Vďaka tenisu prešiel celý svet. Vyhrával zápasy, neskôr trénoval a popritom budoval v Boldogu pri Senci svoju nádhernú záhradu plnú umeleckých artefaktov hneď vedľa tenisových kurtov. Prepadol kráse umenia a venuje sa mu dodnes ako manažér výstav a zberateľ.
Sedí na terase svojho domu s cigarou, v pohode a pokoji rozmýšľa nad novými plánmi. Jan Kukal.
.odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z Dejvic, okrajovej časti Prahy. Dá sa povedať, že som sa narodil hneď vedľa tenisových kurtov. Už ako 5-ročný som začal svoju kariéru ako zberač tenisových loptičiek. To bolo ešte pred rokom 1948. Tenis tam hrali vtedajší továrnici a ja som zarobil svoje prvé peniaze. Trávil som tam veľa času.
.mali ste v rodine predkov z umeleckého prostredia?
Môj strýc Jiří Herold bol zakladateľ Českého kvarteta a veľa cestoval. Bol to zaujímavý človek, ktorý sám vyrábal hudobné nástroje – violy, vo svojom dome v Rakovníku mal malú hvezdáreň a okrem iného aj pomerne slušnú zbierku obrazov. Mal dokonca aj depozit obrazov. Každú nedeľu sa museli obrazy prevešiavať, pri čom asistovala celá rodina. Pre mňa to bola katastrofa. Už vtedy sa mi zdalo, že to nie je ono, keď obrazy nemajú svoje stále miesto a neustále sa premiestňujú. Až neskôr som sa utvrdil v tom, že každý obraz má byť na jednom mieste. Syn Jiřího Herolda bol operný spevák, národný umelec. Žiaľ, ja som nezdedil hudobné nadanie. Samozrejme, že boli pokusy dopriať mi hudobné vzdelanie, ale už pri druhej hodine hry na klavír sa moja plačúca maminka dozvedela, že mám nulový hudobný sluch. Odborníci povedali doslova, že som hluchý ako poleno. Bolo jasné, že v tejto oblasti neprerazím. Pripúšťam, že to bolo moje prvé veľké sklamanie.
.ako sa zrodil váš záujem o výtvarné umenie?
Mal som dokonca aj maliarske pokusy, ešte na základnej škole. Tiež nedopadli slávne. Na rozmerný plagát Stalina som primaľoval veľké zakrútené fúzy à la Taras Buľba. Možno, že to bolo moje najvydarenejšie dielo. Samozrejme, riaditeľom školy ostalo nepochopené a v tej dobe to bolo aj dosť nebezpečné. Keďže som prejavil takýmto spôsobom záujem o výtvarné umenie, tak ma hneď rodičia začali – oblečeného do nenávideného obleku – vodiť každú nedeľu do galérií, čo sa mi, samozrejme, v tom čase vôbec nepáčilo, lebo som nemohol ísť na futbal, ktorý som hral závodne až do 16-tich rokov. Maminka sa o výtvarné umenie veľmi zaujímala, vlastnila veľa reprodukcií a kníh. Maľovala krásne akvarely, ktoré sme mali doma zarámované. Často mi z kníh o umení čítala a snažila sa ma vzdelať. Pamätám si aj na cestu parníkom z Prahy do Zbraslavi, keď som prvýkrát videl mozaiku Alfonsa Muchu na stene domu speváckeho združenia Hlahol. Základné informácie o ňom som teda dostal už počas základnej školy.
.kde sa zobrala záľuba v záhradníctve?
Keď som nebol s maminkou v nedeľu v galérii, tak som musel okopávať záhradu s otcom. Je to neuveriteľné, že na staré kolená som sa k tomu všetkému, čo som v mladosti robil nerád, vrátil. Záhradníctvo som aj vyštudoval na Vysokej škole poľnohospodárskej, pretože obidvaja rodičia sa pričinili o to, aby som mal vysokoškolské vzdelanie. Inžinierom som sa stal veľmi skoro, mal som 22 rokov a skončil som s červeným diplomom. Nejaký čas som pracoval vo svojom odbore, vlastne chcel som pracovať vo svojom odbore, ale keď ma prijali do zamestnania na umiestnenku, tam vysvitlo, že im zomrel zootechnik a mňa potrebovali na jeho miesto. Tak sa zo záhradníka stal z núdze ošetrovateľ zvierat, aj to bolo možné za minulého režimu... Nedopadlo to príliš dobre, lebo nám na paši uhynula krava a vyslobodením pre mňa bol až príchod otca Ivana Lendla, šéfa ostravského tenisu, ktorý mi ponúkol tenisové angažmán v meste uhlia a ocele. Jedine tak som mohol uniknúť totalitnej umiestenke.
.kedy ste začali zbierať umelecké diela?
Dlhé roky som vôbec nemal na umenie čas. Venoval som sa už aktívne tenisu. Jediným cieľom v tom čase pre nás športovcov bolo získať výjazdnú doložku na západ. Keď už som sa tam dostal, tak na rozdiel od iných som navštevoval svetové galérie a kultúrne pamiatky. Mal som veľmi dobrú vizuálnu pamäť, ktorá mi pomohla pri návštevách galérií, pretože som si na dlhý čas zapamätal obrazy, ktoré som videl. Prvoradý bol pre mňa záujem o výtvarné umenie. Teoretické znalosti považujem za kľúčové, preto som veľa čítal a vzdelával sa. Kupovať obrazy som začal až oveľa neskôr, keď som na to už mal peniaze. Nesmelo som začal s umelcami 19. storočia. Mal som nejaké obrazy od Josefa Mánesa. Lenže ako som na ne dlhší čas hľadel, tak ma tie realistické obrazy začali nudiť. Prestalo sa mi to páčiť a uvedomil som si, že to nie sú také veci, na ktoré by som sa chcel stále pozerať. Presedlal som na kubistické obrazy, ktoré mi nesmierne imponovali predovšetkým tým, že kedykoľvek som sa na taký obraz pozrel, vždy som tam našiel niečo nové, čo ma fascinovalo.
.obchod s umeleckými dielami nemá – na rozdiel od tenisu – jasné pravidlá. Ako sa v ňom orientujete?
Nie je to vôbec jednoduché. Pre mňa je výhodou, že som videl vo svete veľa obrazov. Teoretické znalosti sú tiež dôležité. Niekedy vám ani kunsthistorik dobre neporadí, hoci ja som mal špičkového poradcu, kunsthistorika Viléma Jůzu z Ostravy, ktorý zbieral pre Ostravskú galériu dokonca aj európske umenie. Riadim sa v tejto oblasti aj intuitívne. Na začiatku som pozorne vnímal informácie, že Praha bola druhým centrom kubizmu po Paríži alebo že Alfons Mucha dobyl Paríž. V New York Times sa písalo o jeho výstave, že ju navštívilo neuveriteľných 600 000 ľudí a aký veľký úspech tam dosiahol. Alfons Mucha, ktorému okolo roku 1900 celý svet ležal pri nohách, v Československu nevyhral žiadnu súťaž. Keď dostal priamu zákazku na fresky v Obecnom dome, tak na vernisáži mu ich doslova opľuli jeho umeleckí kolegovia. Dnes je to najväčšia pýcha Prahy. Tiež som si za socializmu prečítal o kubizme, že je v rozpore so socialistickým realizmom a je to úpadkové umenie, ktoré sa nesmie propagovať. Tieto informácie ma dosť šokovali.
.získavanie umeleckých diel môže byť zberateľská vášeň, ale aj výhodná investícia. Ako je to vo vašom prípade?
Vždy zdôrazňujem, že nie som úplne typický zberateľ. Mám teóriu, že obraz má mať svoje miesto a preto je rozširovanie zbierky po určitom čase nemožné. Zbierať obrazy do depozitu je pre mňa nezmyselné. Nechodím na aukcie obrazov, nerád predávam a vymieňam obrazy, ako sa to zaužívalo medzi zberateľmi. Výnimočne som niečo v minulosti predal, keď som sa dostal do nepriaznivej finančnej situácie, napríklad pri stavbe sídla v Boldogu. Obrazy a sochy som nikdy nekupoval s tým, že to bude super investícia. V mojom prípade to nie je ani vášeň, skôr by som to definoval ako záľubu. Proste ma to bavilo. Je to podobné so situáciou z minulosti, keď som sa stal tenisový profesionálom. Bolo to preto, že ma tenis mimoriadne bavil. V tom období v tenise neboli také veľké peniaze ako teraz, boli sme formálne zamestnaní a peniaze, ktoré sme tenisom zarobili, sme skoro všetky odvádzali štátu. Vyhrať stratený tenisový zápas bolo pre mňa vrcholom blaha, ktorý sa nedá s ničím iným porovnať. Takto chápem aj moje zberateľstvo, je to jednoducho záľuba, podobne ako tenis.
.čo si myslíte o závisti?
Veľa ľudí si myslí, že závisť je produktom totality. Nie je to pravda. Keď sa pozrieme do minulosti, napríklad Jan Amos Komenský, učiteľ národov, musel trikrát emigrovať, Ema Destinová nemohla vstúpiť do pražského Národního divadla, hoci bola svetová hviezda a traduje sa, že ju dokonca z divadla dali vyviesť. Alfons Mucha nebol doma úspešný v žiadnej výtvarnej súťaži. Závisť a zlé vzťahy nesúvisia s totalitou, súvisí to s povahou a pravdepodobne aj s teritóriom. Takzvaná „geografická choroba“. Ja som nikdy neemigroval, vždy som dianie v Čechách sledoval z diaľky – z Rakúska, alebo odtiaľto zo Slovenska. Tu mi tá závisť a zlé vzťahy natoľko neprekážajú, lebo ma berú ako cudzinca. Po rozdelení Československa som sa stal cudzincom vo vlastnom dome, nedobrovoľne, samozrejme. Keď som v Čechách, tak mi závisť prekáža omnoho viac. Úspech v Čechách sa neodpúšťa. Počas mojej tenisovej a trénerskej kariéry som sa o tom neraz presvedčil.
.v súčasnosti je zbieranie umenia modernou záležitosťou, ktorej podliehajú bohatí ľudia, politici, ale aj špekulanti.
Začal som ešte ako aktívny hráč. Bude to okolo 40 rokov. Ale je to presne tak – dnes už umenie zbiera kdekto.
.kedy vám napadlo organizovať výstavy? Dá sa porovnať organizovanie výstav s organizovaním tenisových exhibícií?
Všetko sa zakladá na osobných kontaktoch. Okrem iného robím rád „pionierske práce“. Exhibície hviezd zabrali a tenis na Slovensku sa po rozdelení Československa pozdvihol napriek tomu, že nástupnícke právo aj v tomto športe pripadlo Česku. Som tenisový tréner a manažér zároveň. Moje vedomosti z tenisu teraz zúročujem v organizovaní výstav. Určité zručnosti sú podobné. Som laik, ktorý má rád umenie a keď mám príležitosť podieľať sa na zorganizovaní zaujímavej výstavy, vždy sa do toho zapojím. Doteraz sa mi podarilo podieľať sa na organizácii a príprave viac ako 30-tich výstav, z toho 12 v Bratislave. Mnohé z nich boli veľmi úspešné. Nedávna výstava Jana Zrzavého v Galérii mesta Bratislava (GMB) bola jubilejnou desiatou s rekordnou návštevnosťou. Rád si spomínam na výstavu Alfonsa Muchu v Paríži, ktorú som organizoval spoločne s Ivanom Lendlom. Mala azda najlepšiu inštaláciu, všetko bolo ponorené do tmy, len Muchove plagáty boli nasvietené. Pôsobilo to magicky. Návštevníci čakali dve hodiny na vstup, taký veľký bol záujem. Čo sa týka exhibícií, zorganizoval som ich tiež niekoľko. Pritiahol som k nám svetových hráčov a hráčky, ako sú napríklad Lendl, Navrátilová, Hingisová, Piercová, Nastase, Korda, Becker, Muster, Newcombe a iní.
.akú výstavu pripravujete v najbližšej budúcnosti?
Chcel by som sa podieľať na predstavovaní mimoriadnych českých osobností. Pokračovaním by malo byť prezentovanie tvorby Josefa Čapka. Bude to určite rok tvrdej práce. Najviac ma z jeho tvorby zaujalo kubistické videnie. Bol to mimoriadny autor. Unikátne je tiež, že jeho vnučka Kateřina Dostálová so svojím otcom lekárom udržali pohromade hlavnú časť diela Josefa Čapka. Rodina je najväčším zberateľom jeho tvorby. Galérie vlastnia len zlomok. U takého Zrzavého to bolo úplne ináč: nemal potomkov a pred smrťou odkázal celé svoje dielo Národnej galérii. Záujem o Čapka je enormný, hlavne preto, že jeho diela vlastne na trhu nie sú, prevažnú väčšinu má rodina vnučky a oni diela nepredávajú.
.čí to bol nápad vystaviť práve dielo Josefa Čapka?
Ja v zásade o tom nerozhodujem, čo sa bude vystavovať. Spolupracujem s Dr. Ivanom Jančárom, riaditeľom GMB. Vzhľadom na to, že už sme úspešne vystavovali na Slovensku „Klenoty českej moderny“, tak sme si overili, že najväčšiu pozornosť spomedzi vystavujúcich autorov priťahoval už spomenutý Jan Zrzavý a Josef Čapek. Rád spomínam na spoluprácu s Dr. Katarínou Bajcurovou zo SNG. Výstava „Pocta kubizmu“ mala v Bratislave veľký úspech.
.všetku energiu venujete príprave tejto výstavy, alebo máte čas vyhradený aj pre iné projekty?
Pracujem simultánne na viacerých projektoch, nevenujem sa len Čapkovi, hoci musím priznať, že ma uchvátil jeho životný príbeh a málo známe informácie. Napríklad sa takmer nevie o jeho vrelom vzťahu k Slovensku, hlavne k Orave, kde chodil na prázdniny do Oravského Podzámku. Vo svojich spisoch sa vyjadril o Slovensku ako o „ľúbeznej utešenej krajine“. V hlave nosím dva nové projekty na usporiadanie výstav: „Krása železa“ a druhý „Krása skla“. Vyplýva to z môjho obdivu k „hrdzavým sochám“. Začínam mať rád monumentálne sochy. Ku sklu mám tiež blízko, práve teraz som kontaktoval moju sesternicu Sylviu Petrovú, ktorá žije v Anglicku a je známou kunsthistoričkou, expertkou na sklo. Zoznámil som sa aj so známym výtvarníkom Jánom Zoričákom, ktorý sa sklu veľmi úspešne venuje. Alex Mlynarčík je tiež pre mňa zaujímavý človek. Zoznámili sme sa len nedávno a rád by som s ním niečo urobil. Chcel by som spraviť aj výstavu svetového umelca. Prekážkou je zatiaľ vysoká poistka na obrazy. Československí umelci dosahovali v minulosti svetovú úroveň, v kubizme Emil Filla, Antonín Procházka, Otto Guttfreund a v abstraktnom umení máme naozaj veľké mená ako František Kupka. Galandovci sú mojou srdcovou záležitosťou a ich výstava je plánovaná na rok 2010. Niektorí neprajníci si myslia, že sa už len nudím a nič nerobím, ale ako vidíte, chvalabohu to nie je pravda.
.je pre vás dôležité poznať osobne autorov, ktorých diela vystavujete, alebo vlastníte?
Mám rád osobné návštevy ateliérov. Zažil som pritom veľa príhod ešte za minulého režimu. Koncom 70. rokov som v Paríži navštívil Jiřího Kolářa. Spoluzakladateľ Charty 77, ktorého nepustili späť domov. Bol veľmi štedrý a každému Čechoslovákovi, ktorý sa dostal k nemu do ateliéru, dával dar. Ja som od neho nič nezobral a tým som si ho veľmi získal. Neskôr sme mu zorganizovali výstavu v Bratislave v GMB. Bolo to v roku 1996 a prišiel ju osobne otvoriť. Boli síce trošku problémy s jeho básňami, pretože sa vyjadril, že ich v žiadnom prípade nemôže predniesť žena. My sme mali pripravenú Soňu Valentovú, ktorá vďaka svojmu talentu a manželovi, režisérovi Pavlovi Hasprovi predviedla vynikajúci výkon a Jiří Kolář bol unesený a dokonca plakal dojatím. Obdivujem aj autorov, ktorí už nie sú medzi nami a vtedy som odkázaný len na literatúru o ich tvorbe. Rád študujem, takže aj takýto spôsob „spoznávania“ je u mňa akceptovaný.
.čo vás baví viac – tenis, umenie, alebo záhrada? Dá sa vôbec sedieť na „troch stoličkách“?
Aby som mal rád jedno, potrebujem druhé. Tenis hrám už šesťdesiatu sezónu, umeniu sa venujem, aby som sa nezbláznil z tenisu a tenis mi pomáha pri oddychu od práce v záhrade. Je to kolobeh. Okrasnému záhradníctvu sa treba intenzívne venovať mesiac na jar a mesiac na jeseň. Potom sa obrazne povedané „zbiera ovocie“. Záhrada je krásna, človek si v nej oddýchne. Je jedno také múdre porekadlo: „Ševče, drž se svého kopyta“. Som vyštudovaný záhradník, lebo môj otec trval na tom, aby som mal vysokú školu. Tenis ma nepriamo doviedol k umeniu, lebo som mal pri svojich cestách za tenisom možnosť navštevovať svetové galérie. Všetko sa navzájom dopĺňa.
.ako je to s vami? Máte slovenský pas? Keď sa povie „doma“, kde je to pre vás, v Prahe, alebo v Boldogu pri Senci?
Pasy mám dva, český aj slovenský. O rodine rozhoduje žena. Ja som si zobral za ženu obrazne dokonca dve ženy. Spolu s mojou manželkou aj jej mamu. Slovenská babička bola doma na Slovensku a nedala sa presadiť, hoci sme sa o to pokúšali. Presadil som sa teda ja a rád.
Všetky moje nápady a sny mi pomohla zrealizovať moja manželka Edita, bez jej pomoci by som to nedokázal. Som rád doma v Boldogu. Už sa mi nikde nechce cestovať.
Sedí na terase svojho domu s cigarou, v pohode a pokoji rozmýšľa nad novými plánmi. Jan Kukal.
.odkiaľ pochádzate?
Pochádzam z Dejvic, okrajovej časti Prahy. Dá sa povedať, že som sa narodil hneď vedľa tenisových kurtov. Už ako 5-ročný som začal svoju kariéru ako zberač tenisových loptičiek. To bolo ešte pred rokom 1948. Tenis tam hrali vtedajší továrnici a ja som zarobil svoje prvé peniaze. Trávil som tam veľa času.
.mali ste v rodine predkov z umeleckého prostredia?
Môj strýc Jiří Herold bol zakladateľ Českého kvarteta a veľa cestoval. Bol to zaujímavý človek, ktorý sám vyrábal hudobné nástroje – violy, vo svojom dome v Rakovníku mal malú hvezdáreň a okrem iného aj pomerne slušnú zbierku obrazov. Mal dokonca aj depozit obrazov. Každú nedeľu sa museli obrazy prevešiavať, pri čom asistovala celá rodina. Pre mňa to bola katastrofa. Už vtedy sa mi zdalo, že to nie je ono, keď obrazy nemajú svoje stále miesto a neustále sa premiestňujú. Až neskôr som sa utvrdil v tom, že každý obraz má byť na jednom mieste. Syn Jiřího Herolda bol operný spevák, národný umelec. Žiaľ, ja som nezdedil hudobné nadanie. Samozrejme, že boli pokusy dopriať mi hudobné vzdelanie, ale už pri druhej hodine hry na klavír sa moja plačúca maminka dozvedela, že mám nulový hudobný sluch. Odborníci povedali doslova, že som hluchý ako poleno. Bolo jasné, že v tejto oblasti neprerazím. Pripúšťam, že to bolo moje prvé veľké sklamanie.
.ako sa zrodil váš záujem o výtvarné umenie?
Mal som dokonca aj maliarske pokusy, ešte na základnej škole. Tiež nedopadli slávne. Na rozmerný plagát Stalina som primaľoval veľké zakrútené fúzy à la Taras Buľba. Možno, že to bolo moje najvydarenejšie dielo. Samozrejme, riaditeľom školy ostalo nepochopené a v tej dobe to bolo aj dosť nebezpečné. Keďže som prejavil takýmto spôsobom záujem o výtvarné umenie, tak ma hneď rodičia začali – oblečeného do nenávideného obleku – vodiť každú nedeľu do galérií, čo sa mi, samozrejme, v tom čase vôbec nepáčilo, lebo som nemohol ísť na futbal, ktorý som hral závodne až do 16-tich rokov. Maminka sa o výtvarné umenie veľmi zaujímala, vlastnila veľa reprodukcií a kníh. Maľovala krásne akvarely, ktoré sme mali doma zarámované. Často mi z kníh o umení čítala a snažila sa ma vzdelať. Pamätám si aj na cestu parníkom z Prahy do Zbraslavi, keď som prvýkrát videl mozaiku Alfonsa Muchu na stene domu speváckeho združenia Hlahol. Základné informácie o ňom som teda dostal už počas základnej školy.
.kde sa zobrala záľuba v záhradníctve?
Keď som nebol s maminkou v nedeľu v galérii, tak som musel okopávať záhradu s otcom. Je to neuveriteľné, že na staré kolená som sa k tomu všetkému, čo som v mladosti robil nerád, vrátil. Záhradníctvo som aj vyštudoval na Vysokej škole poľnohospodárskej, pretože obidvaja rodičia sa pričinili o to, aby som mal vysokoškolské vzdelanie. Inžinierom som sa stal veľmi skoro, mal som 22 rokov a skončil som s červeným diplomom. Nejaký čas som pracoval vo svojom odbore, vlastne chcel som pracovať vo svojom odbore, ale keď ma prijali do zamestnania na umiestnenku, tam vysvitlo, že im zomrel zootechnik a mňa potrebovali na jeho miesto. Tak sa zo záhradníka stal z núdze ošetrovateľ zvierat, aj to bolo možné za minulého režimu... Nedopadlo to príliš dobre, lebo nám na paši uhynula krava a vyslobodením pre mňa bol až príchod otca Ivana Lendla, šéfa ostravského tenisu, ktorý mi ponúkol tenisové angažmán v meste uhlia a ocele. Jedine tak som mohol uniknúť totalitnej umiestenke.
.kedy ste začali zbierať umelecké diela?
Dlhé roky som vôbec nemal na umenie čas. Venoval som sa už aktívne tenisu. Jediným cieľom v tom čase pre nás športovcov bolo získať výjazdnú doložku na západ. Keď už som sa tam dostal, tak na rozdiel od iných som navštevoval svetové galérie a kultúrne pamiatky. Mal som veľmi dobrú vizuálnu pamäť, ktorá mi pomohla pri návštevách galérií, pretože som si na dlhý čas zapamätal obrazy, ktoré som videl. Prvoradý bol pre mňa záujem o výtvarné umenie. Teoretické znalosti považujem za kľúčové, preto som veľa čítal a vzdelával sa. Kupovať obrazy som začal až oveľa neskôr, keď som na to už mal peniaze. Nesmelo som začal s umelcami 19. storočia. Mal som nejaké obrazy od Josefa Mánesa. Lenže ako som na ne dlhší čas hľadel, tak ma tie realistické obrazy začali nudiť. Prestalo sa mi to páčiť a uvedomil som si, že to nie sú také veci, na ktoré by som sa chcel stále pozerať. Presedlal som na kubistické obrazy, ktoré mi nesmierne imponovali predovšetkým tým, že kedykoľvek som sa na taký obraz pozrel, vždy som tam našiel niečo nové, čo ma fascinovalo.
.obchod s umeleckými dielami nemá – na rozdiel od tenisu – jasné pravidlá. Ako sa v ňom orientujete?
Nie je to vôbec jednoduché. Pre mňa je výhodou, že som videl vo svete veľa obrazov. Teoretické znalosti sú tiež dôležité. Niekedy vám ani kunsthistorik dobre neporadí, hoci ja som mal špičkového poradcu, kunsthistorika Viléma Jůzu z Ostravy, ktorý zbieral pre Ostravskú galériu dokonca aj európske umenie. Riadim sa v tejto oblasti aj intuitívne. Na začiatku som pozorne vnímal informácie, že Praha bola druhým centrom kubizmu po Paríži alebo že Alfons Mucha dobyl Paríž. V New York Times sa písalo o jeho výstave, že ju navštívilo neuveriteľných 600 000 ľudí a aký veľký úspech tam dosiahol. Alfons Mucha, ktorému okolo roku 1900 celý svet ležal pri nohách, v Československu nevyhral žiadnu súťaž. Keď dostal priamu zákazku na fresky v Obecnom dome, tak na vernisáži mu ich doslova opľuli jeho umeleckí kolegovia. Dnes je to najväčšia pýcha Prahy. Tiež som si za socializmu prečítal o kubizme, že je v rozpore so socialistickým realizmom a je to úpadkové umenie, ktoré sa nesmie propagovať. Tieto informácie ma dosť šokovali.
| JAN KUKAL / Narodil sa v roku 1942, vyštudoval záhradníctvo na Vysokej škole poľnohospodárskej, ale známym sa stal vďaka tenisu, v ktorom patril k československej a v istom období aj svetovej špičke. Hral na 130 grandslamových turnajoch, bol úspešný v dvojhre aj vo štvorhre, neskôr aj ako tréner (trénoval napr. Henrietu Nagyovú, v súčasnosti trénuje Rakúšanku Nicol Hoffmanovú). Okrem toho sa venuje zberateľstvu výtvarného umenia a spolupracuje pri organizácii výstav. Zatiaľ poslednou bola úspešná výstava Jana Zrzavého v GMB, pripravuje výstavu z diel Josefa Čapka. So svojou manželkou žije v Boldogu pri Senci, kde sa venuje aj okrasnému záhradníctvu. |
.získavanie umeleckých diel môže byť zberateľská vášeň, ale aj výhodná investícia. Ako je to vo vašom prípade?
Vždy zdôrazňujem, že nie som úplne typický zberateľ. Mám teóriu, že obraz má mať svoje miesto a preto je rozširovanie zbierky po určitom čase nemožné. Zbierať obrazy do depozitu je pre mňa nezmyselné. Nechodím na aukcie obrazov, nerád predávam a vymieňam obrazy, ako sa to zaužívalo medzi zberateľmi. Výnimočne som niečo v minulosti predal, keď som sa dostal do nepriaznivej finančnej situácie, napríklad pri stavbe sídla v Boldogu. Obrazy a sochy som nikdy nekupoval s tým, že to bude super investícia. V mojom prípade to nie je ani vášeň, skôr by som to definoval ako záľubu. Proste ma to bavilo. Je to podobné so situáciou z minulosti, keď som sa stal tenisový profesionálom. Bolo to preto, že ma tenis mimoriadne bavil. V tom období v tenise neboli také veľké peniaze ako teraz, boli sme formálne zamestnaní a peniaze, ktoré sme tenisom zarobili, sme skoro všetky odvádzali štátu. Vyhrať stratený tenisový zápas bolo pre mňa vrcholom blaha, ktorý sa nedá s ničím iným porovnať. Takto chápem aj moje zberateľstvo, je to jednoducho záľuba, podobne ako tenis.
.čo si myslíte o závisti?
Veľa ľudí si myslí, že závisť je produktom totality. Nie je to pravda. Keď sa pozrieme do minulosti, napríklad Jan Amos Komenský, učiteľ národov, musel trikrát emigrovať, Ema Destinová nemohla vstúpiť do pražského Národního divadla, hoci bola svetová hviezda a traduje sa, že ju dokonca z divadla dali vyviesť. Alfons Mucha nebol doma úspešný v žiadnej výtvarnej súťaži. Závisť a zlé vzťahy nesúvisia s totalitou, súvisí to s povahou a pravdepodobne aj s teritóriom. Takzvaná „geografická choroba“. Ja som nikdy neemigroval, vždy som dianie v Čechách sledoval z diaľky – z Rakúska, alebo odtiaľto zo Slovenska. Tu mi tá závisť a zlé vzťahy natoľko neprekážajú, lebo ma berú ako cudzinca. Po rozdelení Československa som sa stal cudzincom vo vlastnom dome, nedobrovoľne, samozrejme. Keď som v Čechách, tak mi závisť prekáža omnoho viac. Úspech v Čechách sa neodpúšťa. Počas mojej tenisovej a trénerskej kariéry som sa o tom neraz presvedčil.
.v súčasnosti je zbieranie umenia modernou záležitosťou, ktorej podliehajú bohatí ľudia, politici, ale aj špekulanti.
Začal som ešte ako aktívny hráč. Bude to okolo 40 rokov. Ale je to presne tak – dnes už umenie zbiera kdekto.
.kedy vám napadlo organizovať výstavy? Dá sa porovnať organizovanie výstav s organizovaním tenisových exhibícií?
Všetko sa zakladá na osobných kontaktoch. Okrem iného robím rád „pionierske práce“. Exhibície hviezd zabrali a tenis na Slovensku sa po rozdelení Československa pozdvihol napriek tomu, že nástupnícke právo aj v tomto športe pripadlo Česku. Som tenisový tréner a manažér zároveň. Moje vedomosti z tenisu teraz zúročujem v organizovaní výstav. Určité zručnosti sú podobné. Som laik, ktorý má rád umenie a keď mám príležitosť podieľať sa na zorganizovaní zaujímavej výstavy, vždy sa do toho zapojím. Doteraz sa mi podarilo podieľať sa na organizácii a príprave viac ako 30-tich výstav, z toho 12 v Bratislave. Mnohé z nich boli veľmi úspešné. Nedávna výstava Jana Zrzavého v Galérii mesta Bratislava (GMB) bola jubilejnou desiatou s rekordnou návštevnosťou. Rád si spomínam na výstavu Alfonsa Muchu v Paríži, ktorú som organizoval spoločne s Ivanom Lendlom. Mala azda najlepšiu inštaláciu, všetko bolo ponorené do tmy, len Muchove plagáty boli nasvietené. Pôsobilo to magicky. Návštevníci čakali dve hodiny na vstup, taký veľký bol záujem. Čo sa týka exhibícií, zorganizoval som ich tiež niekoľko. Pritiahol som k nám svetových hráčov a hráčky, ako sú napríklad Lendl, Navrátilová, Hingisová, Piercová, Nastase, Korda, Becker, Muster, Newcombe a iní.
.akú výstavu pripravujete v najbližšej budúcnosti?
Chcel by som sa podieľať na predstavovaní mimoriadnych českých osobností. Pokračovaním by malo byť prezentovanie tvorby Josefa Čapka. Bude to určite rok tvrdej práce. Najviac ma z jeho tvorby zaujalo kubistické videnie. Bol to mimoriadny autor. Unikátne je tiež, že jeho vnučka Kateřina Dostálová so svojím otcom lekárom udržali pohromade hlavnú časť diela Josefa Čapka. Rodina je najväčším zberateľom jeho tvorby. Galérie vlastnia len zlomok. U takého Zrzavého to bolo úplne ináč: nemal potomkov a pred smrťou odkázal celé svoje dielo Národnej galérii. Záujem o Čapka je enormný, hlavne preto, že jeho diela vlastne na trhu nie sú, prevažnú väčšinu má rodina vnučky a oni diela nepredávajú.
.čí to bol nápad vystaviť práve dielo Josefa Čapka?
Ja v zásade o tom nerozhodujem, čo sa bude vystavovať. Spolupracujem s Dr. Ivanom Jančárom, riaditeľom GMB. Vzhľadom na to, že už sme úspešne vystavovali na Slovensku „Klenoty českej moderny“, tak sme si overili, že najväčšiu pozornosť spomedzi vystavujúcich autorov priťahoval už spomenutý Jan Zrzavý a Josef Čapek. Rád spomínam na spoluprácu s Dr. Katarínou Bajcurovou zo SNG. Výstava „Pocta kubizmu“ mala v Bratislave veľký úspech.
.všetku energiu venujete príprave tejto výstavy, alebo máte čas vyhradený aj pre iné projekty?
Pracujem simultánne na viacerých projektoch, nevenujem sa len Čapkovi, hoci musím priznať, že ma uchvátil jeho životný príbeh a málo známe informácie. Napríklad sa takmer nevie o jeho vrelom vzťahu k Slovensku, hlavne k Orave, kde chodil na prázdniny do Oravského Podzámku. Vo svojich spisoch sa vyjadril o Slovensku ako o „ľúbeznej utešenej krajine“. V hlave nosím dva nové projekty na usporiadanie výstav: „Krása železa“ a druhý „Krása skla“. Vyplýva to z môjho obdivu k „hrdzavým sochám“. Začínam mať rád monumentálne sochy. Ku sklu mám tiež blízko, práve teraz som kontaktoval moju sesternicu Sylviu Petrovú, ktorá žije v Anglicku a je známou kunsthistoričkou, expertkou na sklo. Zoznámil som sa aj so známym výtvarníkom Jánom Zoričákom, ktorý sa sklu veľmi úspešne venuje. Alex Mlynarčík je tiež pre mňa zaujímavý človek. Zoznámili sme sa len nedávno a rád by som s ním niečo urobil. Chcel by som spraviť aj výstavu svetového umelca. Prekážkou je zatiaľ vysoká poistka na obrazy. Československí umelci dosahovali v minulosti svetovú úroveň, v kubizme Emil Filla, Antonín Procházka, Otto Guttfreund a v abstraktnom umení máme naozaj veľké mená ako František Kupka. Galandovci sú mojou srdcovou záležitosťou a ich výstava je plánovaná na rok 2010. Niektorí neprajníci si myslia, že sa už len nudím a nič nerobím, ale ako vidíte, chvalabohu to nie je pravda.
.je pre vás dôležité poznať osobne autorov, ktorých diela vystavujete, alebo vlastníte?
Mám rád osobné návštevy ateliérov. Zažil som pritom veľa príhod ešte za minulého režimu. Koncom 70. rokov som v Paríži navštívil Jiřího Kolářa. Spoluzakladateľ Charty 77, ktorého nepustili späť domov. Bol veľmi štedrý a každému Čechoslovákovi, ktorý sa dostal k nemu do ateliéru, dával dar. Ja som od neho nič nezobral a tým som si ho veľmi získal. Neskôr sme mu zorganizovali výstavu v Bratislave v GMB. Bolo to v roku 1996 a prišiel ju osobne otvoriť. Boli síce trošku problémy s jeho básňami, pretože sa vyjadril, že ich v žiadnom prípade nemôže predniesť žena. My sme mali pripravenú Soňu Valentovú, ktorá vďaka svojmu talentu a manželovi, režisérovi Pavlovi Hasprovi predviedla vynikajúci výkon a Jiří Kolář bol unesený a dokonca plakal dojatím. Obdivujem aj autorov, ktorí už nie sú medzi nami a vtedy som odkázaný len na literatúru o ich tvorbe. Rád študujem, takže aj takýto spôsob „spoznávania“ je u mňa akceptovaný.
.čo vás baví viac – tenis, umenie, alebo záhrada? Dá sa vôbec sedieť na „troch stoličkách“?
Aby som mal rád jedno, potrebujem druhé. Tenis hrám už šesťdesiatu sezónu, umeniu sa venujem, aby som sa nezbláznil z tenisu a tenis mi pomáha pri oddychu od práce v záhrade. Je to kolobeh. Okrasnému záhradníctvu sa treba intenzívne venovať mesiac na jar a mesiac na jeseň. Potom sa obrazne povedané „zbiera ovocie“. Záhrada je krásna, človek si v nej oddýchne. Je jedno také múdre porekadlo: „Ševče, drž se svého kopyta“. Som vyštudovaný záhradník, lebo môj otec trval na tom, aby som mal vysokú školu. Tenis ma nepriamo doviedol k umeniu, lebo som mal pri svojich cestách za tenisom možnosť navštevovať svetové galérie. Všetko sa navzájom dopĺňa.
.ako je to s vami? Máte slovenský pas? Keď sa povie „doma“, kde je to pre vás, v Prahe, alebo v Boldogu pri Senci?
Pasy mám dva, český aj slovenský. O rodine rozhoduje žena. Ja som si zobral za ženu obrazne dokonca dve ženy. Spolu s mojou manželkou aj jej mamu. Slovenská babička bola doma na Slovensku a nedala sa presadiť, hoci sme sa o to pokúšali. Presadil som sa teda ja a rád.
Všetky moje nápady a sny mi pomohla zrealizovať moja manželka Edita, bez jej pomoci by som to nedokázal. Som rád doma v Boldogu. Už sa mi nikde nechce cestovať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.