Zvolí si Barack Obama, dnes už istý víťaz demokratických primárok, svoju súperku Hillary Clinton ako kandidátku na viceprezidentský post?
Mnohí stúpenci Hillary by si nič nepriali vrúcnejšie, ale tandem snov pre Demokratickú stranu to asi nebude. Napriek teoretizovaniu o tom, že by ich spojenectvo opäť vnútorne stmelilo vzájomným súbojom úplne rozglejenú a polarizovanú stranu. „Too many dishes broken...“ – priveľa rozbitého riadu – hovoria Američania, keď chcú opísať vzťah, ktorý sa už nenapraviteľne pokazil, strpkol vo vzájomnom konflikte. Pri pohľade na mesiace súboja Baracka Obamu s Hillary Clinton sa tá veta o porozbíjanom riade tlačí na jazyk. Nič si nedarovali. Ale ani o ten riad nejde, lebo politika nie je milenecký vzťah. Je, žiaľ, prevažne športom cynikov, ktorí dokážu, ak ide o účel, prehltnúť takmer všetko. Ide o niečo iné. Konkrétne o Hillary Clinton.
Hillary verbálne prejavila záujem uchádzať sa po boku Baracka Obamu o post viceprezidentky, ale z jej vnútra preblesklo na povrch čosi úplne iné už v okamihu, keď predniesla reč, v ktorej ohlásila svoju prehru a oslávila víťaza Obamu. Bezprostredne po vystúpení Hillary si to všimla a farbisto opísala komentátorka Peggy Noonan v denníku New York Post. Napísala, že keď Hillary niečo hovorí, zvyčajne sa gestami i mimikou snaží byť presvedčivá – a presvedčivá spravidla aj je. Nie tentoraz. Keď vyslovovala slová chvály na víťaza Obamu, sklopila oči do napísaného textu a deklamovala ho bezvýrazným tónom. Akoby chcela zdôrazniť práve to, že text nehovorí z hlavy, ale číta. Pri chválení Obamu použila tón, akým naňho v kampani útočila, píše Peggy Noonan. Jej postreh o rozpore medzi obsahom slov a neverbálnym prejavom je veľmi dôležitý, lebo psychológovia vedia už dávno, že v prípade takéhoto rozporu je pravda ukrytá práve v tom neverbálnom prejave, v tóne hlasu, vo výraze tváre, v mimike, v gestách. A ešte čosi navyše: „Keď hovorila o vlastnej kampani, vlastných ‚výzvach´, vlastných podporovateľoch – jej hlas bol odrazu teplejší. Priam sálal. A bola tu aj všeobecná plochosť jej argumentov v prospech Obamu: vyslovuje mu podporu, lebo on podporuje jej agendu, jej témy. Sú to jej témy, nie jeho,“ napísala Peggy Noonan. A keď priaznivci Hillary, ktorí sa nahrnuli, aby si vypočuli jej poslednú reč v primárkach, pri jej slovách chvály pre Obamu protestne bučali (ako sa na priaznivcov v takých prípadoch patrí), Hillary ich nenapomenula (ako sa to na porazených kandidátov v takých prípadoch patrí). Tak by sa nesprávala Hillary, ktorá reálne počíta s tým, že sa stane Obamovou „dvojičkou“ v nadchádzajúcej kampani. I to si všimla Peggy Noonan.
Keď sa potom pýtala Hillariných priaznivcov, či podporia vo voľbách Obamu, ôsmi z desiatich povedali áno. Jedna povedala, že bude voliť McCaina, lebo je z vojenskej rodiny (McCain je vojnový hrdina) a ďalšia povedala, že za Obamu bude hlasovať, len ak „bude Hillary mŕtva“. I tak sa dá predpokladať, že nech už sú stúpenci Hillary v tejto chvíli akokoľvek roztrpčení, v novembri budú voliť ako straníci – Baracka Obamu. Ale asi nie všetci.
Okrem sebastrednosti a takmer neskrývaného ukrivdeného pocitu, že ju o víťazstvo manipuláciou obrali funkcionári Demokratickej strany, má však Hillary Clinton na ceste k viceprezidentskej kandidatúre aj inú prekážku. Tá sa zdala výhodou, ale nie je ňou – a volá sa Bill Clinton. Billa Clintona ako druhú dámu v Bielom dome si asi z okolia Baracka Obamu nepraje vidieť nikto. Wall Street Journal napísal, že blízki poradcovia senátora Obamu signalizujú, že tandem Obama-Clinton je veľmi nepravdepodobný. Zámienkou môže byť požiadavka, aby Bill Clinton zverejnil svoje obchodné aktivity a tiež veľkých darcov jeho prezidentskej knižnice. Nie je veľmi pravdepodobné, že to Bill Clinton urobí.
Šéfredaktor konzervatívneho týždenníka The Weekly Standard Bill Kristol si myslí, že práve nesplniteľné požiadavky týkajúce sa bývalého prezidenta a manžela Hillary sú spôsobom, ako sa môže Barack Obama vyhnúť tomu, že urazí 18 miliónov stúpencov Hillary (toľko ich v primárkach získala), keď jej priamo neponúkne spolukandidatúru. Nebude musieť verejne vylúčiť Hillary ani povedať nič potenciálne urážlivé v tom zmysle, že niekto iný je na tú funkciu viac kvalifikovaný. V tejto chvíli sa podľa Kristola zdá, že rozhodnosť a šikovnosť, s ktorou sa postavil Obama a jeho tím k potenciálnemu problému menom Hillary Clinton, je pôsobivým vstupom do kampane.
S menom Clinton má Hillary ešte aj iný problém než ten, že ho nosí aj jej manžel s primnohými škvrnami na politickej veste. Obama získal nomináciu prísľubom Zmeny. Zmeny s veľkým „Z“, i keď v tejto chvíli má ešte problém upresniť, akej zmeny a v čom všetkom. Farba pleti je významná zmena, ale môže to byť primálo. Ak má však byť „zmena“ vierohodná, nemôže byť jej súčasťou opätovné otvorenie dverí (hoci bočných) do Bieleho domu niekomu zo starej dynastie. Podľa tých, ktorých heslo „zmena“ hypnotizuje, sa nemôže ani náhodou volať Clinton č Bush – tie mená boli synonymom Bieleho domu celých dvadsať rokov, a keď pripočítame ešte osem rokov Georgea Busha staršieho ako viceprezidenta počas administratívy Ronalda Reagana, je to dovedna 28 rokov.
To, že je Hillary Clinton ženou, bolo v demokratických primárkach skôr výhodou ako nevýhodou. Iná žena, azda charizmatickejšia či s menším bremenom v podobe manžela, by možno nomináciu v súboji s Obamom získala. To, že je Hillary Clinton ženou, jej určite nepriťaží ani v eventuálnej snahe získať viceprezidentskú nomináciu. Ale zrejme ani nepostačí ako argument. Obama by nepochybne akceptoval po svojom boku v kampani aj ženu, ale nemusí to byť práve Hillary. Zaujímavé je, že do trojčlennej komisie, ktorá má pre jeho tím riešiť výber možných kandidátov na viceprezidenta, vymenoval Obama hneď 4. júna 2008 spisovateľku a právničku Caroline Kennedy, jedinú žijúcu dcéru prezidenta Johna F. Kennedyho a Jacqueline Kennedy. Ak je v Amerike nejaká politická dynastia v tábore Demokratickej strany významnejšia ako Clintonovci, tak je to určite dynastia Kennedyovcov. Barack Obama to vie a využil to. Rozhodnutia komisie, v ktorej je Caroline Kennedy, nebudú môcť napádať pre zaujatosť ani tí najhorlivejší stúpenci Hillary Clinton, i keď nebudú v jej prospech.
V prostredí Demokratickej strany budú tlak na viceprezidentskú nomináciu Hillary Clinton vyvíjať „v mene obnovenia jednoty“ mnohí. V tejto chvíli to však vyzerá, že neuspejú. A tak – ak v novembri vyhrá McCain nad Obamom – budú sa tešiť republikáni a okrem nich potajomky aj Hillary Clinton. Ona vie, že budú i ďalšie prezidentské voľby.
Mnohí stúpenci Hillary by si nič nepriali vrúcnejšie, ale tandem snov pre Demokratickú stranu to asi nebude. Napriek teoretizovaniu o tom, že by ich spojenectvo opäť vnútorne stmelilo vzájomným súbojom úplne rozglejenú a polarizovanú stranu. „Too many dishes broken...“ – priveľa rozbitého riadu – hovoria Američania, keď chcú opísať vzťah, ktorý sa už nenapraviteľne pokazil, strpkol vo vzájomnom konflikte. Pri pohľade na mesiace súboja Baracka Obamu s Hillary Clinton sa tá veta o porozbíjanom riade tlačí na jazyk. Nič si nedarovali. Ale ani o ten riad nejde, lebo politika nie je milenecký vzťah. Je, žiaľ, prevažne športom cynikov, ktorí dokážu, ak ide o účel, prehltnúť takmer všetko. Ide o niečo iné. Konkrétne o Hillary Clinton.
Hillary verbálne prejavila záujem uchádzať sa po boku Baracka Obamu o post viceprezidentky, ale z jej vnútra preblesklo na povrch čosi úplne iné už v okamihu, keď predniesla reč, v ktorej ohlásila svoju prehru a oslávila víťaza Obamu. Bezprostredne po vystúpení Hillary si to všimla a farbisto opísala komentátorka Peggy Noonan v denníku New York Post. Napísala, že keď Hillary niečo hovorí, zvyčajne sa gestami i mimikou snaží byť presvedčivá – a presvedčivá spravidla aj je. Nie tentoraz. Keď vyslovovala slová chvály na víťaza Obamu, sklopila oči do napísaného textu a deklamovala ho bezvýrazným tónom. Akoby chcela zdôrazniť práve to, že text nehovorí z hlavy, ale číta. Pri chválení Obamu použila tón, akým naňho v kampani útočila, píše Peggy Noonan. Jej postreh o rozpore medzi obsahom slov a neverbálnym prejavom je veľmi dôležitý, lebo psychológovia vedia už dávno, že v prípade takéhoto rozporu je pravda ukrytá práve v tom neverbálnom prejave, v tóne hlasu, vo výraze tváre, v mimike, v gestách. A ešte čosi navyše: „Keď hovorila o vlastnej kampani, vlastných ‚výzvach´, vlastných podporovateľoch – jej hlas bol odrazu teplejší. Priam sálal. A bola tu aj všeobecná plochosť jej argumentov v prospech Obamu: vyslovuje mu podporu, lebo on podporuje jej agendu, jej témy. Sú to jej témy, nie jeho,“ napísala Peggy Noonan. A keď priaznivci Hillary, ktorí sa nahrnuli, aby si vypočuli jej poslednú reč v primárkach, pri jej slovách chvály pre Obamu protestne bučali (ako sa na priaznivcov v takých prípadoch patrí), Hillary ich nenapomenula (ako sa to na porazených kandidátov v takých prípadoch patrí). Tak by sa nesprávala Hillary, ktorá reálne počíta s tým, že sa stane Obamovou „dvojičkou“ v nadchádzajúcej kampani. I to si všimla Peggy Noonan.
Keď sa potom pýtala Hillariných priaznivcov, či podporia vo voľbách Obamu, ôsmi z desiatich povedali áno. Jedna povedala, že bude voliť McCaina, lebo je z vojenskej rodiny (McCain je vojnový hrdina) a ďalšia povedala, že za Obamu bude hlasovať, len ak „bude Hillary mŕtva“. I tak sa dá predpokladať, že nech už sú stúpenci Hillary v tejto chvíli akokoľvek roztrpčení, v novembri budú voliť ako straníci – Baracka Obamu. Ale asi nie všetci.
Okrem sebastrednosti a takmer neskrývaného ukrivdeného pocitu, že ju o víťazstvo manipuláciou obrali funkcionári Demokratickej strany, má však Hillary Clinton na ceste k viceprezidentskej kandidatúre aj inú prekážku. Tá sa zdala výhodou, ale nie je ňou – a volá sa Bill Clinton. Billa Clintona ako druhú dámu v Bielom dome si asi z okolia Baracka Obamu nepraje vidieť nikto. Wall Street Journal napísal, že blízki poradcovia senátora Obamu signalizujú, že tandem Obama-Clinton je veľmi nepravdepodobný. Zámienkou môže byť požiadavka, aby Bill Clinton zverejnil svoje obchodné aktivity a tiež veľkých darcov jeho prezidentskej knižnice. Nie je veľmi pravdepodobné, že to Bill Clinton urobí.
Šéfredaktor konzervatívneho týždenníka The Weekly Standard Bill Kristol si myslí, že práve nesplniteľné požiadavky týkajúce sa bývalého prezidenta a manžela Hillary sú spôsobom, ako sa môže Barack Obama vyhnúť tomu, že urazí 18 miliónov stúpencov Hillary (toľko ich v primárkach získala), keď jej priamo neponúkne spolukandidatúru. Nebude musieť verejne vylúčiť Hillary ani povedať nič potenciálne urážlivé v tom zmysle, že niekto iný je na tú funkciu viac kvalifikovaný. V tejto chvíli sa podľa Kristola zdá, že rozhodnosť a šikovnosť, s ktorou sa postavil Obama a jeho tím k potenciálnemu problému menom Hillary Clinton, je pôsobivým vstupom do kampane.
S menom Clinton má Hillary ešte aj iný problém než ten, že ho nosí aj jej manžel s primnohými škvrnami na politickej veste. Obama získal nomináciu prísľubom Zmeny. Zmeny s veľkým „Z“, i keď v tejto chvíli má ešte problém upresniť, akej zmeny a v čom všetkom. Farba pleti je významná zmena, ale môže to byť primálo. Ak má však byť „zmena“ vierohodná, nemôže byť jej súčasťou opätovné otvorenie dverí (hoci bočných) do Bieleho domu niekomu zo starej dynastie. Podľa tých, ktorých heslo „zmena“ hypnotizuje, sa nemôže ani náhodou volať Clinton č Bush – tie mená boli synonymom Bieleho domu celých dvadsať rokov, a keď pripočítame ešte osem rokov Georgea Busha staršieho ako viceprezidenta počas administratívy Ronalda Reagana, je to dovedna 28 rokov.
To, že je Hillary Clinton ženou, bolo v demokratických primárkach skôr výhodou ako nevýhodou. Iná žena, azda charizmatickejšia či s menším bremenom v podobe manžela, by možno nomináciu v súboji s Obamom získala. To, že je Hillary Clinton ženou, jej určite nepriťaží ani v eventuálnej snahe získať viceprezidentskú nomináciu. Ale zrejme ani nepostačí ako argument. Obama by nepochybne akceptoval po svojom boku v kampani aj ženu, ale nemusí to byť práve Hillary. Zaujímavé je, že do trojčlennej komisie, ktorá má pre jeho tím riešiť výber možných kandidátov na viceprezidenta, vymenoval Obama hneď 4. júna 2008 spisovateľku a právničku Caroline Kennedy, jedinú žijúcu dcéru prezidenta Johna F. Kennedyho a Jacqueline Kennedy. Ak je v Amerike nejaká politická dynastia v tábore Demokratickej strany významnejšia ako Clintonovci, tak je to určite dynastia Kennedyovcov. Barack Obama to vie a využil to. Rozhodnutia komisie, v ktorej je Caroline Kennedy, nebudú môcť napádať pre zaujatosť ani tí najhorlivejší stúpenci Hillary Clinton, i keď nebudú v jej prospech.
V prostredí Demokratickej strany budú tlak na viceprezidentskú nomináciu Hillary Clinton vyvíjať „v mene obnovenia jednoty“ mnohí. V tejto chvíli to však vyzerá, že neuspejú. A tak – ak v novembri vyhrá McCain nad Obamom – budú sa tešiť republikáni a okrem nich potajomky aj Hillary Clinton. Ona vie, že budú i ďalšie prezidentské voľby.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.