Paradoxy Ľudovíta Štúra

o Štúrovom pohrebe Daniel Lačný, človek, ktorý opatroval Štúra v posledné dni, napísal: „Takého slávneho pohrebu nebolo odvtedy v Modre. Pred rakvou kráčali dvaja študenti, krížom šable držiaci s nastoknutými na nich citrónmi; za nimi išla panna, nesúca veniec na tanieri; rakvu nieslo dvanásť remeselníkov, dvanásť študentov a dvanásť roľníkov striedavo; z oboch strán rakvy niesli dvanásť horiacich fakieľ.“

Už 19. januára 1856 však napísal Janko Kalinčiak, že na Štúrov hrob „napadol pekný biely sniežik hneď v noci a zakryl ho svojou čistou rúškou“ a Ján Botto o niekoľko dní neskôr: „Štúr vraj zomrel – zišiel zo sveta ako herec z bíny a cordina spadla a sto rokov ju nezodvihne. Bez jednej lastovičky leto možno – ó, hej, ale nie okolo Michala, keď jedna sa od nás odoberá.“ Kalinčiak použil metaforu napadnutého snehu, pod ktorým miznú všetky stopy, Botto obraz opony, ktorá padla na sto rokov – obaja mali pocit, že Štúrovou smrťou sa slovenské národné hnutie končí.

Hraničná situácia existencie a neexistencie slovenského národného hnutia už pri zrode moderného slovenského politického národa je však len jedným z paradoxov života a pôsobenia Ľudovíta Štúra. Paradoxná je v prvom rade protikladná povaha samotného Štúra, v ktorej sa striedala absolútna eufória a entuziazmus so stavmi hlbokej melanchólie, ako ich opísal v životopise Ľudovít Štúr Jozef Miloslav Hurban: „Štúrovi bolo všetko smutné; smútok ležal v duši jeho, lebo on hlboko nahliadol do bied národa; z toho smútku duše jeho vyšli všetky deje a diela jeho.“

Rovnako paradoxný je však aj Štúrov obraz. Krátko po jeho smrti sa zdalo rovesníkom a spolupútnikom, že na Štúra sa zabudne. Ale Štúr už za svojho života pracoval na sebamýtizácii, založenej na legendickom motíve kristologického utrpenia a vzkriesenia. Jeho jadrom je list Hurbanovi z 18. apríla 1853, ktorý napísali po úmrtí Adely Ostroluckej: „My chitili sme sa do služby ducha, a preto preisť musíme cestu života tŕnistú.“ Ozýva sa z neho náznak Kristovej cesty na Golgotu, lebo pre Štúra bol vzťah k národu aktom viery. Politickú misiu chápal mesianisticky.

Paradoxný je aj Štúrov vzťah k ženám. S Bohuslavou Rajskou strávil pri jej návrate z Viedne do Prahy v roku 1841 vlastenecký piknik na prešporskom slovenskom Parnase, čiže na Kozom vrchu, pričom ich vlastenecká konverzácia mala nádych romantickej erotickej koketérie. Keď opomenieme neznámu Wilhelmínu, ostáva v Hurbanovej pamäti toto: „... ale toho som sa nenazdal, že by i Ľudovít bol trochu trafený býval. Chudák, on to tajil v hrudi svojej. Pozdejšie mu sekla do srdca Maňa Pospíšilová, ale i tá láska zostala len platonickou. Napokon zarezala sa mu do srdca Adela Ostrolucká, ale i tá láska, najbližšia cieľa, ostala pre chudáka len platonickou. Pekné sny a pekné žiale splodila v ňom láska časná.“

Paradoxný je aj Štúrov vzťah ku generačným druhom. Hovorilo sa o Škole Štúrovej a štúrovcoch, ale Štúr bol v spore s Hodžom o etymologický pravopis a nemohol mu zabudnúť odchod z Myjavy v roku meruôsmom. Hurbana nútil, aby sa neoženil, lebo bol presvedčený, že národnému hnutiu sa treba venovať absolútne. Janka Kalinčiaka odmietol ako redaktora Slovenských národných novín, lebo sa mu nepáčilo, že sa venuje viac životu ako národnej veci, a Kalinčiak odmietol zase Štúrove estetické názory. Vzťah s Jonášom Záborským sa celkom pokazil po tom, čo ho Záborský v roku 1848 privítal v Košiciach v obavách z revolučného diania viac ako chladne. Rovnako s ním bol v spore radikálne naladený Samuel Štefanovič, ktorý si v anonymnom spisku nebral pri hodnotení Štúrových vojenských schopností servítku pred ústa.