Američania sú zaujatí domácou prezidentskou kampaňou, Európania si ako vždy riešia svoje problémy, tentoraz spojené s osudom Lisabonskej zmluvy, a jedni i druhí zúfalo hľadia na ceny nafty a benzínu na čerpacích staniciach.
V záplave správ, týkajúcich sa týchto tém, sa ľahko stratia novinky z Blízkeho východu, ktoré by mohli do budúcnosti znamenať pre Západ veľa.
Akú-takú pozorosť vzbudili donedávna utajované nepriame rokovania medzi Izraelom a Sýriou, v ktorých hrá úlohu prostredníka Turecko. Izraelsko-sýrske rokovania sú samé o sebe veľkou správou, pretože sa týkajú dvoch kľúčových krajín Blízkeho východu, ktorých vzťah ovplyvňuje všetkých naokolo. Vízia chladne korektných vzťahov (synonymum mierovej dohody) ako náhrada dnešnej mrazivej nevraživosti (zbrane oboch krajín na seba namierené a z času na čas aj odistené) a občasných prestreliek je majákom, ktorý by značil obrovský krok vpred a úspech nad úspechy. No táto predstava je zároveň skôr snom, ktorý naráža na tvrdú realitu: izraelsko-sýrska dohoda predpokladá vrátenie okupovaných Golanských výšin Sýrii, ktoré zasa predpokladá izraelskú dôveru, že Sýria toto územie nepoužije na útok voči Izraelu. Súčasťou izraelskej dôvery voči Sýrii by muselo byť aj ukončenie sýrskej podpory libanonského Hizballáhu a obmedzenie vzťahov s iránskym režimom. To všetko je beh na dlhú trať. Preto je izraelsko-sýrsky prelom síce lákavou, no málo realistickou predstavou.
Druhý balík nádejných správ prichádza v poslednom období z Iraku, kde došlo k významnému poklesu násilia, kde dochádza k obnove normálneho života v krajine, a kde sa zvýšila autorita Malikiho vlády. To má pre Západ aj svoje odvrátené stránky (Malikiho sebavedomie sa prejavuje nielen na čisto domácej irackej scéne, ale aj v jednaniach s Američanmi, kde je čoraz asertívnejší), no je to zároveň dlho očakávaným signálom, že sa situácia v Iraku po rokoch sektárskeho násilia obráti. Dôležité je, že klesol nielen počet obetí spomedzi Američanov a Britov, ale aj počet zabitých medzi sunitmi a šiítmi, ako aj medzi šiítmi navzájom. Je teda Irak na ceste k normalite? Môže sa predsa len po krvavých rokoch priblížiť vízii zvonku presadenej demokracie? Na takúto odpoveď je ešte priskoro, no zlepšenie situácie v Iraku priznávajú aj tí, ktorí západnú intervenciu pokladajú za omyl. Okrem navýšenia počtu amerických jednotiek vlani na jeseň prispeli k zlepšeniu irackej situácie aj zvýšené ceny ropy (vláda v Bagdade má viac voľnch peňazí), ako aj únava a isté spamätanie sa z neustávajúceho cyklu vrážd a odviet. Vývoj v Iraku je väčším dôvodom k optimizmu ako izraelsko-sýrske roovania.
Tretí balík nádejných správ sa týka vnútorných diskusií v prostredí a podhubí teroristickej siete al-Kájda. Prestížny týždenník New Yorker nedávno uverejnil fascinujúci článok o obrate, ktorý urobíl jeden z duchovných otcov moderného islamského terorizmu Imam al-Šarif, známy ako dr. Fadl. V egyptskom väzení napísal knihu, v ktorej začal píliť konár, na ktorom sedí väčšina dnešných islamských teroristických skupín. Podľa al-Šarifa sa nesmú moslimovia dopúšťať agresie, aj keby tak činili nepriatelia islamu. Al-Šarif odsúdil útoky al-Kájdy na New York a Washington, a tiež neskoršie útoky v Londýne a v Madride. Slová al-Šarifa sú dôležité kvôli autorite, ktorú medzi islamskými teroristami má – práve z jeho dvoch predchádzajúcich kníh, volajúcich po tom, aby moslimovia brali svoju vieru vážne a horlivo, totiž čerpala al-Kájda ideové zdroje na získavanie džihádistov pre samovražedné útoky. Al-Šarifova reflexia nad niekoľkoročnými výsledkami „svetového džihádu“ proti Západu nie je jediná, podobné signály zrieknutia sa terorizmu, ktorý často zanechával mŕtvych na všetkých stranách, vyslali aj ďalší prominentní moslimovia. Ich „umiernenosť“ má svoje hranice, a útoky na Izrael sa nachádzajú za týmito hranicami. Táto vnútroislamská diskusia však môže byť začiatkom konca al-Kájdy ako idey, ktorá dokáže uchvátiť mladých moslimských nadšencov. Pre svet sú tieto posledné správy z Blízkeho východu ešte dôležitejšie ako stúpanie cien nafty na čerpacích staniciach.
V záplave správ, týkajúcich sa týchto tém, sa ľahko stratia novinky z Blízkeho východu, ktoré by mohli do budúcnosti znamenať pre Západ veľa.
Akú-takú pozorosť vzbudili donedávna utajované nepriame rokovania medzi Izraelom a Sýriou, v ktorých hrá úlohu prostredníka Turecko. Izraelsko-sýrske rokovania sú samé o sebe veľkou správou, pretože sa týkajú dvoch kľúčových krajín Blízkeho východu, ktorých vzťah ovplyvňuje všetkých naokolo. Vízia chladne korektných vzťahov (synonymum mierovej dohody) ako náhrada dnešnej mrazivej nevraživosti (zbrane oboch krajín na seba namierené a z času na čas aj odistené) a občasných prestreliek je majákom, ktorý by značil obrovský krok vpred a úspech nad úspechy. No táto predstava je zároveň skôr snom, ktorý naráža na tvrdú realitu: izraelsko-sýrska dohoda predpokladá vrátenie okupovaných Golanských výšin Sýrii, ktoré zasa predpokladá izraelskú dôveru, že Sýria toto územie nepoužije na útok voči Izraelu. Súčasťou izraelskej dôvery voči Sýrii by muselo byť aj ukončenie sýrskej podpory libanonského Hizballáhu a obmedzenie vzťahov s iránskym režimom. To všetko je beh na dlhú trať. Preto je izraelsko-sýrsky prelom síce lákavou, no málo realistickou predstavou.
Druhý balík nádejných správ prichádza v poslednom období z Iraku, kde došlo k významnému poklesu násilia, kde dochádza k obnove normálneho života v krajine, a kde sa zvýšila autorita Malikiho vlády. To má pre Západ aj svoje odvrátené stránky (Malikiho sebavedomie sa prejavuje nielen na čisto domácej irackej scéne, ale aj v jednaniach s Američanmi, kde je čoraz asertívnejší), no je to zároveň dlho očakávaným signálom, že sa situácia v Iraku po rokoch sektárskeho násilia obráti. Dôležité je, že klesol nielen počet obetí spomedzi Američanov a Britov, ale aj počet zabitých medzi sunitmi a šiítmi, ako aj medzi šiítmi navzájom. Je teda Irak na ceste k normalite? Môže sa predsa len po krvavých rokoch priblížiť vízii zvonku presadenej demokracie? Na takúto odpoveď je ešte priskoro, no zlepšenie situácie v Iraku priznávajú aj tí, ktorí západnú intervenciu pokladajú za omyl. Okrem navýšenia počtu amerických jednotiek vlani na jeseň prispeli k zlepšeniu irackej situácie aj zvýšené ceny ropy (vláda v Bagdade má viac voľnch peňazí), ako aj únava a isté spamätanie sa z neustávajúceho cyklu vrážd a odviet. Vývoj v Iraku je väčším dôvodom k optimizmu ako izraelsko-sýrske roovania.
Tretí balík nádejných správ sa týka vnútorných diskusií v prostredí a podhubí teroristickej siete al-Kájda. Prestížny týždenník New Yorker nedávno uverejnil fascinujúci článok o obrate, ktorý urobíl jeden z duchovných otcov moderného islamského terorizmu Imam al-Šarif, známy ako dr. Fadl. V egyptskom väzení napísal knihu, v ktorej začal píliť konár, na ktorom sedí väčšina dnešných islamských teroristických skupín. Podľa al-Šarifa sa nesmú moslimovia dopúšťať agresie, aj keby tak činili nepriatelia islamu. Al-Šarif odsúdil útoky al-Kájdy na New York a Washington, a tiež neskoršie útoky v Londýne a v Madride. Slová al-Šarifa sú dôležité kvôli autorite, ktorú medzi islamskými teroristami má – práve z jeho dvoch predchádzajúcich kníh, volajúcich po tom, aby moslimovia brali svoju vieru vážne a horlivo, totiž čerpala al-Kájda ideové zdroje na získavanie džihádistov pre samovražedné útoky. Al-Šarifova reflexia nad niekoľkoročnými výsledkami „svetového džihádu“ proti Západu nie je jediná, podobné signály zrieknutia sa terorizmu, ktorý často zanechával mŕtvych na všetkých stranách, vyslali aj ďalší prominentní moslimovia. Ich „umiernenosť“ má svoje hranice, a útoky na Izrael sa nachádzajú za týmito hranicami. Táto vnútroislamská diskusia však môže byť začiatkom konca al-Kájdy ako idey, ktorá dokáže uchvátiť mladých moslimských nadšencov. Pre svet sú tieto posledné správy z Blízkeho východu ešte dôležitejšie ako stúpanie cien nafty na čerpacích staniciach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.