Barack Obama a Robert Fico majú niečo spoločné: obaja vedia, že náboženstvo má v politike význam. A obaja sa snažia získať hlasy veriacich. Môžu totiž vďaka nim vyhrať voľby. Tak ako Fico v roku 2006, keď ho (aspoň podľa predvolebných prieskumov) volila väčšina veriacich na Slovensku.
Nie tých matrikových, ale tých, ktorí chodia každú nedeľu do kostola. Práve vďaka týmto ľuďom vyhral aj Bush pred štyrmi rokmi. Je medzi nimi však aj priepastný rozdiel. Obama totiž pôsobí dojmom, že svoju vieru myslí vážne. Fico sa o to ani nesnaží.
Obama je iný. Do kostola chodí pravidelne. Deti má pokrstené, on aj jeho žena o svojej viere verejne hovoria. Občas nešikovne a povýšenecky, ale hovoria.
O Bohu a kresťanským slovníkom hovorí jeden z najľavicovejších senátorov v americkom Kongrese aj vtedy, keď dôjde na globálne otepľovanie, pomoc Afrike, boj proti aidsu či charitu. Pôsobí pritom prirodzene a uhladene. Počúva sa to dobre, asi ako keď počúvate pokojného a skúseného kazateľa.
Obama má však s vierou problém. Jeho pastor je totiž aj jeho priateľom a okrem toho, že preklína Ameriku, aids považuje za nástroj vlády, ktorý mal spôsobiť genocídu a zničiť čiernu komunitu a za 11. september si podľa neho môžu Američania sami vďaka zahraničnej politike, ktorú viedli. A to už trochu smrdí. Obama sa mesiace bráni a vysvetľuje. Ale pôsobí to zvláštne, asi ako keby Martin Bútora dvadsať rokov chodil na kázne nekritického obdivovateľa slovenského štátu.
U Obamu ide viac ako o organizované náboženstvo o spiritualitu, viac ako o Novú zmluvu, ako to napísal jeden komentátor, o nový mesianizmus New Age. Obamovi sa s týmto kokteilom „obráteného Reagana“ celkom darí. Reagan síce do kostola veľmi nechodil, ale záujmy kresťanov presadzoval. Obama robí opak. Zdá sa, že v Amerike môžeme v najbližšom čase očakávať renesanciu tzv. liberálneho kresťanstva.
Nie tých matrikových, ale tých, ktorí chodia každú nedeľu do kostola. Práve vďaka týmto ľuďom vyhral aj Bush pred štyrmi rokmi. Je medzi nimi však aj priepastný rozdiel. Obama totiž pôsobí dojmom, že svoju vieru myslí vážne. Fico sa o to ani nesnaží.
Obama je iný. Do kostola chodí pravidelne. Deti má pokrstené, on aj jeho žena o svojej viere verejne hovoria. Občas nešikovne a povýšenecky, ale hovoria.
O Bohu a kresťanským slovníkom hovorí jeden z najľavicovejších senátorov v americkom Kongrese aj vtedy, keď dôjde na globálne otepľovanie, pomoc Afrike, boj proti aidsu či charitu. Pôsobí pritom prirodzene a uhladene. Počúva sa to dobre, asi ako keď počúvate pokojného a skúseného kazateľa.
Obama má však s vierou problém. Jeho pastor je totiž aj jeho priateľom a okrem toho, že preklína Ameriku, aids považuje za nástroj vlády, ktorý mal spôsobiť genocídu a zničiť čiernu komunitu a za 11. september si podľa neho môžu Američania sami vďaka zahraničnej politike, ktorú viedli. A to už trochu smrdí. Obama sa mesiace bráni a vysvetľuje. Ale pôsobí to zvláštne, asi ako keby Martin Bútora dvadsať rokov chodil na kázne nekritického obdivovateľa slovenského štátu.
U Obamu ide viac ako o organizované náboženstvo o spiritualitu, viac ako o Novú zmluvu, ako to napísal jeden komentátor, o nový mesianizmus New Age. Obamovi sa s týmto kokteilom „obráteného Reagana“ celkom darí. Reagan síce do kostola veľmi nechodil, ale záujmy kresťanov presadzoval. Obama robí opak. Zdá sa, že v Amerike môžeme v najbližšom čase očakávať renesanciu tzv. liberálneho kresťanstva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.