Druhý rok učenia pre Slovensko

Keď som na konci augusta 2014 vstúpila do maličkej triedy s ponurou atmosférou, z ktorej sa mala stať trieda 0.A, tušila som, že mnoho vecí nebude tak ako predtým. Svet, do ktorého som sa chystala vstúpiť, bol iný ako hektický život študenta v pražskom veľkomeste. Po prečítaní psychologických vyšetrení mojich budúcich žiakov som čakala všeličo. Ale až keď pri prvej návšteve toalety celá trieda tlieskala pri spláchnutí záchoda, pochopila som, že mnohí z mojich žiakov ho vidia prvýkrát. Bol to ťažký rok, ale nie preto, že som učila v čisto rómskej triede. Bolo to náročné, lebo moje „kinderká“, ako ich volám, si vo svojom krátkom živote museli prežiť hrozné veci a ja som často mohla urobiť len málo, aby som im pomohla.

Nezabudnem na jeden piatok, keď ma mala do školy prísť navštíviť moja mentorka. Namiesto toho, aby sledovala pokrok mojej triedy a spôsob môjho učenia, utekali sme s malou Zuzkou k doktorke. So Zuzkou to bolo od začiatku školského roka smutné. Prišla z detského domova, keďže sa jej rodičia vrátili z väzenia. Nikdy som si nemyslela, že raz budem o detskom domove zmýšľať pozitívne, ale v Zuzkinom prípade som videla, ako môže detský domov dieťaťu pomôcť. Videla som, že čím dlhšie je doma u rodičov, tým viac sa stráca jej slovná zásoba. Hygiena sa zhoršovala, častejšie bola chorá a keď sa začalo kúriť, neraz som jej ošetrovala hlboké pľuzgierovité popáleniny. Zlomilo sa to vo mne, keď som objavila na jej nožičke popáleniny akoby od cigarety. Nevedela som sa s tým vyrovnať, veď som tie decká mala učiť farby a čísla! Zuzkin prípad bol uzavretý pre nedostatok dôkazov...

Ďalším dieťaťom s pohnutým osudom bol Vladko. Keď raz neprišiel do školy, tak mi deti povedali, že jeho mamu zobrali priamo z ulice do väzenia. Jej päť neplnoletých detí sa na to pozeralo a ostali zo dňa na deň samy – v chatrči v osade. Na papieri všetko sedelo, postarať sa mal o ne strýko, no deti nielenže nechodili do školy, ale ostali hladné a neumyté. Narazila som na tvrdú stenu slovenského sociálneho systému, keď som sa snažila pre Vladkovu rodinu niečo urobiť. Dnes je so svojimi súrodencami v krízovom centre, a to len vďaka môjmu záujmu. Pomoc, ktorú som vedela vyhľadať cez Teach for Slovakia, by im zabezpečila aj profesionálnu rodinu, no to sme cez úrady nepretlačili.

Dnes si po roku uvedomujem, že tieto príbehy nie sú ničím ojedinelým. Pracovníci, ktorí sa venujú najchudobnejším občanom Slovenska, ich poznajú oveľa viac. Ja som však rozpovedala príbehy Zuzky a Vladka, lebo tie otvorili oči mne. Zistila som, že som bola rasistka žijúca v rasistickej krajine. Vidím to na základe prístupu k deťom, ktorý je pokrivený a nefungujúci. A teraz nehovorím o systéme a zákonoch. Hovorím o našom národe, ktorý hľadá jednoduché riešenia. Jednoduché riešenie je nechať malé deti v tých podmienkach, kde sú dnes. Keď to mám opísať slovami teológie, ktorú som študovala, zistila som, že peklo môže byť už tu na zemi.

Na začiatku školského roku som dal deťom sľub – za žiadnych okolností na ne nebudem kričať.