Odmietnutie Lisabonskej zmluvy občanmi Írskej republiky je veľký škrt cez rozpočet nielen „success story“ Angely Merkelovej, ktorá resuscitácii padlej euroústavy obetovala nemecké predsedníctvo a presne pred rokom na summite EÚ ohlásila triumfálne víťazstvo.
Ťažkú prehru utrpeli aj spojenci ako Prodi, Zapatero, Verhofstadt (atď., atď.), avšak predovšetkým konštitučná idea dokumentu, ktorou bolo „učesať, ostrihať a oholiť“ pôvodnú ústavnú zmluvu tak, aby sa dalo v kritických štátoch vyhnúť ľudovým hlasovaniam. Dalo sa všade, iba nie v Írsku. A aj jedno-jediné referendum ukázalo palcom k zemi krivému úmyslu.
Krivému preto, lebo akýkoľvek máme názor na zjednotenú Európu, zjednotiť by sme sa mohli najmä na tom, že spravovať veci verejné sa nepatrí švindľom. Ani vznešený cieľ, akým azda pre mnohých Lisabon bol, nesvätí klamstvo, ktorým nesporne je, že zmluva neprináša dosť závažné zmeny vo vzťahu Brusel – národné štáty, takže referendá nie sú potrebné... . Nástojčivej otázke, že koľko krachov by zažil „Lisabon“, keby ho sprístupnili ľuďom tak ako v Írsku, by politici už nemali unikať, ale postaviť sa jej čelom a uznať, že politiku nerobia pre seba, ale pre tých, čo im dali mandáty. Fakt, že zmluva nie je látka do plebiscitu a ľudia jej nemôžu rozumieť, je diskutovateľný až po tom, čo prestaneme klamať, že transfer 50 kompetencií do Bruselu, koniec jednomyseľnosti v desiatkach oblastí (a pododobne) sú detaily, čo nemenia status quo v deľbe moci a neodňateľných právach voliča o nej rozhodovať.
Keďže „reformná zmluva“ bola vyhlásená za akúsi matku pokroku, takpovediac podmienku „sine qua non“ ďalšej životaschopnosti a rozkvetu únie, Európe bezprostredne hrozí návrat atmosféry krízy, „rozjímania“ (ako po ústave) a tvrdého tlaku na Dublin. K strašeniu, že EÚ sa zasekne, prestane fungovať, zrúti sa sama do seba (a podobne), však treba povedať, že nemajú oporu v dnes platných zmluvách. Až na problém ďalšieho rozširovania, čo je však vec nekontroverzná a dá sa upraviť jednoducho, Európska únia môže pokojne žiť a pôsobiť ďalej i na terajšom zmluvnom základe, o ktorom mnohí z priateľov zmluvy práveže tvrdili, že Lisabonom sa nemení, len sprehľadňuje (čo je nezmysel). To je kľúčové. Ak sa teda v blízkej budúcnosti predsa len rozšíri akási „blbá nálada“, tak nebude vyvolaná dierou po vyfučanej zmluve, ale politikmi, ktorí nastoľovaním krízovej psychózy budú dokazovať, že bez dieťaťa, čo stvorili v skúmavke, nie je budúcnosť, iba zmar. A to nie je pravda.
Írske stop znamená nový priebežný neúspech priaznivcov federálnej Európy v ich úsilí o čo najhlbšiu centralizáciu. Veľká otázka je, či si z lekcie vezmú lepšie poučenie, ako po prvom írskom referende o nicejskej zmluve, keď do roka nechali Írov „pokus“ opakovať v repríze – už so „žiadaným“ výsledkom. Premiér Cowen i ďalší ministri vyhlásili, že opakovanie tejto histórie je vylúčené, avšak dlhoročná znalosť európskych lídrov a ich myšlienkových pochodov radí tento scenár predčasne neodpisovať. Faktom je, že ďalšie úpravy textu vylučujú v Bruseli, Berlíne i inde. Prehry verejne priznávať nevedia a nechcú, a navyše ešte deň pred referendom tvrdili, že „plán B“ neexistuje. Nevedno, čím sa vynájdu, avšak starým reflexom už nasvedčujú vyhlásenia, že tam, kde ešte ratifikácie neprebehli, sa má pokračovať, veď sa nič nedeje, 3 milióny Írov predsa nemôžu zmariť túžby 500 miliónov Európanov...
Ťažkú prehru utrpeli aj spojenci ako Prodi, Zapatero, Verhofstadt (atď., atď.), avšak predovšetkým konštitučná idea dokumentu, ktorou bolo „učesať, ostrihať a oholiť“ pôvodnú ústavnú zmluvu tak, aby sa dalo v kritických štátoch vyhnúť ľudovým hlasovaniam. Dalo sa všade, iba nie v Írsku. A aj jedno-jediné referendum ukázalo palcom k zemi krivému úmyslu.
Krivému preto, lebo akýkoľvek máme názor na zjednotenú Európu, zjednotiť by sme sa mohli najmä na tom, že spravovať veci verejné sa nepatrí švindľom. Ani vznešený cieľ, akým azda pre mnohých Lisabon bol, nesvätí klamstvo, ktorým nesporne je, že zmluva neprináša dosť závažné zmeny vo vzťahu Brusel – národné štáty, takže referendá nie sú potrebné... . Nástojčivej otázke, že koľko krachov by zažil „Lisabon“, keby ho sprístupnili ľuďom tak ako v Írsku, by politici už nemali unikať, ale postaviť sa jej čelom a uznať, že politiku nerobia pre seba, ale pre tých, čo im dali mandáty. Fakt, že zmluva nie je látka do plebiscitu a ľudia jej nemôžu rozumieť, je diskutovateľný až po tom, čo prestaneme klamať, že transfer 50 kompetencií do Bruselu, koniec jednomyseľnosti v desiatkach oblastí (a pododobne) sú detaily, čo nemenia status quo v deľbe moci a neodňateľných právach voliča o nej rozhodovať.
Keďže „reformná zmluva“ bola vyhlásená za akúsi matku pokroku, takpovediac podmienku „sine qua non“ ďalšej životaschopnosti a rozkvetu únie, Európe bezprostredne hrozí návrat atmosféry krízy, „rozjímania“ (ako po ústave) a tvrdého tlaku na Dublin. K strašeniu, že EÚ sa zasekne, prestane fungovať, zrúti sa sama do seba (a podobne), však treba povedať, že nemajú oporu v dnes platných zmluvách. Až na problém ďalšieho rozširovania, čo je však vec nekontroverzná a dá sa upraviť jednoducho, Európska únia môže pokojne žiť a pôsobiť ďalej i na terajšom zmluvnom základe, o ktorom mnohí z priateľov zmluvy práveže tvrdili, že Lisabonom sa nemení, len sprehľadňuje (čo je nezmysel). To je kľúčové. Ak sa teda v blízkej budúcnosti predsa len rozšíri akási „blbá nálada“, tak nebude vyvolaná dierou po vyfučanej zmluve, ale politikmi, ktorí nastoľovaním krízovej psychózy budú dokazovať, že bez dieťaťa, čo stvorili v skúmavke, nie je budúcnosť, iba zmar. A to nie je pravda.
Írske stop znamená nový priebežný neúspech priaznivcov federálnej Európy v ich úsilí o čo najhlbšiu centralizáciu. Veľká otázka je, či si z lekcie vezmú lepšie poučenie, ako po prvom írskom referende o nicejskej zmluve, keď do roka nechali Írov „pokus“ opakovať v repríze – už so „žiadaným“ výsledkom. Premiér Cowen i ďalší ministri vyhlásili, že opakovanie tejto histórie je vylúčené, avšak dlhoročná znalosť európskych lídrov a ich myšlienkových pochodov radí tento scenár predčasne neodpisovať. Faktom je, že ďalšie úpravy textu vylučujú v Bruseli, Berlíne i inde. Prehry verejne priznávať nevedia a nechcú, a navyše ešte deň pred referendom tvrdili, že „plán B“ neexistuje. Nevedno, čím sa vynájdu, avšak starým reflexom už nasvedčujú vyhlásenia, že tam, kde ešte ratifikácie neprebehli, sa má pokračovať, veď sa nič nedeje, 3 milióny Írov predsa nemôžu zmariť túžby 500 miliónov Európanov...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.