V demokratických primárkach na seba narazili kandidáti, ktorí v počte voličov i vo vyzbieraných peniazoch lámali rekordy. Najkritizovanejším mužom z Clintonovej tábora sa dnes stal bývalý poradca Mark Penn.
Kampaň postavil na nostalgii za érou prezidenta Clintona (oproti Obamovej predstave zmeny) a podcenil Obamu v niektorých štátoch. Penn je však aj autorom teórie o mikrotrendoch, ktorá vychádza z pozorovania fragmentácie spoločnosti. Jeho Mikrotrendy (ako protiklad Megatrendov Johna Naisbitta, jednej z najznámejších kníh 80. a 90. rokov) vychádzajú z toho, že aj 1 percento ľudí, najmä ak sa pomocou internetu zorganizuje, môže určiť trend v politike, vo verejnom živote alebo v biznise. Stratégovia tak lupou hľadajú podskupinky: protestanti hispánskeho pôvodu, ľudia, ktorí boli vyučovaní doma, a nie v školách, ženy v tradičných mužských povolaniach a rolách. Každá podskupinka má iné potreby a témy, každú treba osloviť s iným „produktom“.
Penn zachytil jeden z aspektov nielen súčasnej kampane, ale aj tej z roku 2004, keď proti sebe stáli George Bush a John Kerry. Bushova kampaň pred štyrmi rokmi vytypovala vybrané skupiny potenciálnych voličov v konkrétnej lokalite podľa ich spotrebiteľského správania (vlastníctvo áut, predplatné časopisov, návšteva fitness centier a pod.) a oslovovala ľudí aj e-mailmi a dobrovoľníkmi – v roku 2004 ich mali republikáni veľa z radov evanjelikálnych kresťanov. Obama postupoval podobne, len do kampane zapojil viac internet s jeho nástrojmi sociálneho networkingu, ako Facebook a My Space, a interakciu medzi priaznivcami umožnil od začiatku kampane aj na svojej stránke. Mladých, ktorí takto komunikujú častejšie, Obamova kampaň neskôr získala za dobrovoľníkov, aby oslovovali telefonicky či osobne ďalších potenciálnych voličov. Výsledky boli neuveriteľné: Obama aj Clintonová získali v primárkach každý hlasy takmer 18 miliónov voličov, oproti asi 9 miliónom republikánskych hlasov pre McCaina. A Obamova mobilizácia drobných príspevkov od priaznivcov (po 25, 50 alebo 100 dolárov) prispeje k prelomeniu doterajšieho rekordu prezidenta Busha, ktorý v roku 2004 získal asi 367 miliónov. Obama získa najmenej dvojnásobok.
Obamova schopnosť komunikovať s voličmi pod 30, ktorí sú v Amerike voči politike skôr cynickí a ignorujú väčšinu spravodajstva v tradičných médiách, súvisí okrem dobre zvoleného média (internetu) s jeho témou zmeny. Tá veľmi imponuje mladým, ktorí sa nechcú uspokojiť so stavom sveta. Dodajme, že v primárkach sa objavil ešte jeden kandidát, ktorý oslovil najmä mladých voličov, hoci v menšej miere ako Obama – republikánsky libertarián Ron Paul, oveľa starší ako Obama, ktorého však s Obamom spája iný štýl a volanie po zmene doterajšej republikánskej politiky. Obama i Paul ponúkli mladším voličom nielen zmenu, ale aj – vďaka internetu, telefónu, zapojeniu a dobrovoľníctvu – možnosť „byť pri tom“.
Veľkou otázkou pre prípadného prezidenta Obamu potom ostáva, ako by túto ochotu „urobiť niečo pre svoju krajinu“ (slovami J. F. Kennedyho spred polstoročia) spojil s realizáciou programu, ktorý, naopak, presúva zodpovednosť od občanov na štát. Ten kennedyovský apel je perspektívny aj dnes. Ten „etatistický“, teda volajúci po silnom štáte, je anachronizmom, od ktorého sa Demokratickú stranu pokúšal oslobodiť jej najúspešnejší politik posledných dvoch desaťročí, manžel newyorskej senátorky Bill Clinton.
Kampaň postavil na nostalgii za érou prezidenta Clintona (oproti Obamovej predstave zmeny) a podcenil Obamu v niektorých štátoch. Penn je však aj autorom teórie o mikrotrendoch, ktorá vychádza z pozorovania fragmentácie spoločnosti. Jeho Mikrotrendy (ako protiklad Megatrendov Johna Naisbitta, jednej z najznámejších kníh 80. a 90. rokov) vychádzajú z toho, že aj 1 percento ľudí, najmä ak sa pomocou internetu zorganizuje, môže určiť trend v politike, vo verejnom živote alebo v biznise. Stratégovia tak lupou hľadajú podskupinky: protestanti hispánskeho pôvodu, ľudia, ktorí boli vyučovaní doma, a nie v školách, ženy v tradičných mužských povolaniach a rolách. Každá podskupinka má iné potreby a témy, každú treba osloviť s iným „produktom“.
Penn zachytil jeden z aspektov nielen súčasnej kampane, ale aj tej z roku 2004, keď proti sebe stáli George Bush a John Kerry. Bushova kampaň pred štyrmi rokmi vytypovala vybrané skupiny potenciálnych voličov v konkrétnej lokalite podľa ich spotrebiteľského správania (vlastníctvo áut, predplatné časopisov, návšteva fitness centier a pod.) a oslovovala ľudí aj e-mailmi a dobrovoľníkmi – v roku 2004 ich mali republikáni veľa z radov evanjelikálnych kresťanov. Obama postupoval podobne, len do kampane zapojil viac internet s jeho nástrojmi sociálneho networkingu, ako Facebook a My Space, a interakciu medzi priaznivcami umožnil od začiatku kampane aj na svojej stránke. Mladých, ktorí takto komunikujú častejšie, Obamova kampaň neskôr získala za dobrovoľníkov, aby oslovovali telefonicky či osobne ďalších potenciálnych voličov. Výsledky boli neuveriteľné: Obama aj Clintonová získali v primárkach každý hlasy takmer 18 miliónov voličov, oproti asi 9 miliónom republikánskych hlasov pre McCaina. A Obamova mobilizácia drobných príspevkov od priaznivcov (po 25, 50 alebo 100 dolárov) prispeje k prelomeniu doterajšieho rekordu prezidenta Busha, ktorý v roku 2004 získal asi 367 miliónov. Obama získa najmenej dvojnásobok.
Obamova schopnosť komunikovať s voličmi pod 30, ktorí sú v Amerike voči politike skôr cynickí a ignorujú väčšinu spravodajstva v tradičných médiách, súvisí okrem dobre zvoleného média (internetu) s jeho témou zmeny. Tá veľmi imponuje mladým, ktorí sa nechcú uspokojiť so stavom sveta. Dodajme, že v primárkach sa objavil ešte jeden kandidát, ktorý oslovil najmä mladých voličov, hoci v menšej miere ako Obama – republikánsky libertarián Ron Paul, oveľa starší ako Obama, ktorého však s Obamom spája iný štýl a volanie po zmene doterajšej republikánskej politiky. Obama i Paul ponúkli mladším voličom nielen zmenu, ale aj – vďaka internetu, telefónu, zapojeniu a dobrovoľníctvu – možnosť „byť pri tom“.
Veľkou otázkou pre prípadného prezidenta Obamu potom ostáva, ako by túto ochotu „urobiť niečo pre svoju krajinu“ (slovami J. F. Kennedyho spred polstoročia) spojil s realizáciou programu, ktorý, naopak, presúva zodpovednosť od občanov na štát. Ten kennedyovský apel je perspektívny aj dnes. Ten „etatistický“, teda volajúci po silnom štáte, je anachronizmom, od ktorého sa Demokratickú stranu pokúšal oslobodiť jej najúspešnejší politik posledných dvoch desaťročí, manžel newyorskej senátorky Bill Clinton.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.