„Vojáci a celníci uprchlíky popohánějí: Dopředu! Rychleji! Ani okresní město Brody na příchod takového množství lidí není připraveno, mnoho z nich je ponecháno vlastnímu osudu, jsou hladoví, otrhaní, bez střechy nad hlavou. Úřady tvrdí, že se jich celá věc netýká, doufají, že se zase dobrovolně vrátí do své vlasti.”
.všade dobre, doma najhoršie
Halič, okolo roku 1880. Región, ktorý dnes zahŕňa juhovýchodné Poľsko, časť zakarpatskej Ukrajiny a severovýchodný cíp Slovenska, patril v tomto čase do Uhorska. Okrem niekoľkých veľkých miest (Ľvov, Krakow, Osvienčim) ho tvorili malé obce, v ktorých žili, lepšie povedané živorili sedliaci obhospodarujúci malé pozemky, ktoré im len tak-tak umožnili prežiť. Väčšina sedliakov je negramotných. Zvláštnu skupinu obyvateľov tvoria Židia. Tí nemôžu vlastniť pôdu, sú nielen gramotní, ale často aj celkom slušne vzdelaní, a tak sa venujú rôznym formám obchodovania: od potulných predajcov čohokoľvek cez prevádzkovanie šenkov, až po vlastníctvo pomerne prosperujúcich podnikov. Druhá polovica 19. storočia je obdobím mieru, nie však prosperity. Krajinu zasiahlo niekoľko mimoriadne suchých rokov a smrtiacich epidémií cholery. Podľa konzervatívnych odhadov zomiera v tomto období v Haliči ročne najmenej 50-tisíc ľudí na priame následky hladu.
Nikto nevie, ako a kedy presne sa to začalo, no okolo roku 1880 už existovala lákavá alternatíva: cesta za prácou do Ameriky.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.