Dlhé roky sa tu s veľkým nasadením hralo o všetko. O podobu štátu, o slobodu, o reformy, o ducha krajiny. Dnes akoby zmysluplný spor ustal. Už sa tu iba flámuje.
Keď padal komunizmus, z balkóna na Václavskom námestí kýval davu nielen Václav Havel, ale aj Karel Gott. To spojenie odvážneho vzdoru a krotkej kolaborácie bolo nechutné, ale asi pomohlo presvedčiť verejnosť, aby sa už nebála. Keď sa už nebáli ani veční oportunisti, čo roky spievali Husákovi do uška, prečo by sa mal báť ľud? Karlovi Krylovi z toho bolo nevoľno, a bolo to nefér aj voči Marte Kubišovej, ale prehltli to. Aj oni pomohli, takže Husák definitívne padol.
Hneď po páde komunizmu, v prvých slobodných voľbách v roku 1990, bolo ešte stále potrebné, aby zmenu režimu podporili aj umelci a športovci. Bol to čas veľkých rozhodnutí, ale aj prvých dezilúzií zo slobody. Nekomunistickí politici boli vtedy stále príliš amatérski, a keďže KSČ sa ešte nevzdala, nič nebolo vyhrané. Za demokratické strany vtedy preto opäť kandidovali všetci, ktorí chceli pomôcť slobode. A bolo to úplne správne rozhodnutie.
Potom to už správne nebolo. Sloboda bola ako-tak zaručená, súťaž myšlienok v zásade spravodlivá, takže angažovanie sa slávnych, no naivných celebrít, len aby okrášlili nudné kandidátky, bolo už iba marketingom, ktorý berie politike vážnosť. To bol prípad Golonku na mítingoch HZDS, ale aj všetkých umelcov, ktorí podporovali strany nie pre súhlas s ich ideami, ale pre prachy.
Až v roku 1998 prišla ďalšia kľúčová skúška, v ktorej išlo o veľa. Slovensko ako Bielorusko, alebo Slovensko slobodné? Vtedy sa znovu herci, speváci a športovci prihlásili, a väčšinou, s výnimkou Ráža a pár ďalších samcov, na správnu stranu. Hokejisti s Petrom Šťastným, herecké hviezdy, Jana Kirschner, všetci opäť urobili úplne správne rozhodnutie.
Ale potom, keď už Mečiar vyslabol, a demokracia zosilnela, keď už bol našou prítomnosťou a budúcnosťou Západ, a nie ruská step, to zasa začalo smrdieť. Už zasa sa k stranám pred voľbami hlásili najmä amatéri – oportunisti, ktorým nešlo o myšlienky, ale o fleky, dotácie a kšefty. Prišiel Konárik, Roman, Hryc, ešte aj Landl, všelikto. A pokračuje to dodnes.
Desmod hrá Smeru. Ani oni, chlapci milučkí, si nevšimli November? Micheľ píska podľa Dzurindu. Vie niečo arbitrárne o Branisku? Galis kope za Fica. Trénuje s ním socializmus? A Žigo Pálffy, skvelý hokejista, sa ukazuje s Harabinom. Čo ukazuje, rovno s ním deň úradoval. Naozaj teda súhlasí s jeho predstavou spravodlivosti? Vie niečo o jeho neskutočných krokoch a postojoch a vkuse? A vie, že je ministrom za to HZDS, ktoré tu takmer pochovalo slobodu?
Marek Uram, knieža našej ligy, navštívil Prezidentský palác. Čo navštívil, rovno ho chvíľu strážil. Naozaj teda súhlasí s Gašparovičovým úbohým pohľadom na svet? S jeho nekonečne prázdnymi rečami? S rokmi, keď bol Mečiarovým sluhom? S rokmi zneužívania parlamentu, vylučovania poslancov a používania tajnej služby proti oponentom? Súhlasí hádam aj s únosom a vraždou? Alebo tam u neho stál len preto, že ten divný pán chodí na hokej?
Teraz už nejde o koniec komunizmu, keď sa s vďakou rátal každý hlas, aj ten celebritný. Ani už nejde o Mečiara, únosy a Jeľcinov sen o Slovensku. Už netreba celebrity, už treba normálne strany. Lebo stále ide o veľa. O česť Hedvigy, o lepšie školstvo, dane, dôchodky, o slobodnejšiu Európu a vkusnejšiu vládu. Lenže tu už akoby bežal len akýsi bezstarostný flám. Každý sa baví, každý niečo hrá, každý chce s každým, akoby už na ničom nezáležalo. Ani na vážnosti funkcie, ani na vlastnej dôstojnosti, ani na krajine. Harabin krepčí v počasí, Miki veselo obeduje s Gabom, Počiatek vyhľadáva Azúrové pobrežie, Flašík berie panelákový škvár, Kaník infantilné jojvyhnanstvo na ostrove, Kubiš nerieši šéfove prešľapy, ale golf.
Je to hlúpy flám. Ale príde zaň účet.
Viac k téme aj v článku Zábava graduje a stĺpčeku Michala Kaščáka.
Keď padal komunizmus, z balkóna na Václavskom námestí kýval davu nielen Václav Havel, ale aj Karel Gott. To spojenie odvážneho vzdoru a krotkej kolaborácie bolo nechutné, ale asi pomohlo presvedčiť verejnosť, aby sa už nebála. Keď sa už nebáli ani veční oportunisti, čo roky spievali Husákovi do uška, prečo by sa mal báť ľud? Karlovi Krylovi z toho bolo nevoľno, a bolo to nefér aj voči Marte Kubišovej, ale prehltli to. Aj oni pomohli, takže Husák definitívne padol.
Hneď po páde komunizmu, v prvých slobodných voľbách v roku 1990, bolo ešte stále potrebné, aby zmenu režimu podporili aj umelci a športovci. Bol to čas veľkých rozhodnutí, ale aj prvých dezilúzií zo slobody. Nekomunistickí politici boli vtedy stále príliš amatérski, a keďže KSČ sa ešte nevzdala, nič nebolo vyhrané. Za demokratické strany vtedy preto opäť kandidovali všetci, ktorí chceli pomôcť slobode. A bolo to úplne správne rozhodnutie.
Potom to už správne nebolo. Sloboda bola ako-tak zaručená, súťaž myšlienok v zásade spravodlivá, takže angažovanie sa slávnych, no naivných celebrít, len aby okrášlili nudné kandidátky, bolo už iba marketingom, ktorý berie politike vážnosť. To bol prípad Golonku na mítingoch HZDS, ale aj všetkých umelcov, ktorí podporovali strany nie pre súhlas s ich ideami, ale pre prachy.
Až v roku 1998 prišla ďalšia kľúčová skúška, v ktorej išlo o veľa. Slovensko ako Bielorusko, alebo Slovensko slobodné? Vtedy sa znovu herci, speváci a športovci prihlásili, a väčšinou, s výnimkou Ráža a pár ďalších samcov, na správnu stranu. Hokejisti s Petrom Šťastným, herecké hviezdy, Jana Kirschner, všetci opäť urobili úplne správne rozhodnutie.
Ale potom, keď už Mečiar vyslabol, a demokracia zosilnela, keď už bol našou prítomnosťou a budúcnosťou Západ, a nie ruská step, to zasa začalo smrdieť. Už zasa sa k stranám pred voľbami hlásili najmä amatéri – oportunisti, ktorým nešlo o myšlienky, ale o fleky, dotácie a kšefty. Prišiel Konárik, Roman, Hryc, ešte aj Landl, všelikto. A pokračuje to dodnes.
Desmod hrá Smeru. Ani oni, chlapci milučkí, si nevšimli November? Micheľ píska podľa Dzurindu. Vie niečo arbitrárne o Branisku? Galis kope za Fica. Trénuje s ním socializmus? A Žigo Pálffy, skvelý hokejista, sa ukazuje s Harabinom. Čo ukazuje, rovno s ním deň úradoval. Naozaj teda súhlasí s jeho predstavou spravodlivosti? Vie niečo o jeho neskutočných krokoch a postojoch a vkuse? A vie, že je ministrom za to HZDS, ktoré tu takmer pochovalo slobodu?
Marek Uram, knieža našej ligy, navštívil Prezidentský palác. Čo navštívil, rovno ho chvíľu strážil. Naozaj teda súhlasí s Gašparovičovým úbohým pohľadom na svet? S jeho nekonečne prázdnymi rečami? S rokmi, keď bol Mečiarovým sluhom? S rokmi zneužívania parlamentu, vylučovania poslancov a používania tajnej služby proti oponentom? Súhlasí hádam aj s únosom a vraždou? Alebo tam u neho stál len preto, že ten divný pán chodí na hokej?
Teraz už nejde o koniec komunizmu, keď sa s vďakou rátal každý hlas, aj ten celebritný. Ani už nejde o Mečiara, únosy a Jeľcinov sen o Slovensku. Už netreba celebrity, už treba normálne strany. Lebo stále ide o veľa. O česť Hedvigy, o lepšie školstvo, dane, dôchodky, o slobodnejšiu Európu a vkusnejšiu vládu. Lenže tu už akoby bežal len akýsi bezstarostný flám. Každý sa baví, každý niečo hrá, každý chce s každým, akoby už na ničom nezáležalo. Ani na vážnosti funkcie, ani na vlastnej dôstojnosti, ani na krajine. Harabin krepčí v počasí, Miki veselo obeduje s Gabom, Počiatek vyhľadáva Azúrové pobrežie, Flašík berie panelákový škvár, Kaník infantilné jojvyhnanstvo na ostrove, Kubiš nerieši šéfove prešľapy, ale golf.
Je to hlúpy flám. Ale príde zaň účet.
Viac k téme aj v článku Zábava graduje a stĺpčeku Michala Kaščáka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.