Muž z Divokého východu

TOTO! je galéria je zvláštna miestnosť v tvare trojuholníka so stenami, ktoré sú natreté čiernou farbou. Priestor je ešte prázdny, .týždeň zachytil trojicu galeristov Miloša Koptáka, Idu Želinskú a Máriu Rojko krátko predtým, ako začali vešať na steny ilustrácie Teodora Schnitzera (1933 – 2003). Tohto výtvarníka poznal každý, kto mal svoj detský nos zaborený v indiánskych knižkách, rodokapsoch alebo v Stopách. Keď sa galeristi chceli o ňom dozvedieť viac, zistili, že na Schnitzera sa dalo naďabiť len v antikvariátoch, no pre výtvarnú obec akoby prestal existovať. Vtedy si traja galeristi položili otázku. Bolo to preto, že ilustroval low-brow žánre – kovbojky a indiánky a nie veľké umenie? Ako je možné, že po tom skvelom ilustrátorovi sa doslova zľahla zem? Pustili sa do pátrania a objavili neuveriteľné veci.

Trojica galeristov sa pôvodne zaoberala prezentáciou mladých výtvarníkov. Neskôr sa zameral na starších ilustrátorov, tvoriacich od 60. do 90. rokov, ktorí patria medzi významné osobnosti slovenskej ilustrácie, no veľa z nich zostáva nepovšimnutých alebo zabudnutých. Preto vznikla aj Toto! je galéria. „Vytvorili sme galerijný plán, kam sme zaradili mená, na ktoré sa zabúda, ale my ich v rámci slovenskej ilustrácie považujeme za dôležité. Treba povedať, že slovenská ilustrácia je opomenutá aj výtvarnou obcou, napriek tomu, že je to významná časť našej kultúry, v zahraničí veľmi cenená,“ vysvetľuje Miloš Kopták.

Galéria chcela pôvodne urobiť výstavu venovanú fenoménu Stopy, knižnej edícii dobrodružnej literatúry pre deti a mládež, ktorá vychádzala od polovice šesťdesiatych rokov do roku 1990, ktorú ilustrovali začínajúci autori, ako aj renomovaní výtvarníci ako Kľúčik, Jankovič alebo Kellenberger. Počas rešeršu si uvedomili, že toho bolo až príliš veľa, v rámci edície Stopy vyšlo až 130 titulov, a tak zmenili plán. Ako pátrali po autoroch, začalo im až príliš často vyskakovať meno Teodora Schnitzera. Galeristom sa začali vracať spomienky na slávne mayovky, no meno autora zostávalo záhadou. Hľadali ho v encyklopédiách slovenských ilustrátorov, no zistili, že tam o ňom nie je ani zmienka. „Bolo to veľmi divné, veď ilustroval toľko kníh. Volali sme niektorým kunsthistorikom, meno im niečo hovorilo, ale to bolo všetko. Zistili sme, že pochádza z Košíc. Oslovili sme tamojšiu kultúrnu smotánku, tá si na neho pamätala, ale nevedela viac. Pátrali sme rok a nikam sme sa nedostali, dokonca sme ani nevedeli či žije, alebo nie,“ spomína Miloš Kopták.

Nakoniec im pomohla náhoda. Nezávisle od pátrania sa Márii Rojko ozvala jej kamarátka, že pozná paniu, ktorá žila s istým výtvarníkom a ponúkla, či by nechceli vystaviť jeho ilustrácie.