Krok za krokom – 50 km

.v poslednom týždni sa zrejme nachodíte na rôzne rozhovory a prijatia toľko, že je to veľa aj na majstra sveta v chôdzi. Dá sa to vydržať?

(Smiech.) Je to dosť veľký a najmä koncentrovaný nápor. Ale snažím sa nikoho neodmietať a nájsť si chvíľku pre každého, kto má záujem. Aj pred rokom po striebre v Zürichu som zažil záujem médií, ale teraz je to na diametrálne odlišnej úrovni. Je to naozaj neporovnateľné. Aj ohlas verejnosti je tentoraz oveľa silnejší. Dnes som dokonca videl predávať tričká s mojou potlačou. Som z toho až v takom šoku a dojatý. Veľmi si to cením a vážim.

.chôdza pritom nepatrí medzi divácky najatraktívnejšie atletické disciplíny, aj keď na Slovensku je najmä vďaka olympijskému zlatu Jozefa Pribilinca pomerne obľúbená. Väčšina ľudí však o nej nevie skoro nič. Málokto napríklad tuší, koľko pretekov na 50 km má absolvovaných tridsaťdvaročný majster sveta. Takže koľko?

Desať, z toho deväť dokončených. Podobne ako maratónci, aj vytrvalostní chodci si veľmi vyberajú, kde budú štartovať. Ideálny je asi jeden štart ročne.

.a koľko päťdesiatok absolvuje majster sveta na tréningoch?

Ani jednu. Na tréningu sa nikdy nejde päťdesiatka, najviac je to štyridsať kilometrov – aj to je len dva-trikrát do roka. Maximum, čo som v živote absolvoval za jeden deň, bolo päťdesiatpäť kilometrov. Doobeda štyridsaťdva a poobede zvyšok. Päťdesiatka je aj pre nás chodcov výnimočná udalosť a ja sa na ňu vždy teším, vyslovene som už hladný po štarte.

.povedomie o rôznych jemnostiach chodeckého maratónu teraz u nás určite vzrastie. A jeden detail poznajú vďaka vám už dnes skoro všetci Slováci. K všeobecnej znalosti pravidla o stolíkoch s vodou pribudla znalosť pravidla o záchodoch. Stalo sa vám už niekedy predtým, že ste si museli počas pretekov odskočiť?

Nie, toto bolo prvý raz. Pretekáme na dvojkilometrovom okruhu a záchody sú tam úplne jasne označené – či už na mapke pred štartom, alebo priamo na trati. Sú to bežné prenosné záchody a organizátori musia zabezpečiť, aby tam boli. A potom je na pretekárovi, či to využije, alebo nie. Dá sa to ignorovať, ale to niekedy vedie k dosť nepríjemným situáciám. Ja som počas týchto pretekov dlho rozmýšľal, či mám ísť a kedy, ale nakoniec som už nemal na výber. A ten záchod je rovno pri trati, takže sa tým stratí len dvadsať-tridsať sekúnd, a to nie je pri tri a pol hodinách až také veľké zdržanie. Niekedy môže chýbať pár sekúnd k splneniu nejakého limitu, ale o víťazovi pri päťdesiatke nerozhodujú sekundy.

.ľudia vás vnímajú predovšetkým ako profesionálneho športovca. Vy ste však aj vyštudovaný novinár a v jednom z editorialov v časopise Slovenská atletika ste o košickom maratóne napísali, že pri všetkej úcte k víťazom sú pre vás dušou tohto maratónu amatérski bežci, ktorí ho robia tým, čím je. Naozaj si tak vážite amatérsky šport?

Áno. Mám to šťastie, že veľa ľudí v mojom okolí si chodí amatérsky zabehať. Či už je môj otec, môj brat, alebo môj tréner – behajú z pasie, bez myšlienky na nejaké umiestnenie v pretekoch. A vidím na nich tú radosť, ktorú im šport a pohyb dáva. A niekedy, keď už mám naozaj pocit, že nevládzem, alebo keď už tá hlava dostáva riadne zabrať a je toho na mňa veľa, vtedy si to uvedomujem najviac. Poviem si, že pre mňa je to zamestnanie, ale sú tu predsa ľudia, ktorí športujú popri práci, skoro ráno, neskoro večer, že ich to teší a pripomeniem si, čo je na tom radostné. Je to pre mňa taký návrat ku koreňom. Návrat k tomu, prečo som vlastne začal športovať – že ma to baví, že ma to napĺňa. Naozaj mám k amatérskemu športu veľmi pozitívny vzťah a považujem ho aj pre seba za základ tréningovej pohody.

.