Americká súkromná inštitúcia Svetový pamiatkový fond (WMF) zaradila banskoštiavnickú Kalváriu z polovice 18. storočia na zoznam sto najohrozenejších pamiatok vo svete. Zdroj pýchy či hanby?
Ide o najvýznamnejšiu barokovú stavbu svojho druhu na Slovensku. Zápis iniciovalo niekoľko pre vec zapálených občianskych aktivistov zo Spolku Banskej Štiavnice ´91. Ako hovorí hlavná aktérka tohto úsilia, pamiatkarka Katarína Vošková, je už päť minút po dvanástej. Ak použijeme paralelu pamiatkarov s dnes široko medializovaným úsilím ochrancov prírody, tak treba povedať, že les sa obnoví o sto rokov aj sám, skaza pamiatky je však nezvratná. Je to nenahraditeľná hodnota. Majú sa preto azda pamiatkari priväzovať reťazami s transparentmi v rukách – podobne ako ochranári – k rozpadávajúcim sa hradom či kalváriám, aby sme si ich tiež všimli?
.putovanie na vrchol
Už samotný nástup na Kalváriu nie je príliš povznášajúcim zážitkom. Na ulici bez kanalizácie cítiť pach močovky. Pre dezorientovaného pútnika je slabou útechou zistenie, že gazda naľavo je katolík a napravo evanjelik. Kráča radšej mlčky ďalej, pričom míňa informačnú tabuľu, ktorá je zatiaľ, čuduj sa svete, bez informácií.
Aktivisti zo Spolku Banskej Štiavnice ´91 pripravujú na jeseň workshop s medzinárodnou účasťou, zameraný na Kalváriu. Jeho účastníci by mali okrem iného vyhotoviť interpretačnú tabuľu, na ktorej bude mapa tohto miesta s vyznačením kaplniek, kostolov, ako aj s vyznačením pôvodného mobiliáru a toho, čo je zachránené a uložené v bezpečných depozitoch. Nie všetko totiž stihli ukradnúť zlodeji či zničiť vandali.
Pútnik si všimne, že prvé tri kaplnky boli nedávno obnovené. Do jednej ktosi hodil keramickú kachličku. Črepiny ostali v kamennom umývadle, nad ktorým je reliéf s biblickým výjavom učeníka umývajúceho nohy Ježišovi. Dosť sa toho urobilo vďaka grantu Nadácie SPP na dolnom kostole: práce sú však nedokončené. Zámer odvlhčenia zadnej steny stroskotáva na šlendriánsky upevnenej fólii, takže k murivu a základom zateká dažďová voda. Na okne bytu, kde by jedného dňa mohol bývať odvážny správca, už vandali stihli vylomiť mrežu. Na ďalších kaplnkách sú síce nové odkvapové rúry, tie staré, prehrdzavené, však klampiar akosi nestihol zobrať preč, takže ležia pohodené na zemi.
Pútnik sa blíži k Svätým schodom, ktoré sú kópiou rímskych Santa Scala. Z úcty k pokropeniu Ježišovou krvou po nich mohli ísť ľudia iba kolenačky. Beliansky farár Árpád Hidvéghy sa v roku 1901 krásnym jazykom, archaickým a dobrotivým zároveň, prihováral pútnikom: „Nesluší sa okolo spovedelnice sa tiskať (...) To si ty bereš na dušu, čo hriešnik, ktorý sa spovedá, zamlčí, keď sa bojí povedať, že by si to aj ty počul a ide potom horší domov, ako sem prišiel. A či sa to tebe ľúbi, keď za tebou stojí niekto, čo počúva tvoju spoveď?“ Dnes však žiadneho pútnika nevidieť. Počuť iba šum lipovej aleje a tiché kroky osamelého bežca. Prichádza otec so synom. „Ocino, a tá metla pre strigu, to bolo čo?“ pýta sa malý. Ocino najprv neodpovie, pri pohľade na zdevastované Sväté schody si však uľaví: „Je to na zaplakanie. Za komunistov to bolo v lepšom stave ako teraz.“
Pútnik ide vyššie. Obraz je zúfalo podobný. Na ďalšej kaplnke je čerstvo vylomená mreža, chýba z nej kovový lem. V žalári bola kedysi socha Krista s posmievačmi, nad tým Kristus súdený pred Pilátom. Sochy zmizli, dve z nich sa objavili po roku 1998 v jednom bratislavskom starožitníctve. Buďme však voči demokracii spravodliví. Niektoré rúcha, oltárne zlatom vyšívané prikrývky, obrazy, kalichy či svietniky zmizli už predtým, za socializmu. Mnohé navždy, pretože neboli evidované v zozname pamiatok.
Na vrchole pútnik nazerá cez mrežu horného kostola. Okno nad ňou vandali nedávno vylomili a poškodili interiér. Nad mrežou ostal visieť iba neforemný kus ostnatého drôtu. Vrátia sem niekedy pamiatkari drevené sochy Krista a dvoch lotrov na kríži, ktoré dnes odpočívajú v bezpečí na neznámom mieste?
.kalvária alebo mládež?
Výzva na prebudenie sa Slovenska je o to naliehavejšia, že štiavnickú Kalváriu dlhé roky systematicky a beztrestne poškodzujú vandali, statiku jej stavieb napriek čiastočne realizovaným prácam z grantu vo výške 3,6 milióna korún, ktorý poskytla v roku 2004 Nadácia SPP, narúšajú zrážkové vody. Rímskokatolícky farský úrad v Banskej Štiavnici ako vlastník nebol tvárou v tvár devastácii pamiatky, ktorú vníma ako svoju príťaž, schopný zabezpečiť jej ochranu. A zákony, žiaľ, neumožňujú v prípade ochrany pamiatkového fondu účinné nástroje na vymáhanie vecného plnenia; na rozdiel od vymáhania pokút, keď môže nezodpovedného vlastníka donútiť exekútor.
Všetky doterajšie úvahy a projekty na ochranu štiavnickej Kalvárie – od oplotenia a strážnika so psami, trvalo bývajúceho v dvojizbovom byte v dolnom kostole, až po osvetlenie, alarm či iné účinné prostriedky technického zabezpečenia – ostali kdesi na polceste. „Nemáme na to peniaze,“ zneli obvyklé argumenty. Alebo výhovorky? Tristné je, že na štiavnickej fare dnes ani nevedia, kto má kľúče od horného kostola, ktorý je vandalmi zničený najviac. Netuší to ani magistrát mesta. „Reťaz a zámku tam dala zrejme nejaká dobrá duša...“ znie neurčitá odpoveď.
Žalostný stav Kalvárie ľahko zvádza na paušálne a populistické obviňovanie cirkvi ako nezodpovedného vlastníka. Jedným dychom však čestne treba dodať, že efektívne úsilie o jej záchranu je prosto nad sily, možnosti a schopnosti jedného farského úradu „zavaleného“ pastoračnými povinnosťami a zodpovednosťou za množstvo iných pamiatok. Záchrana Kalvárie alebo práca s mládežou? – tak znela ťažká dilema, ktorú štiavnický farár Imrich Šišulák vyriešil jednoznačne. Skoncentroval sa na obnovu cirkevného gymnázia, pričom na ten účel získal v období Dzurindovej vlády od ministerstva financií aj od KDH za tri roky 47 miliónov korún. Zhodou okolností by bola približne taká istá suma potrebná na obnovu a zabezpečenie Kalvárie. Farský úrad pritom od roku 1989 v Štiavnici predal viaceré nehnuteľnosti a nedávno dokonca cez internet ponúkal na predaj samotnú faru, ktorá je údajne pre jeho potreby zbytočne veľká a náročná na údržbu. Mnohí preto farárovi zazlievajú, že záchrane Kalvárie sa nevenoval takmer vôbec a konal až na akútne výzvy pamiatkarov. To oni za ním prichádzali s iniciatívou a projektmi.
„Vážny stav Kalvárie naša inšpekcia eviduje už štyri roky, keď sme prvýkrát robili previerku a usilovali sme sa dohodnúť s farským úradom na systémových riešeniach. Vtedy tam čosi drobné zainvestovali z vlastných zdrojov. Keď predložili Nadácii SPP projekt na obnovu dolnej časti Kalvárie, akceptovali sme ho ako jeden z možných,“ uvádza riaditeľka Pamiatkovej inšpekcie Ministerstva kultúry SR Iveta Kodoňová.
Hlavný radca pamiatkovej inšpekcie Alex Tahy na otázku, či nebolo namiesto obnovy dolných kaplniek a kostola s odstupom času naliehavejšie zabezpečenie Kalvárie pred vandalmi, dodáva: „Zrejme áno. Hlavný problém Kalvárie je dlhoročná devastácia, takže sa stratila prirodzená spoločenská kontrola. Do Nadácie SPP mal ísť najprv projekt na oplotenie Kalvárie v spojení s prítomnosťou strážnika, ktorý by na noc vypúšťal psy. Nebolo by to dobré riešenie, nič podobné v Európe neexistuje, so škrípajúcimi zubami by sme to však akceptovali. Napokon sa pán farár rozhodol inak a zmenil projekt z oplotenia na obnovu dolnej časti Kalvárie. Tá by mohla slúžiť aj na obnovenie liturgií a ako inšpirácia pre okolie, čo je argument, ktorý tiež zaváži.“
.o nočných nájazdoch a neochote polície
Kalvária scénickým konceptom iluzívneho baroka zobrazovala v stredoveku pre hriešneho pútnika utrpenie Ježiša Krista. Tak, aby si na kolenách uvedomil, že aj na tomto mieste je prítomný Vykupiteľ. Silu ilúzie v Štiavnici umocňovali aj sklené oči biblických výjavov na drevenom reliéfe oltára v jednej z kaplniek: tento pozoruhodný detail si všimla vedúca reštaurátorského ateliéru Pamiatkového úradu SR Zuzana Benčeková, keď pred niekoľkými rokmi preniesli väčšiu časť vzácneho mobiliára štiavnickej Kalvárie do reštaurátorských ateliérov a následne do bližšie neurčených depozitov zabezpečených alarmom. Dôvod? Ochrana pred vandalmi.
Stredovek pominul, táto unikátna stavba paradoxne bez väčšej ujmy prežila aj socializmus; na začiatku 21. storočia v ére slobody sme však svedkami jej utrpenia. Hrozí, že si ju zachováme iba v podobe fotografií. Niet totiž jedinej výpravnej obrazovej publikácie o Slovensku, kde by sa neobjavila fotografia Scharffenbergu (Ostrého vrchu), typickej homole v tvare kužeľa, kedysi nezalesnenej, na ktorej jezuita Perger Kalváriu pred štvrťtisícročím vybudoval. Týči sa nad okolitou sopečnou, mäkko zvlnenou krajinou. Horný kostolík bol pôvodne nemecký, dolný slovenský. Ide o výrečný dôkaz prirodzenej tolerancie vtedajšieho národnostne pestrého obyvateľstva. Z diaľky dnes pôsobí horný nemecký dvojvežový kostolík s červenobielou fasádou úchvatne, skúste však podísť bližšie. Vyrabované kaplnky, vylámané mreže, porozbíjané okná... Nočné nájazdy nikým nepotrestaných vandalov spôsobili, že slušní ľudia sa sem boja ísť. Kalvária má dokonca v okolí povesť akéhosi začarovaného miesta.
Dôkazom barbarstva sú aj ukradnuté kamenné sošky anjelov, ktoré boli po obidvoch stranách súsošia Sedembolestnej Panny Márie pod krížom. Tá sa nachádza v strednej časti Kalvárie. Sochy anjelov zmizli postupne. Šokujúce je, že mnohé artefakty ukradnuté po roku 1989 z tejto Kalvárie náhodou objavili pamiatkari na aukciách či v starožitníctvach. Pamiatková inšpekcia Ministerstva kultúry opakovane žiadala políciu, aby na svojej internetovej stránke a stránke Interpolu zverejnila zoznam a vyobrazenia chýbajúcich diel – zatiaľ bezvýsledne. „V roku 2001 som bola trikrát nahlásiť na tunajšej polícii krádeže sôch z Kalvárie. Vždy som tam strávila pol dňa a nič z toho. Nikdy sa nič nevyšetrilo, páchateľov nenašli. Mestskí policajti mi dokonca vraveli, že oni predsa na taký vysoký kopec nebudú chodiť,“ vraví sklamane Katarína Vošková.
Nielen na ignorancii vlastníka, aj na neochote pohodlných policajtov – štátnych aj mestských – doposiaľ stroskotali akékoľvek úsilia o zabezpečenie štiavnickej Kalvárie. Alarm a iné zabezpečovacie technické prostriedky vyžadujú napojenie na policajný pult a pravidelné pochôdzky v teréne. Napokon, až na samý vrch Scharffenbergu sa žiadne auto nedostane. Šestnásť rokov vládol v Štiavnici primátor Marián Lichner, ktorý o Kalváriu nejavil záujem. Nemohol by teraz nový primátor Pavol Balžanka zabezpečiť ako prvý krok nočné hliadky mestských policajtov priamo na Kalvárii? V priebehu týždňa by vandalov určite odhalili. Alebo sa ich aj oni boja?
.naše maslo na hlave
„Je to paradox, ale v období neslobody za socializmu si ľudia tieto veci vedeli vážiť viac. Dnes v tom nevidia duchovný odkaz, ale príležitosť na zbohatnutie alebo naplnenie zberateľských ambícií,“ hovorí so smútkom dnešný viceprimátor Banskej Štiavnice Juraj Čabák. Priznáva, že na samom vrchu Kalvárie nebol asi tri roky, odkedy zniesli dole drevené korpusy Krista a dvoch lotrov. Nedokáže to, tak ho srdce bolí. Pýta sa sám seba, či nie je akékoľvek úsilie zbytočné. „Najprv sa následky nájazdov vandalov odstraňovali priebežne. Potom sa však ukázalo, že to nemá zmysel. Môj priateľ založil v piatok hrubú reťaz a zámku na horný kostol, pričom o týždeň už bolo všetko vylámané...“
A pritom aj Čabák, ako ich účastník, si spomína na obetavé brigády dobrovoľníkov za socializmu. Aj vtedy sa diali čudné veci, eštebáci napríklad vypínali na Zelený štvrtok osvetlenie na stĺpoch krížovej cesty, alebo šarvanci vyberali papekmi mince, čo nahádzali pútnici – avšak barbarstvo dnešného rozsahu si ani on nepamätá:
„Posledná oprava Kalvárie bola v rokoch 1976 až 1981. Vtedy išli ľudia po ťažkej šichte v bani pomôcť ochotne a zadarmo. Spojilo to ľudí z rôznych konfesií, prichádzali brigádnici až od Trnavy. A dnes? Nezamestnaný, ktorý sa mal o to starať, sám vyrezal obraz z rámu.“
Aby sme však neboli celkom bezútešní; medzičasom pri čistení Scharffenbergu výdatne pomáhajú skauti a farský úrad si najal odborný stavebný dozor. To však nestačí. Viceprimátor Čabák hovorí o štiavnickom masle na hlave. Nie cirkev ako taká, ale miestni – kňazi aj laici – sú podľa neho zodpovední za stav tohto posvätného miesta. Takáto sebakritická reflexia je nesmierne dôležitou podmienkou účinnej nápravy. Nadácia SPP po niektorých zlých skúsenostiach nechce podporovať pamiatky vo vlastníctve cirkvi. Farár Šišulák v rozhovore pre .týždeň pripúšťa zásadnú vec – prevod Kalvárie z vlastníctva cirkvi pod podmienkou, že nový vlastník zachová liturgický charakter miesta a pripustí konanie omší a pútí. Do úvahy pripadá vlastníctvo štátu alebo mesta. Prvé sa zdá nereálne, pretože štát môže nadobúdať iba také pamiatky, ktoré dokáže využiť na svoje účely.
Najprirodzenejšie – a celkom v súlade s odkazom tvorcov Kalvárie – by bolo, keby za ňu prebralo zodpovednosť mesto. Napokon, magistrát Banskej Štiavnice vydal 24. júla 1744 patronátnu listinu a listom vikárovi ostrihomského arcibiskupa sa zaviazal, že preberá na seba zodpovednosť za udržiavanie oboch kostolov. Ovyspelosti a vysokej miere solidarity vtedajšej spoločnosti vypovedá aj fakt, že patrónmi jednotlivých kaplniek sa v 18. storočí stali významné štiavnické rody. Inak, najvyšším jednorazovým darom prispel sám cisár František I. Po návrate z cesty po banských mestách v roku 1751 venoval peknej Kalvárii, ako ju sám nazval, 600 zlatých. Dnešného „cisára“ predstavuje prezident alebo premiér. Nájde sa dnes integrujúca osobnosť schopná nadviazať na odkaz vzácneho jezuitu Pergera?
.andrej Bán