V 17. storočí sa podľa talianskeho teoretika Marca Scacchiho hudba vyskytovala v troch podobách: ako musica ecclesiastica, musica theatralis a musica cubicularis. Prvá znela v chrámoch, druhá sa hrala v divadlách a tretia, dnes známa ako komorná hudba, v súkromí šľachtických rezidencií. O sto rokov neskôr sa komorná hudba dostala do salónov meštianstva, kde zotrvala ako ušľachtilá zábava až do masového rozšírenia reprodukčnej techniky.
.musica cubicularis
„Bohatým žriedlom poznávania hudby boli domáce muziky u nás i u rôznych bratislavských rodín, či to boli Dérerovci, Dohnányiovci, Symonyovci, príbuzní Riegelovci, alebo iní. Usilovne som chodieval všade tam, kde pestovali hudbu. Tam som mal možnosť poznávať základnú literatúru komornej hudby, predovšetkým hudbu klasikov a romantikov. Nielen ja, ale i mladý Bartók čerpal veľa z týchto skúseností. […] Láska ku komornej hudbe ma neopustila po celý život,“ napísal vo svojich spomienkach skladateľ a dirigent Cirkevného hudobného spolku pri Dóme sv. Martina Alexander Albrecht (1885 –1958).
Z hudbymilovného prešporského prostredia neprofitoval len Albrecht, ale aj jeho spolužiaci z Maďarského kráľovského katolíckeho gymnázia, už spomenutý Béla Bartók (1881–1945) a významný maďarský skladateľ, dirigent a klavirista Ernȍ Dohnányi (1877–1960).
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.