Čaká sa už len na mandát od nominačného zjazdu Demokratickej strany, ale aj bez neho je to v podstate jasné. Ak sa nestane nič mimoriadne, kandidátom demokratov v amerických prezidentských voľbách bude muž s menom, aké by bežný americký volič očakával skôr na zozname najhľadanejších zlosynov.
Barack Hussein Obama nie je terorista – únos veľkej časti verejnej mienky sa mu však podaril.
Prečo hovoriť o únose? Určite nie preto, že by mu víťazstvo nad protikandidátkou Hillary Clinton nepatrilo. Neprivlastnil si ho protiprávne ani neeticky – hoci tvrdé jadro Hillariných priaznivcov by zopár sťažností iste malo. Slovo únos je namieste skôr preto, že masívny príklon demokratických voličov v prospech tohto politického nováčika spočiatku očakával málokto.
.ja nič, ja outsider
Barack Obama mal síce aj v začiatkoch podporu časti voličov Demokratickej strany, vtedy sa však ešte úzkostlivo vyhýbal príliš sebavedomým kampaňovým manieram. Dokonca istý čas pôsobil, akoby mu pozícia outsidera vyhovovala. Odmietal sa dať označovať výrazom „favorit“ a v súboji s Hillary mu aj to napokon pomohlo. Počkal v relatívnom závetrí, aké je výhodou outsiderov, kým sa všetci sústreďujú na favorita. Nabral sily, peniaze aj pôsobivosť – a dnes je víťazom.
Nešlo tu však o rozprávku o Popolvárovi, ktorý prišiel k šťastiu, ani poriadne nevedel ako. Skôr o bystrý odhad situácie a dobrú kalkuláciu: s rolou outsidera tento kandidát nemohol dopadnúť zle. Ak by podporu väčšiny superdelegátov demokratického zjazdu získala Hillary, outsiderovi, zelenáčovi a sympaťákovi Obamovi by každý uveril, že si len potreboval nabrúsiť politické pazúry a pripraviť sa na nejaký ten skutočný boj v budúcnosti. A ak by spomínaný outsider, zelenáč a sympaťák strhol superdelegátov na svoju stranu, víťazstvo z pozície nefavorizovaného hráča by pôsobilo ešte ohromujúcejšie – a tým by k urnám dostalo viac a odhodlanejších voličov, keď už pôjde naozaj o kreslo v Oválnej pracovni.
Skrátka, Barack Obama hral so svojím outsiderstvom s úplným prehľadom na istotu. A rovnako s prehľadom stavil na viacero iných politických kariet, vďaka ktorým môže oslavovať. Klobúk dolu pred stratégiou – ale zase treba uznať, že asi žiadny iný kandidát nemá a nemal na úspešné naplnenie podobnej stratégie lepšie predpoklady. Barack Obama totiž stelesňuje spojenie protikladov: rasových i sociálnych. Preto ho menej obmedzuje škatuľkovanie. Podľa potreby môže byť Obamom pre čiernych i Obamom pre bielych; Obamom pre kresťanov i Obamom pre agnostikov. Nevychádza to vždy, ale v zásade celkom účinne oslovuje voličov z rôznych skupín. Ako sa mu to darí?
.produkt „poškvrnenej krvi“
Základom, na ktorom Obama staval, bol jeho pôvod a životný príbeh. To, pravdaže, nie je výnimka. Každý politik pracuje s tým, čo má za sebou. Tento politik však mohol zložky svojho životného príbehu mixovať a predkladať voličom podľa toho, na čo mali chuť. A nielen mohol, ale aj musel. Jeho background je totiž taký pestrý, že umožňuje viac úspešných kombinácií, ale aj dosť takých, ktoré by mohli bežného amerického voliča odradiť.
Barack Obama sa narodil v roku 1961 na Havajských ostrovoch. Jeho otec, Barack Obama starší, pochádzal z Kene. Jeho matka, Ann Dunham, bola z Kansasu. Rodičia sa stretli na Havajskej univerzite v Manoe, kam jeho otec prišiel študovať z Kene – dostal štipendium a ako 23-ročný začal navštevovať Havajskú univerzitu. Vtedy však už bol Barack Obama starší ženatý v Keni – po odchode do USA nechal vo vlasti manželku Keziu, tehotnú a s troma deťmi. Potom si na americkej pôde vzal za manželku len 18-ročnú Ann Dunhamovú, hoci s Keziou sa nerozviedol. (Kezia dnes žije v britskom Bracknelli a podľa dostupných informácií nebola s Obamom starším, už nebohým, skutočne nikdy rozvedená.) Ani americké manželstvo Obamu staršieho dlho nevydržalo, v tomto prípade ho však ukončil riadny americký rozvod. (V živote Obamu staršieho figurovala po Ann Dunhamovej ešte ďalšia manželka, Ruth Nidesand, Američanka, s ktorou sa zoznámil pri neskoršom štúdiu na Harvarde a ktorá sa s ním vrátila aj do Kene. S Ruth sa tiež rozviedol – a hovorí sa, že mal ešte štvrtú partnerku...)
Z otcovej strany je teda dedičstvo pestré. Barack Obama, kandidát na úrad amerického prezidenta, má viac starých matiek, lebo ešte jeho starý otec (inak konvertita z kresťanstva na islam) mal najmenej tri oficiálne manželky. Jeho otcovi nerobila problém bigamia – dokonca po návrate do Kene, kam si priviezol novomanželku Ruth, obnovil aj vzťah s prvou ženou Keziou. Jeho predstavu rodinného života islam teda zrejme ovplyvnil, aj keď ho vraj medzitým už zavrhol a stal sa ateistom. Z matkinej strany sa dá zase hovoriť o dedičstve nonkonformizmu – Ann bola v mladosti voľnomyšlienkárkou a aj jej sobáš s Obamovým otcom sa odohral na pozadí nesúhlasu rodín.
Najväčšmi sa proti tomuto zväzku Američanky a Keňana údajne staval otec ženícha – nechcel, aby sa krv Obamovcov, kenských bojovníkov a náčelníkov, „poškvrnila“ sobášom s beloškou. To už dnes nadšení Keňania, ktorí berú Obamov volebný úspech až neuveriteľne osobne, nespomínajú... Skôr sa starostia, či Barack Obama nepodľahol „bohom belochov“. Philip Ochieng ešte v roku 2004 v periodiku The East African napísal „... kým budeme uctievať európskych bohov, európske predstavy o vláde a európske vzorce rozvoja, všetky naše dary – pracovné sily, prírodné zdroje a trhy – budú za babku patriť Európe. Keďže sa Barack Obama mladší snaží vstúpiť do centra moci bielej Ameriky... možno ho obviniť, že kapituloval pred „demokraciou“, ktorá je v skutočnosti „volenou tyraniou“, politickým receptom bielych liberálov na udržiavanie ekonomicko-intelektuálneho systému, ktorý odľudšťuje černochov...“
.elitár či našinec?
Ak by však niekto po pohľade na Obamove africké korene očakával exotického kandidáta div nie v leopardej kožušine, nemohol by sa azda ani väčšmi mýliť. Skutočnosť je taká, že kenský otec Baracka Obamu sa s Ann Dunhamovou rozviedol, keď mal jeho syn dva roky, a potom sa s ním stretol už len raz – keď mal syn desať. Barack Obama nevyrástol ako pokračovateľ afrických kmeňových tradícií. Vyrastal v Indonézii s matkou, ktorá sa znovu vydala, a ako desaťročný sa na vlastnú žiadosť vrátil na Havaj, kde odvtedy býval u starých rodičov a navštevoval exkluzívnu súkromnú školu Punahou. Barack Obama nevyrastal ani priamo v černošskej komunite Ameriky a o svojom genetickom spojení s Afrikou sa najviac dozvedel od matky, ktorá mu rozprávala o čiernom kontinente a aj o boji za práva černochov v USA a udržiavala čo najživšie jeho rané spomienky na otca. Tie spomienky, ktoré sa neskôr ocitli aj v knihe Sny od môjho otca, ktorú známy komentátor Joe Klein v časopise Time označil za „azda najlepšie pamäti, aké kedy napísal americký politik“.
S istou dávkou hyperboly sa dá povedať, že skutočne „americkým černochom“ sa Obama stal až omnoho neskôr – aj vďaka manželke Michelle. Kým jeho detstvo a dospievanie možno označiť skôr za kozmopolitno-intelektuálske, Michelle pochádza z černošskej stredostavovskej rodiny z Chicaga. Aj ona síce navštevovala elitnú strednú školu, pokračovala na Princetonskej univerzite a právnický titul má z Harvardu, ale v kruhoch amerických černochov sa orientovala omnoho lepšie. Práve ona Obamu politicky ukotvila a pomohla mu nadobudnúť v očiach černošských voličov dôveryhodnosť. Z muža, o ktorého „černošskosti“ sa ešte dlho po začatí prezidentskej kampane viedli spory, sa aj s jej prispením vypracoval kandidát, ktorého teraz černošská menšina berie za svojho.
A to vôbec nie je málo. S menej šikovnou stratégiou a menším šťastím sa mohlo stať, že by ho odmietli. Namiesto jeho tmavej tváre sa totiž mohli sústrediť na to, že s historickými kauzami a traumami americkej černošskej populácie nemá „geneticky“ nič spoločné. A tiež na to, že nevyrástol v gete ani v bežnej usporiadanej stredostavovskej štvrti Ameriky, ale do desiatich rokov býval s voľnomyšlienkárskou matkou v indonézskej Džakarte a potom chodil do drahej havajskej súkromnej školy, kde boli len traja černošskí študenti. Elegantný harvardský právnik im mohol pripadať príliš vzdialený, aby sa s ním stotožnili.
Bieli voliči sa zase mohli poľahky zľaknúť množstva „inakostí“, ktoré sa dajú odkryť v jeho životopise. Otec-bigamista, exotické meno i príbuzní, nie celkom vyjasnené väzby s islamom – Obama je, skrátka, z iného sveta ako väčšina tých, ktorí ho volili. Zatiaľ mu to však nespôsobuje mimoriadne problémy. Kde-tu sa v internetových diskusiách spustí téma o tom, či je „normálne, aby sme mali prezidenta s menom Barack Hussein Obama“, či tento muž „predsa len nie je „kryptomoslim“ alebo rovno „agent al-Káidy“. Podobné teórie však napokon často stroskotajú na tom, čo je pre politika, aspoň v určitých predvolebných momentoch, najpodstatnejšie: na čare osobnosti. Tento politik ho má toľko, že si vyslúžil prirovnávanie k postavám z americkej mytológie, ako Martin Luther King Jr. či John Fitzgerald Kennedy.
.každý vidí, čo chce
Aj vďaka značnému osobnému šarmu prešiel Barack Obama pôsobivú politickú cestu – od začiatkov v dobrovoľníckej organizačnej činnosti v južnom Chicagu cez pôsobenie v Senáte štátu Illinois (1996 až 2004), jednu neúspešnú kandidatúru do americkej Snemovne reprezentantov v roku 2000 až po úspešné zvolenie – začiatkom roku 2005 zložil prísahu člena Senátu USA.
Aj vďaka osobnému šarmu sa mohol stať stelesnením nádejí voličov, ktorí sú unavení z Bushovej administratívy a pôsobenie Bieleho domu v posledných rokoch vnímajú negatívne. A hoci sa najmä medzi prívržencami republikánov hovorí, že Obamu volia „tí, ktorí v skutočnosti nenávidia Ameriku“, pravda bude o čosi zložitejšia. Starý sen o americkej výlučnosti, o špeciálnej úlohe amerického národa vo svete práve pri Obamovi opäť ožíva. Tí, ktorí ho volia, v ňom vidia spasiteľa, ktorý Amerike prinavráti čosi, čo vnímajú ako „zašlú slávu“. Oni Ameriku milujú – a veľmi, azda až zúfalo chcú, aby ju miloval aj svet. Tvrdia, že Bush Ameriku vo svete izoloval a znepriatelil si aj značnú časť Američanov. V Obamovi vidia nositeľa zmeny, záchrancu, zjednotiteľa a – čo je po drsných súbojoch medzi ním a Hillary podivuhodné – zmierlivú osobnosť nadstraníckeho formátu. Zrejme im v ušiach znie ozvena jeho prejavu na zjazde demokratov v roku 2004: „Nie je liberálna Amerika a konzervatívna Amerika, sú len Spojené štáty americké.“
Zrejme mali pravdu tí komentátori, ktorí už dávno hodnotili Baracka Obamu slovami tabula rasa – čistá plocha, na ktorú si každý priaznivec môže vpísať, čo by tam najradšej videl. V správnej atmosfére sa potom aj to, čo by ktosi mohol Obamovi vyčítať, zmení na jeho tromf. Stačí, aby boli voliči naozaj hladní po zmene, a on im ju dostatočne vzletným jazykom ponúkol. A stačí, aby mal zdiskreditovaného protivníka.
.vďaka patrí Hillary
Prvá podmienka bola splnená a Obama sa navyše ukázal ako dobrý stratég pri získavaní nerozhodnutých voličov, mladých a tých, ktorí sa voliť v podstate nechystali. Prebudil zaspatých, nadchol skeptikov. A druhá podmienka, podmienka zdiskreditovaného protivníka? Vzhľadom na ňu a na svoj volebný leitmotív si nemohol priať lepšiu súperku, ako bola stokrát opozeraná, reálpolitikou i škandálmi ošľahaná Hillary, ktorá si navyše prineskoro uvedomila, ako jej škodí prítomnosť manžela. Keby bol Barack Obama volal po zmene zoči-voči inému protikandidátovi, mohli ho obviniť z prázdnej rétoriky. Ale keď o zmene hovoril v súboji s Hillary Clintonovou, bolo to, akoby ukazoval voličom potvrdenie od osudu: ja som ten, vďaka ktorému nebudete musieť znovu prežiť traumy s Clintonovcami.
Obama, ktorý šikovne namiešal kokteil zo svojho príbehu, šarmu a predvolebného ovzdušia, v ktorom visí až fanatická túžba po zmene, priaznivej pre Ameriku, je momentálne skôr populista než štandardný politik. Pravdaže, populista civilizovaný a povznášajúci – nová, usmievavá tvár Ameriky. Ešte aj jeho „neštandardný“ pôvod hrá v jeho prospech, vytvára mu auru akejsi „novej bytosti“, cez ktorú sa Amerika preporodí, vyrieši svoje problémy a začne „nový život“. Najzaujímavejšie bude, ako sa novota preukáže v súboji so skúsenosťou a zrelosťou, čo je imidž, na ktorý stavil, lebo musel, 72-ročný republikánsky kandidát John McCain.
Barack Hussein Obama nie je terorista – únos veľkej časti verejnej mienky sa mu však podaril.
Prečo hovoriť o únose? Určite nie preto, že by mu víťazstvo nad protikandidátkou Hillary Clinton nepatrilo. Neprivlastnil si ho protiprávne ani neeticky – hoci tvrdé jadro Hillariných priaznivcov by zopár sťažností iste malo. Slovo únos je namieste skôr preto, že masívny príklon demokratických voličov v prospech tohto politického nováčika spočiatku očakával málokto.
.ja nič, ja outsider
Barack Obama mal síce aj v začiatkoch podporu časti voličov Demokratickej strany, vtedy sa však ešte úzkostlivo vyhýbal príliš sebavedomým kampaňovým manieram. Dokonca istý čas pôsobil, akoby mu pozícia outsidera vyhovovala. Odmietal sa dať označovať výrazom „favorit“ a v súboji s Hillary mu aj to napokon pomohlo. Počkal v relatívnom závetrí, aké je výhodou outsiderov, kým sa všetci sústreďujú na favorita. Nabral sily, peniaze aj pôsobivosť – a dnes je víťazom.
Nešlo tu však o rozprávku o Popolvárovi, ktorý prišiel k šťastiu, ani poriadne nevedel ako. Skôr o bystrý odhad situácie a dobrú kalkuláciu: s rolou outsidera tento kandidát nemohol dopadnúť zle. Ak by podporu väčšiny superdelegátov demokratického zjazdu získala Hillary, outsiderovi, zelenáčovi a sympaťákovi Obamovi by každý uveril, že si len potreboval nabrúsiť politické pazúry a pripraviť sa na nejaký ten skutočný boj v budúcnosti. A ak by spomínaný outsider, zelenáč a sympaťák strhol superdelegátov na svoju stranu, víťazstvo z pozície nefavorizovaného hráča by pôsobilo ešte ohromujúcejšie – a tým by k urnám dostalo viac a odhodlanejších voličov, keď už pôjde naozaj o kreslo v Oválnej pracovni.
Skrátka, Barack Obama hral so svojím outsiderstvom s úplným prehľadom na istotu. A rovnako s prehľadom stavil na viacero iných politických kariet, vďaka ktorým môže oslavovať. Klobúk dolu pred stratégiou – ale zase treba uznať, že asi žiadny iný kandidát nemá a nemal na úspešné naplnenie podobnej stratégie lepšie predpoklady. Barack Obama totiž stelesňuje spojenie protikladov: rasových i sociálnych. Preto ho menej obmedzuje škatuľkovanie. Podľa potreby môže byť Obamom pre čiernych i Obamom pre bielych; Obamom pre kresťanov i Obamom pre agnostikov. Nevychádza to vždy, ale v zásade celkom účinne oslovuje voličov z rôznych skupín. Ako sa mu to darí?
.produkt „poškvrnenej krvi“
Základom, na ktorom Obama staval, bol jeho pôvod a životný príbeh. To, pravdaže, nie je výnimka. Každý politik pracuje s tým, čo má za sebou. Tento politik však mohol zložky svojho životného príbehu mixovať a predkladať voličom podľa toho, na čo mali chuť. A nielen mohol, ale aj musel. Jeho background je totiž taký pestrý, že umožňuje viac úspešných kombinácií, ale aj dosť takých, ktoré by mohli bežného amerického voliča odradiť.
Barack Obama sa narodil v roku 1961 na Havajských ostrovoch. Jeho otec, Barack Obama starší, pochádzal z Kene. Jeho matka, Ann Dunham, bola z Kansasu. Rodičia sa stretli na Havajskej univerzite v Manoe, kam jeho otec prišiel študovať z Kene – dostal štipendium a ako 23-ročný začal navštevovať Havajskú univerzitu. Vtedy však už bol Barack Obama starší ženatý v Keni – po odchode do USA nechal vo vlasti manželku Keziu, tehotnú a s troma deťmi. Potom si na americkej pôde vzal za manželku len 18-ročnú Ann Dunhamovú, hoci s Keziou sa nerozviedol. (Kezia dnes žije v britskom Bracknelli a podľa dostupných informácií nebola s Obamom starším, už nebohým, skutočne nikdy rozvedená.) Ani americké manželstvo Obamu staršieho dlho nevydržalo, v tomto prípade ho však ukončil riadny americký rozvod. (V živote Obamu staršieho figurovala po Ann Dunhamovej ešte ďalšia manželka, Ruth Nidesand, Američanka, s ktorou sa zoznámil pri neskoršom štúdiu na Harvarde a ktorá sa s ním vrátila aj do Kene. S Ruth sa tiež rozviedol – a hovorí sa, že mal ešte štvrtú partnerku...)
Z otcovej strany je teda dedičstvo pestré. Barack Obama, kandidát na úrad amerického prezidenta, má viac starých matiek, lebo ešte jeho starý otec (inak konvertita z kresťanstva na islam) mal najmenej tri oficiálne manželky. Jeho otcovi nerobila problém bigamia – dokonca po návrate do Kene, kam si priviezol novomanželku Ruth, obnovil aj vzťah s prvou ženou Keziou. Jeho predstavu rodinného života islam teda zrejme ovplyvnil, aj keď ho vraj medzitým už zavrhol a stal sa ateistom. Z matkinej strany sa dá zase hovoriť o dedičstve nonkonformizmu – Ann bola v mladosti voľnomyšlienkárkou a aj jej sobáš s Obamovým otcom sa odohral na pozadí nesúhlasu rodín.
Najväčšmi sa proti tomuto zväzku Američanky a Keňana údajne staval otec ženícha – nechcel, aby sa krv Obamovcov, kenských bojovníkov a náčelníkov, „poškvrnila“ sobášom s beloškou. To už dnes nadšení Keňania, ktorí berú Obamov volebný úspech až neuveriteľne osobne, nespomínajú... Skôr sa starostia, či Barack Obama nepodľahol „bohom belochov“. Philip Ochieng ešte v roku 2004 v periodiku The East African napísal „... kým budeme uctievať európskych bohov, európske predstavy o vláde a európske vzorce rozvoja, všetky naše dary – pracovné sily, prírodné zdroje a trhy – budú za babku patriť Európe. Keďže sa Barack Obama mladší snaží vstúpiť do centra moci bielej Ameriky... možno ho obviniť, že kapituloval pred „demokraciou“, ktorá je v skutočnosti „volenou tyraniou“, politickým receptom bielych liberálov na udržiavanie ekonomicko-intelektuálneho systému, ktorý odľudšťuje černochov...“
.elitár či našinec?
Ak by však niekto po pohľade na Obamove africké korene očakával exotického kandidáta div nie v leopardej kožušine, nemohol by sa azda ani väčšmi mýliť. Skutočnosť je taká, že kenský otec Baracka Obamu sa s Ann Dunhamovou rozviedol, keď mal jeho syn dva roky, a potom sa s ním stretol už len raz – keď mal syn desať. Barack Obama nevyrástol ako pokračovateľ afrických kmeňových tradícií. Vyrastal v Indonézii s matkou, ktorá sa znovu vydala, a ako desaťročný sa na vlastnú žiadosť vrátil na Havaj, kde odvtedy býval u starých rodičov a navštevoval exkluzívnu súkromnú školu Punahou. Barack Obama nevyrastal ani priamo v černošskej komunite Ameriky a o svojom genetickom spojení s Afrikou sa najviac dozvedel od matky, ktorá mu rozprávala o čiernom kontinente a aj o boji za práva černochov v USA a udržiavala čo najživšie jeho rané spomienky na otca. Tie spomienky, ktoré sa neskôr ocitli aj v knihe Sny od môjho otca, ktorú známy komentátor Joe Klein v časopise Time označil za „azda najlepšie pamäti, aké kedy napísal americký politik“.
S istou dávkou hyperboly sa dá povedať, že skutočne „americkým černochom“ sa Obama stal až omnoho neskôr – aj vďaka manželke Michelle. Kým jeho detstvo a dospievanie možno označiť skôr za kozmopolitno-intelektuálske, Michelle pochádza z černošskej stredostavovskej rodiny z Chicaga. Aj ona síce navštevovala elitnú strednú školu, pokračovala na Princetonskej univerzite a právnický titul má z Harvardu, ale v kruhoch amerických černochov sa orientovala omnoho lepšie. Práve ona Obamu politicky ukotvila a pomohla mu nadobudnúť v očiach černošských voličov dôveryhodnosť. Z muža, o ktorého „černošskosti“ sa ešte dlho po začatí prezidentskej kampane viedli spory, sa aj s jej prispením vypracoval kandidát, ktorého teraz černošská menšina berie za svojho.
A to vôbec nie je málo. S menej šikovnou stratégiou a menším šťastím sa mohlo stať, že by ho odmietli. Namiesto jeho tmavej tváre sa totiž mohli sústrediť na to, že s historickými kauzami a traumami americkej černošskej populácie nemá „geneticky“ nič spoločné. A tiež na to, že nevyrástol v gete ani v bežnej usporiadanej stredostavovskej štvrti Ameriky, ale do desiatich rokov býval s voľnomyšlienkárskou matkou v indonézskej Džakarte a potom chodil do drahej havajskej súkromnej školy, kde boli len traja černošskí študenti. Elegantný harvardský právnik im mohol pripadať príliš vzdialený, aby sa s ním stotožnili.
Bieli voliči sa zase mohli poľahky zľaknúť množstva „inakostí“, ktoré sa dajú odkryť v jeho životopise. Otec-bigamista, exotické meno i príbuzní, nie celkom vyjasnené väzby s islamom – Obama je, skrátka, z iného sveta ako väčšina tých, ktorí ho volili. Zatiaľ mu to však nespôsobuje mimoriadne problémy. Kde-tu sa v internetových diskusiách spustí téma o tom, či je „normálne, aby sme mali prezidenta s menom Barack Hussein Obama“, či tento muž „predsa len nie je „kryptomoslim“ alebo rovno „agent al-Káidy“. Podobné teórie však napokon často stroskotajú na tom, čo je pre politika, aspoň v určitých predvolebných momentoch, najpodstatnejšie: na čare osobnosti. Tento politik ho má toľko, že si vyslúžil prirovnávanie k postavám z americkej mytológie, ako Martin Luther King Jr. či John Fitzgerald Kennedy.
.každý vidí, čo chce
Aj vďaka značnému osobnému šarmu prešiel Barack Obama pôsobivú politickú cestu – od začiatkov v dobrovoľníckej organizačnej činnosti v južnom Chicagu cez pôsobenie v Senáte štátu Illinois (1996 až 2004), jednu neúspešnú kandidatúru do americkej Snemovne reprezentantov v roku 2000 až po úspešné zvolenie – začiatkom roku 2005 zložil prísahu člena Senátu USA.
Aj vďaka osobnému šarmu sa mohol stať stelesnením nádejí voličov, ktorí sú unavení z Bushovej administratívy a pôsobenie Bieleho domu v posledných rokoch vnímajú negatívne. A hoci sa najmä medzi prívržencami republikánov hovorí, že Obamu volia „tí, ktorí v skutočnosti nenávidia Ameriku“, pravda bude o čosi zložitejšia. Starý sen o americkej výlučnosti, o špeciálnej úlohe amerického národa vo svete práve pri Obamovi opäť ožíva. Tí, ktorí ho volia, v ňom vidia spasiteľa, ktorý Amerike prinavráti čosi, čo vnímajú ako „zašlú slávu“. Oni Ameriku milujú – a veľmi, azda až zúfalo chcú, aby ju miloval aj svet. Tvrdia, že Bush Ameriku vo svete izoloval a znepriatelil si aj značnú časť Američanov. V Obamovi vidia nositeľa zmeny, záchrancu, zjednotiteľa a – čo je po drsných súbojoch medzi ním a Hillary podivuhodné – zmierlivú osobnosť nadstraníckeho formátu. Zrejme im v ušiach znie ozvena jeho prejavu na zjazde demokratov v roku 2004: „Nie je liberálna Amerika a konzervatívna Amerika, sú len Spojené štáty americké.“
Zrejme mali pravdu tí komentátori, ktorí už dávno hodnotili Baracka Obamu slovami tabula rasa – čistá plocha, na ktorú si každý priaznivec môže vpísať, čo by tam najradšej videl. V správnej atmosfére sa potom aj to, čo by ktosi mohol Obamovi vyčítať, zmení na jeho tromf. Stačí, aby boli voliči naozaj hladní po zmene, a on im ju dostatočne vzletným jazykom ponúkol. A stačí, aby mal zdiskreditovaného protivníka.
.vďaka patrí Hillary
Prvá podmienka bola splnená a Obama sa navyše ukázal ako dobrý stratég pri získavaní nerozhodnutých voličov, mladých a tých, ktorí sa voliť v podstate nechystali. Prebudil zaspatých, nadchol skeptikov. A druhá podmienka, podmienka zdiskreditovaného protivníka? Vzhľadom na ňu a na svoj volebný leitmotív si nemohol priať lepšiu súperku, ako bola stokrát opozeraná, reálpolitikou i škandálmi ošľahaná Hillary, ktorá si navyše prineskoro uvedomila, ako jej škodí prítomnosť manžela. Keby bol Barack Obama volal po zmene zoči-voči inému protikandidátovi, mohli ho obviniť z prázdnej rétoriky. Ale keď o zmene hovoril v súboji s Hillary Clintonovou, bolo to, akoby ukazoval voličom potvrdenie od osudu: ja som ten, vďaka ktorému nebudete musieť znovu prežiť traumy s Clintonovcami.
Obama, ktorý šikovne namiešal kokteil zo svojho príbehu, šarmu a predvolebného ovzdušia, v ktorom visí až fanatická túžba po zmene, priaznivej pre Ameriku, je momentálne skôr populista než štandardný politik. Pravdaže, populista civilizovaný a povznášajúci – nová, usmievavá tvár Ameriky. Ešte aj jeho „neštandardný“ pôvod hrá v jeho prospech, vytvára mu auru akejsi „novej bytosti“, cez ktorú sa Amerika preporodí, vyrieši svoje problémy a začne „nový život“. Najzaujímavejšie bude, ako sa novota preukáže v súboji so skúsenosťou a zrelosťou, čo je imidž, na ktorý stavil, lebo musel, 72-ročný republikánsky kandidát John McCain.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.