitickými názormi. V médiách sa vtedy objavili informácie, že Zervan žiadal od ministerstva zahraničných vecí preplatenie nadčasov, ktoré strávil napríklad na recepciách. On však tvrdil, že to nie je pravda, žalobu vraj podal preto, lebo ministerstvo nechcelo sprístupniť informácie, na ktoré mal zákonné právo. Novým veľvyslancom v Juhoafrickej republike by sa mal stať bývalý človek Smeru v Rade STV Ladislav Straka. Ten bol od roku 1999 do roku 2006 podpredsedom predstavenstva vo Flašíkovej agentúre Donar. Na našu misiu pri NATO zamieril exminister obrany František Kašický a Ladislava Balleka v Prahe vystriedal bývalý štátny tajomník na ministerstve hospodárstva ešte z čias prvej Dzurindovej vlády a nominant SDĽ Peter Brňo.
Diplomatickú funkciu by mal v blízkej budúcnosti získať aj bývalý šéf SDĽ Jozef Migaš, ktorý má podľa mediálnych informácií namierené do Moskvy. Podľa informácií .týždňa má o miesto veľvyslanca veľký záujem aj Migašov niekdajší kolega z koaličnej rady, expredseda SOP a súčasný Ficov poradca Pavol Hamžík. Pri jeho mene sa skloňuje najmä Budapešť alebo Washington. V súvislosti s veľvyslaneckým postom v Maďarsku sa hovorí aj o ďalšom expredsedovi SDĽ Petrovi Weissovi. Minister Ján Kubiš krátko po nástupe do funkcie vyhlásil, že pripúšťa politické nominácie, ale bol by rád, keby sa na tieto posty dostali „výnimoční predstavitelia Slovenskej republiky.“ Tak sme sa teda dočkali.
.pre pamätníkov
Zo všetkých politických nominantov (už menovaných, aj zatiaľ neoficiálnych) stojí za to pristaviť sa najmä pri mene Jozefa Migaša. Veľvyslanecký post v Rusku by nemal obsadiť diplomat, ktorý sa bude „kamarátiť“ s ruskými politikmi a biznismenmi, ale človek s odvahou hájiť slovenské záujmy. Tie sú logicky často v protiklade s tými ruskými. O tom, do ktorej skupiny patrí Jozef Migaš, napovedá aj jeden príbeh z minulosti.
Na jeseň v roku 1999 sa vtedy, ešte ako predseda parlamentu, vybral so svojimi kamarátmi, generálnym riaditeľom dnes už skrachovanej Devín banky Ľubomírom Kanisom a riaditeľom Slovenských elektrární Štefanom Košovanom, na štátnu návštevu do Ruska. Po návrate Migaš zvolal tlačovú konferenciu a vyhlásil, že elektrárne podpísali v rámci deblokácií ruského dlhu úspešný kontrakt o vývoze jadrového paliva zo Slovenska do Ruska, ktorý pomáha „tejto republike“. Komu skutočne pomáhal, sa ukázalo už o pár týždňov, keď vypukol jeden z najväčších škandálov prvej Dzurindovej vlády. Z takéhoto typu deblokácií by totiž profitovali len ruské firmy napojené na ruského akcionára Devín banky a samotná banka ako sprostredkovateľ. Slovenské elektrárne a slovenskí daňoví poplatníci boli na strane poškodených. „Predseda parlamentu, ktorý pomáhal deblokáciám tohto druhu, určite nepomáhal svojim voličom, ale iba svojim priateľom – Kanisovi a Košovanovi,“ napísal v roku 2000 o celej kauze novinár Marián Leško.
.na odchode
Kto vlastne na Slovensku robí zahraničnú politiku? Táto otázka dnes trápi mnohých, ktorí sledovali nedávne odlišujúce sa slovenské stanoviská, napríklad v otázke radaru v Českej republike a spočiatku aj vo veci nezávislosti Kosova. Otázne je aj, ako dlho dokážu vedľa seba existovať zatiaľ principiálny postoj ministerstva k dodržiavaniu ľudských práv na Kube a Ficove návštevy recepcií kubánskej ambasády. Nikde to, samozrejme, nie je tak, že zahraničná politika sa robí iba z jedného miesta a na Slovensku ani nie je tradícia politicky silných ministrov zahraničných vecí. Ján Kubiš ani nikdy nemal ambíciu sa takýmto ministrom stať.
Viacero ľudí z prostredia rezortu zahraničných vecí .týždňu potvrdilo, že na ministerstve sa otvorene hovorí o tom, že minister v podstate od svojho nástupu do funkcie (a získaní exkluzívnej položky v životopise) túži po vysokom poste v niektorej z medzinárodných organizácií. Svoju ambíciu vraj otvorene priznal aj samotnému premiérovi. Kubiš mal mať záujem o funkciu splnomocnenca generálneho tajomníka OSN pre Afganistan. Funkciu nakoniec získal renomovaný nórsky diplomat Kai Eide. Akú politickú váhu voči premiérovi však môže mať minister, o ktorom sa vie, že je permanentne na odchode za medzinárodnou kariérou?
.trafiky
Na tlačovej konferencii po kontrolnom dni premiér opäť zopakoval aj svoj výrok o zlepšení ekonomickej diplomacie. Ako dokazuje vystúpenie nového bulharského veľvyslanca, na toto klišé „naskočili“ už aj mnohí slovenskí diplomanti. Niežeby ekonomická diplomacia nebola dôležitá, robí ju nakoniec každý štát, skutočný kľúč k jej efektívnemu fungovaniu má však v rukách predseda vlády. V tejto veci Fico od svojho nástupu do funkcie v podstate nič neurobil.
V slovenskej diplomacii existuje už dlhý čas kompetenčný spor medzi ministerstvom zahraničných vecí a hospodárstva o riadenie siete našich obchodných radcov. V súčasnosti ich menuje, inštruuje a koordinuje ministerstvo hospodárstva. Keďže však pôsobia v rámci veľvyslanectiev, spravovaných rezortom zahraničia, často dochádza k problémom vyplývajúcim z dvojkoľajnosti riadenia. „Nie je vždy jasné, či veľvyslanec môže povedať, že nejaká vec, ktorú má obchodný radca rozrobenú, je v rozpore s našimi dlhodobými politickými prioritami. Časté sú potom kompetenčné spory, ktoré idú na úkor reálnej roboty,“ povedal pre .týždeň bývalý diplomat, ktorý si neželal byť menovaný. Túto záležitosť doteraz vnímali ako problém všetky vlády, žiadna z nich však nenašla odvahu ho vyriešiť. Ani Robert Fico, ktorý patrí z pohľadu postavenia vo vládnej koalícií k najsilnejším premiérom. Zároveň je minister hospodárstva z jeho strany.
Odpoveď na otázku, prečo je to tak, je jednoduchá a s kvalitou našej ekonomickej diplomacie úzko súvisí. Miesta obchodných radcov sú totiž ešte oveľa rozšírenejším typom politickej trafiky ako posty veľvyslancov. Stačí si zalistovať v zozname. Obchodným radcom na Ukrajine je bývalý podpredseda vlády za Združenie robotníkov Slovenska RSDr. Jozef Kalman, ktorý svoju straničku Ľavicový blok úspešne odkormidloval až do Smeru. Bývalý podpredseda SNS Peter Súlovský zase získal post obchodného radcu v Holandsku a niekdajší asistent a pravá ruka predsedníčky Slobodného fóra Zuzany Martinákovej Vladislav Chlípala zakotvil po neúspešných voľbách v bezpečnom prístave obchodného oddelenia vo Varšave.
Aj z týchto dôvodov sú Ficove reči o posilňovaní ekonomickej diplomacie len priehľadným blufom, kamuflujúcim premiérove mladícke sympatie ku Castrovi a Kaddáfimu. A takýmto marketingovým blufom sú nakoniec aj premiérove kontrolné dni na ministerstvách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.