Strýco Lajo je známou pezinskou postavou. Mnohé akcie v tomto vinohradníckom malomeste, ktoré žije prekvapivo čulým kultúrnym životom, majú jeho rukopis a je za nimi jeho práca. Stále dobre naladený muž, milovník vína, dobrej muziky a divadla, je pritom už sedem rokov pripútaný na invalidný vozík.
.ako sa máte v tieto dni?
Mám sa dobre, je leto, dá sa chodiť von, chystáme Cibulák, hlavná robota je už za nami, takže teším sa. Toto je pre mňa dobré obdobie.
.vaše meno nie je všeobecne známe, poznajú vás najmä Pezinčania a mnohí umelci. Ako by ste sa sám predstavili?
Ten tučný pezinský vozičkár alebo strýco Lajo, tak ma tu v Pezinku poznajú. Alebo... (dlhé ticho). Ten, čo do všetkého rýpe.
.napríklad do čoho?
No tu v Pezinku sa snažím rozvíjať rôzne kultúrne aktivity. Snažím sa písať, mám stĺpček v Pezinčanovi, rád by som časom vydal poviedkovú knižku a píšem aj poéziu, skôr zábavnú ako vážnu. Vedel by som si vymyslieť veľa aktivít, ale toho času veľa nie je. Vozičkár má zúženú časovú pôsobnosť.
.čo vám berie čas?
No, bežné úkony. Napríklad ranná hygiena u mňa trvá tak hodinku až hodinku a pol. To, čo som zdravý zvládal za pätnásť minút – už aj s oholením – tak to teraz trvá niekedy aj dve hodiny. Závisí aj od toho, aký opatrovateľ tu práve je, či to zvláda rýchlejšie, alebo mu to ide pomalšie.
.ako ste sa dostali na vozíček?
Nešťastnou náhodou. Bol som v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Išli sme na pohreb jednej kamarátke – divadelníčke do Senice. A na serpentínach pri stúpaní na Bielu horu, tam ma trafil kamión. Pribrzdil a vyletel mu prázdny náves rovno na nás a viete, všade sú tam úzke zvodidlá...
.vy ste boli za volantom?
Áno. Najviac ten náves zasiahol mňa. V aute nás bolo päť, ostatní dopadli dobre.
.koľko ste mali vtedy rokov?
Tridsaťsedem. Bolo to v roku 2001.
.v tom čase ste sa živili reklamou...
Áno, o to sa snažím doteraz, ale roboty je čím ďalej, tým menej. Keď sa ľuďom neukazujete na oči a komunikujete iba cez mail, tak to nestačí. Je to tvrdý biznis, ale dobrý. Okrem toho som robil aj vínko, ako veľa Pezinčanov, a myslím si, že som ho robil celkom dobre.
.keď ste sa prebrali v nemocnici a zistili rozsah vášho telesného poškodenia, nemali ste pocit, že je to koniec?
Ten pocit, samozrejme, bol. Ale potom sa musíš rozhodnúť: buď makáš, niečo robíš a skúsiš z toho vydupať čo najviac, alebo to vzdáš a zostaneš na posteli. Boli tam aj chalani, čo boli na tom lepšie ako ja, a dnes sú už hotoví.
.ako dlho trvá rozhodovanie?
Na to máš času dosť. Pritom sa aj plače, aj všetko.
.videli ste niekedy človeka, čo šoféroval ten kamión?
Nikdy som ho nevidel, ale rád by som ho stretol. Súdili sme sa, ale do dnešného dňa tá havária nie je súdne ukončená. Nebola mu stále priznaná vina, hoci všetky počítačové simulácie svedčili proti nemu. Ale je to zlé aj preňho, že sa to neukončilo, lebo mu zobrali vodičský preukaz a nevrátili mu ho. Počul som, že sa rozviedol, že robil skladníka, bol tam údajne aj alkohol. Na súde nikdy nebol, len jeho advokát a majiteľ firmy.
.vy ste mu odpustili?
Akt pomsty som nikdy nemal na mysli. Necítil som k nemu nikdy nenávisť, ja som mu odpustil, akurát to nemá na papieri od súdu, lebo začal s rôznymi absurdnými obvineniami na moju adresu. Môj advokát mi však povedal, že on by mu poradil to isté, keby bol v jeho službách. Ale preňho by bolo lepšie, keby mu súd vzal, povedzme, na tri a pol roka vodičský preukaz, a potom by sa mohol vrátiť k svojej robote. Už mohol jazdiť.
.niekedy ľudia dokážu hovoriť, paradoxne, aj o pozitívach svojho postihnutia. Nájdete aj vy niečo také?
Ani nie, možno som sa niekde posunul. Festival Cibulák by som robil, aj keby som bol zdravý, ale asi by som už mal nejakú striebornú medailu za víno z nejakej výstavy, možno že aj zlatú. Mal som rád prírodu, chodil som rád na huby. Kamaráti mi sem nosia plné koše húb, tak sa na ne tak smutno pozerám. No, čo už s tým narobím. Ale verím, že raz nejakí doktori s tým ešte niečo dokážu. Keď výskum pokročí...
.pred zranením ste mali kapelu, hrali ste amatérske divadlo, organizovali ste festival. Do Pezinka sa za kultúrou chodilo za socializmu aj teraz. Prečo je to tak?
V Pezinčanoch vždy bol akýsi vzdor. Tu boľševik nikdy nikomu nevoňal. Robilo sa tu všeličo, ale nie vždy išlo o odpor, skôr o to – spravme si dobre. Ľudia sa tu aj za socializmu schádzali vo viechach, spievali spolu, boli tu odjakživa muzikanti, dychovky, fungovali divadlá. Za prvej republiky tu bolo päť amatérskych divadiel – svoje divadlo mali hasiči, sokoli, orli, komunisti, kláštorníci.
.za prvej republiky žili kultúrne mnohé slovenské malomestá, ale za socializmu spustli. Pezinok sa držal. Čím to je?
Asi to bude tým vínom, lebo víno ľudí združuje. Po tých vínnych pivniciach sa veľa nakecá, ale aj veľa urobí. Ako v Česku existuje pivná kultúra, vďaka ktorej sa napísalo veľa kníh, divadelných hier, natočili sa skvelé filmy, tak aj pri tom víne sa dejú veci, ktoré stoja za to. Pri tom víne je dokonca ešte viac nápadov, lebo z toho piva stále treba chodiť na záchod. (Smiech.)
.patrila k typickému Pezinčanovi aj za socializmu vinica?
Vinice išli do družstva, ale podľa výmery dostali aj trošku záhumienka. Takže každý si mohol doma urobiť dobré vínko aspoň pre seba. Po revolúcii bol však problém, že ľudia už ani nechceli svoje vinohrady späť, lebo to nevedeli obrábať. Už dve generácie to vôbec nerobili a zrazu rodine v reštitúcii vrátili 30 árov či hektár vinohradov. A to už je roboty až-až.
.takže víno Pezinku pomohlo udržať si od boľševika istý nadhľad?
Áno. Iste, aj tu už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sedávali niektorí chlapi po krčmách a pili pivo a pol deci. Lebo to bolo chlapské. Kto by pil víno? Ale ľudia, čo mali rozum, nemali chuť vysedávať v krčmách, pili doma vínečko, ktoré si sami vyrobili.
.ako ste sa dostali k divadlu?
Vyhliadla si ma na základnej škole pani učiteľka Mesíková, ktorá u nás učila hudobnú. Bola najkrajšia zo všetkých učiteliek a keď mi navrhla literárno-dramatický odbor v Ľudovej škole umenia, tak som, samozrejme, súhlasil. Rodičia boli proti, ale ja som si to platil z vreckového. To vrecko bolo však najčastejšie otcovo – nosil v ňom veľa drobných. Začali sme robiť malé javiskové formy, chodiť na súťaže a už sme k tomu pričuchli. V auguste 1986 sme založili Pezinské rozprávkové divadlo. Bolo to na výročie Hirošimy, ale to sme sa dozvedeli až neskôr. (Úsmev.)
.už dvadsať rokov organizujete v Pezinku zvláštny festival – Cibulák. Ako vznikol?
V súbore sme mali herca Džeryho, ktorý sa strašne zamiloval do herečky zo Senice Lenky Pípovej. Taký bol zamilovaný, že by bol kvôli nej schopný spraviť čokoľvek. Vlado Sadílek sa na to už nemohol pozerať, tak mu poradil: Sprav festival a zavolaj aj ich divadlo. A Džery: jasné, urobíme festival. On mal jediný z nás doma telefón, tak rodičom pretelefonoval asi 1 700 korún, a to bol strašný „prúser“. Ale zorganizoval festival. Odohralo sa to v Cajlanskej besede, boli divadlá, hralo sa na gitare, spievalo, niekto niečo zarecitoval.
.aj Lenka Pípová prišla?
Aj Lenka prišla, hoci napokon to s nimi dopadlo celkom ináč, ale aspoň už bol pokoj.
.váš festival sa vynímal aj tým, že nemal porotu. Prečo?
My sme chceli festival bez poroty, lebo čo tie dokážu povyprávať na tých festivaloch! Aj sa nám boli nejakí ponúknuť, že za nejakú tisícku by pre nás porotu urobili. Ale my sme za tisícku urobili celý Cibulák. Zložili sme sa po stovke, hosťujúce súbory bývali u nás po domoch, rozdelili sme si ich. Spalo sa v spacákoch, dali sme im raňajky, na obed sa uvaril kotlíkový guláš, víno bolo v každom dome...
.vPezinku sa konali v polovici sedemdesiatych rokoch Koncerty mladosti – akýsi československý Woodstock. Nadviazal Cibulák aj na ne?
Ani nie, my sme boli iná generácia. Ja som mal vtedy nejakých dvanásť-trinásť rokov a pamätám si len to, že som v sobotu ráno išiel kupovať čerstvý chlieb a nikde v Pezinku sa nedal kúpiť ani chlieb, ani mlieko, ani pivo, nič, lebo tých štyri a pol tisíc ľudí, čo prišli na koncert, chcelo tiež jesť a piť. Mesto bolo vtedy plné čudných dlhovlasých ľudí a všetci mali rifle. Niektorí dokonca aj rifľové bundy a boli takí pekní, pestrofarební. To boli dozvuky hippies.
Koncerty mladosti sa rýchlo skončili, ale tradícia folkových a alternatívnych kapiel v Pezinku ostala.
Áno, občas sem niekto zaujímavý prišiel zahrať. Napríklad C&K Vocal, to bola šupa. Vladimír Mišík tu bol ako doma, Vladimír Merta, vždy keď ide okolo, príde a zahrá z vďačnosti k Pezinčanom. To tu akosi fungovalo.
.ako ste prežívali november 1989?
V Prahe sa rok predtým organizoval tzv. Divadelný ostrov. A druhý ročník sa preniesol aj do Bratislavy do Sadu Janka Kráľa. Tam som sa zoznámil s jedným chalanom z Pražského pouťového promenádneho orchestra a išli sme spolu na pivo. On mi hovoril, že „14. listopadu jde bolševik do prdele. Víte, v Praze máme takovou věštkyni a ona nám to řekla a je to tutovka. 14. listopadu je konec“. Tak som si ten dátum zakrúžkoval do kalendára a čakal som, čo sa stane. A v ten deň sa nič nedialo, tak som tomu známemu 14. novembra poslal do Prahy pohľadnicu, že sa tá ich úžasná veštkyňa sekla. A 16. novembra som niečo montoval v predajni Opusu, vtedy som tam bol zamestnaný, a zrazu rovno cez našu predajňu išla študentská reťaz, ktorá mala namierené k ministrovi školstva. A už mi zaplo: veštkyňa.
.nemali ste chuť ísť po Novembri do politiky?
Ani nie, mal som vtedy čerstvú frajerku a bol som do nej pobláznený. (Smiech.) Ale potom som bol vépeenkár, dokonca platený okresný volebný šéf a bol som v tej VPN až do konca. Potom som bol ešte chvíľu v Hagyariho Demokratickej strane, ale zdalo sa mi to nejaké divné. To bolo okolo roku 1994, a vtedy dobre fungovalo len HZDS a ako-tak KDH.
.vy sa teraz angažujete aj v kauze pezinskej skládky.
My sme tu už skládku mali a nebol s ňou problém, kým nebola sprivatizovaná. Bolo vyrátané, že stará skládka bude fungovať pre celý Pezinok a okolie do roku 2032. Lenže potom sa tam začali voziť všelijaké podozrivé veci z bratislavských fabrík, preto teraz idú z toho nejaké otravné plyny, dokonca tá jama aj rádioaktívne žiari. Vozilo sa to sem, len to tak fŕkalo. A potom sa vybudovala načierno nová skládka, mesto bolo z toho úplne odsunuté. Tá jama je hotová, už len do nej voziť. A čaká sa, čo bude. Majitelia síce podávali žiadosť na stavebný úrad už za Dzurindu, ale vtedy im to nikto neschválil, až teraz, keď je Mann mladší šéfom Krajského stavebného úradu, to prešlo. To je tu všetko jedna smerácka banda, spojená aj s pezinským basketbalom. A Pezinok je zas majster v basketbale. Za aké peniaze? Hlavný pezinský basketbalista je Fedor Flašík.
.v Pezinku je to teda politicky pestré.
Áno, krížia sa tu normálni ľudia s hajzľami. (Smiech.) Sú tu starousadlíci a potom tí, ktorých nám sem boľševik roky vozil z Bratislavy, lebo sa tam neosvedčili, tak išli za trest budovať komunizmus na vidiek. Je tu taká všehochuť.
.čo táto akcia urobila s Pezinkom? Spojila ho či rozdelila?
Ja myslím, že všetci normálni Pezinčania sú proti. Dokonca aj zástupca primátora Ján Čech, ktorý je poslancom NR SR za Smer, v rádiu povedal, že on je vždy za to, čo chcú občania. Ale keď sme mali protestné zhromaždenie, tak traja smeráci chodili okolo smutní a všetci v rovnakých dlhých čiernych kabátoch ako eštebáci. Ja som bol na tribúne, lebo aj strýco Lajo má vraj niečo povedať. Tak som ľuďom povedal: pamätajte si, za čej vlády to bolo a pamätajte si to najmä vtedy, keď budete do urny vhadzovať volebné lístky. Každá vláda má nejaké muchy, ale táto ich má ako na mucholapke.
.vás keď človek počúva, keď registruje všetky vaše aktivity, tak má pocit, že ste stále uprostred diania, ale zároveň ste veľmi obmedzený svojím telom. Aké to je?
Po tej havárii som bol vďačný za to, že sa mi to stalo až v roku 2001, keď už fungoval internet. Cezeň nasávam informácie, aj ho nimi plním.
.vaše prsty majú veľmi obmedzenú pohyblivosť. Môžete používať klávesnicu?
Mám na to pomôcku. Pripomína to koženú rukavicu. S jej pomocou píšem.
.vidno vás na rôznych akciách, v divadlách, na koncertoch. Ako sa dopravujete?
Mám tu jedného ochotného taxikára, ktorý má veľké auto. Lebo ja sa sám neviem preložiť do auta a je ťažké aj prekladať ma. Mám také nájazdové lyže, cez ne ma naložia do toho veľkého taxíku a idem. Bol som už šesťkrát aj v SND, dokonca som sa s pomocou kamaráta Petra Pavlaca dostal aj do Štúdia, kde nie je bezbariérový prístup.
.o pár dní je opäť po roku Cibulák. Čo sa oplatí vidieť podľa strýca Laja?
Určite trnavský Disk s Uhlárovou hrou Výhľad, potom Teatro Tatro a ešte máme zaujímavých Francúzov. Ale to je ťažké niečo vyzdvihovať, niekto má rád alternatívu, iný pantomímu a niekto ohne. Ohne budú parádne, Fireshow robia pražskí Pa-li-tchi. Treba prísť.
Lajo Slimák / Narodil sa v roku 1964 v Pezinku pezinským rodičom a od vtedy je Pezinčan. „Strýco Lajo“ je divadelník, muzikant, organizátor kultúrneho diania, publicista a básnik. Vystriedal rôzne zamestnania, po roku 1989 sa angažoval vo VPN (bol aj je krajským koordinátorom), neskôr začal pôsobiť v reklame, svoju reklamnú agentúru má dodnes. Je zakladateľom Pezinského rozprávkového divadla ( známeho skôr pod pôvabnou skratkou P.R.D.) a festivalu Cibulák, ktorého 20. ročník bude v Pezinku tento víkend. Od roku 2001 je na invalidnom vozíku. Tento hendikep podstatne ovplyvnil jeho telo. Jeho krásnej, čistej mysle, plnej bláznivých nápadov a jeho dobrého srdca preplneného láskavým humorom sa však nedotkol.
.ako sa máte v tieto dni?
Mám sa dobre, je leto, dá sa chodiť von, chystáme Cibulák, hlavná robota je už za nami, takže teším sa. Toto je pre mňa dobré obdobie.
.vaše meno nie je všeobecne známe, poznajú vás najmä Pezinčania a mnohí umelci. Ako by ste sa sám predstavili?
Ten tučný pezinský vozičkár alebo strýco Lajo, tak ma tu v Pezinku poznajú. Alebo... (dlhé ticho). Ten, čo do všetkého rýpe.
.napríklad do čoho?
No tu v Pezinku sa snažím rozvíjať rôzne kultúrne aktivity. Snažím sa písať, mám stĺpček v Pezinčanovi, rád by som časom vydal poviedkovú knižku a píšem aj poéziu, skôr zábavnú ako vážnu. Vedel by som si vymyslieť veľa aktivít, ale toho času veľa nie je. Vozičkár má zúženú časovú pôsobnosť.
.čo vám berie čas?
No, bežné úkony. Napríklad ranná hygiena u mňa trvá tak hodinku až hodinku a pol. To, čo som zdravý zvládal za pätnásť minút – už aj s oholením – tak to teraz trvá niekedy aj dve hodiny. Závisí aj od toho, aký opatrovateľ tu práve je, či to zvláda rýchlejšie, alebo mu to ide pomalšie.
.ako ste sa dostali na vozíček?
Nešťastnou náhodou. Bol som v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Išli sme na pohreb jednej kamarátke – divadelníčke do Senice. A na serpentínach pri stúpaní na Bielu horu, tam ma trafil kamión. Pribrzdil a vyletel mu prázdny náves rovno na nás a viete, všade sú tam úzke zvodidlá...
.vy ste boli za volantom?
Áno. Najviac ten náves zasiahol mňa. V aute nás bolo päť, ostatní dopadli dobre.
.koľko ste mali vtedy rokov?
Tridsaťsedem. Bolo to v roku 2001.
.v tom čase ste sa živili reklamou...
Áno, o to sa snažím doteraz, ale roboty je čím ďalej, tým menej. Keď sa ľuďom neukazujete na oči a komunikujete iba cez mail, tak to nestačí. Je to tvrdý biznis, ale dobrý. Okrem toho som robil aj vínko, ako veľa Pezinčanov, a myslím si, že som ho robil celkom dobre.
.keď ste sa prebrali v nemocnici a zistili rozsah vášho telesného poškodenia, nemali ste pocit, že je to koniec?
Ten pocit, samozrejme, bol. Ale potom sa musíš rozhodnúť: buď makáš, niečo robíš a skúsiš z toho vydupať čo najviac, alebo to vzdáš a zostaneš na posteli. Boli tam aj chalani, čo boli na tom lepšie ako ja, a dnes sú už hotoví.
.ako dlho trvá rozhodovanie?
Na to máš času dosť. Pritom sa aj plače, aj všetko.
.videli ste niekedy človeka, čo šoféroval ten kamión?
Nikdy som ho nevidel, ale rád by som ho stretol. Súdili sme sa, ale do dnešného dňa tá havária nie je súdne ukončená. Nebola mu stále priznaná vina, hoci všetky počítačové simulácie svedčili proti nemu. Ale je to zlé aj preňho, že sa to neukončilo, lebo mu zobrali vodičský preukaz a nevrátili mu ho. Počul som, že sa rozviedol, že robil skladníka, bol tam údajne aj alkohol. Na súde nikdy nebol, len jeho advokát a majiteľ firmy.
.vy ste mu odpustili?
Akt pomsty som nikdy nemal na mysli. Necítil som k nemu nikdy nenávisť, ja som mu odpustil, akurát to nemá na papieri od súdu, lebo začal s rôznymi absurdnými obvineniami na moju adresu. Môj advokát mi však povedal, že on by mu poradil to isté, keby bol v jeho službách. Ale preňho by bolo lepšie, keby mu súd vzal, povedzme, na tri a pol roka vodičský preukaz, a potom by sa mohol vrátiť k svojej robote. Už mohol jazdiť.
.niekedy ľudia dokážu hovoriť, paradoxne, aj o pozitívach svojho postihnutia. Nájdete aj vy niečo také?
Ani nie, možno som sa niekde posunul. Festival Cibulák by som robil, aj keby som bol zdravý, ale asi by som už mal nejakú striebornú medailu za víno z nejakej výstavy, možno že aj zlatú. Mal som rád prírodu, chodil som rád na huby. Kamaráti mi sem nosia plné koše húb, tak sa na ne tak smutno pozerám. No, čo už s tým narobím. Ale verím, že raz nejakí doktori s tým ešte niečo dokážu. Keď výskum pokročí...
.pred zranením ste mali kapelu, hrali ste amatérske divadlo, organizovali ste festival. Do Pezinka sa za kultúrou chodilo za socializmu aj teraz. Prečo je to tak?
V Pezinčanoch vždy bol akýsi vzdor. Tu boľševik nikdy nikomu nevoňal. Robilo sa tu všeličo, ale nie vždy išlo o odpor, skôr o to – spravme si dobre. Ľudia sa tu aj za socializmu schádzali vo viechach, spievali spolu, boli tu odjakživa muzikanti, dychovky, fungovali divadlá. Za prvej republiky tu bolo päť amatérskych divadiel – svoje divadlo mali hasiči, sokoli, orli, komunisti, kláštorníci.
.za prvej republiky žili kultúrne mnohé slovenské malomestá, ale za socializmu spustli. Pezinok sa držal. Čím to je?
Asi to bude tým vínom, lebo víno ľudí združuje. Po tých vínnych pivniciach sa veľa nakecá, ale aj veľa urobí. Ako v Česku existuje pivná kultúra, vďaka ktorej sa napísalo veľa kníh, divadelných hier, natočili sa skvelé filmy, tak aj pri tom víne sa dejú veci, ktoré stoja za to. Pri tom víne je dokonca ešte viac nápadov, lebo z toho piva stále treba chodiť na záchod. (Smiech.)
.patrila k typickému Pezinčanovi aj za socializmu vinica?
Vinice išli do družstva, ale podľa výmery dostali aj trošku záhumienka. Takže každý si mohol doma urobiť dobré vínko aspoň pre seba. Po revolúcii bol však problém, že ľudia už ani nechceli svoje vinohrady späť, lebo to nevedeli obrábať. Už dve generácie to vôbec nerobili a zrazu rodine v reštitúcii vrátili 30 árov či hektár vinohradov. A to už je roboty až-až.
.takže víno Pezinku pomohlo udržať si od boľševika istý nadhľad?
Áno. Iste, aj tu už v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sedávali niektorí chlapi po krčmách a pili pivo a pol deci. Lebo to bolo chlapské. Kto by pil víno? Ale ľudia, čo mali rozum, nemali chuť vysedávať v krčmách, pili doma vínečko, ktoré si sami vyrobili.
.ako ste sa dostali k divadlu?
Vyhliadla si ma na základnej škole pani učiteľka Mesíková, ktorá u nás učila hudobnú. Bola najkrajšia zo všetkých učiteliek a keď mi navrhla literárno-dramatický odbor v Ľudovej škole umenia, tak som, samozrejme, súhlasil. Rodičia boli proti, ale ja som si to platil z vreckového. To vrecko bolo však najčastejšie otcovo – nosil v ňom veľa drobných. Začali sme robiť malé javiskové formy, chodiť na súťaže a už sme k tomu pričuchli. V auguste 1986 sme založili Pezinské rozprávkové divadlo. Bolo to na výročie Hirošimy, ale to sme sa dozvedeli až neskôr. (Úsmev.)
.už dvadsať rokov organizujete v Pezinku zvláštny festival – Cibulák. Ako vznikol?
V súbore sme mali herca Džeryho, ktorý sa strašne zamiloval do herečky zo Senice Lenky Pípovej. Taký bol zamilovaný, že by bol kvôli nej schopný spraviť čokoľvek. Vlado Sadílek sa na to už nemohol pozerať, tak mu poradil: Sprav festival a zavolaj aj ich divadlo. A Džery: jasné, urobíme festival. On mal jediný z nás doma telefón, tak rodičom pretelefonoval asi 1 700 korún, a to bol strašný „prúser“. Ale zorganizoval festival. Odohralo sa to v Cajlanskej besede, boli divadlá, hralo sa na gitare, spievalo, niekto niečo zarecitoval.
.aj Lenka Pípová prišla?
Aj Lenka prišla, hoci napokon to s nimi dopadlo celkom ináč, ale aspoň už bol pokoj.
.váš festival sa vynímal aj tým, že nemal porotu. Prečo?
My sme chceli festival bez poroty, lebo čo tie dokážu povyprávať na tých festivaloch! Aj sa nám boli nejakí ponúknuť, že za nejakú tisícku by pre nás porotu urobili. Ale my sme za tisícku urobili celý Cibulák. Zložili sme sa po stovke, hosťujúce súbory bývali u nás po domoch, rozdelili sme si ich. Spalo sa v spacákoch, dali sme im raňajky, na obed sa uvaril kotlíkový guláš, víno bolo v každom dome...
.vPezinku sa konali v polovici sedemdesiatych rokoch Koncerty mladosti – akýsi československý Woodstock. Nadviazal Cibulák aj na ne?
Ani nie, my sme boli iná generácia. Ja som mal vtedy nejakých dvanásť-trinásť rokov a pamätám si len to, že som v sobotu ráno išiel kupovať čerstvý chlieb a nikde v Pezinku sa nedal kúpiť ani chlieb, ani mlieko, ani pivo, nič, lebo tých štyri a pol tisíc ľudí, čo prišli na koncert, chcelo tiež jesť a piť. Mesto bolo vtedy plné čudných dlhovlasých ľudí a všetci mali rifle. Niektorí dokonca aj rifľové bundy a boli takí pekní, pestrofarební. To boli dozvuky hippies.
Koncerty mladosti sa rýchlo skončili, ale tradícia folkových a alternatívnych kapiel v Pezinku ostala.
Áno, občas sem niekto zaujímavý prišiel zahrať. Napríklad C&K Vocal, to bola šupa. Vladimír Mišík tu bol ako doma, Vladimír Merta, vždy keď ide okolo, príde a zahrá z vďačnosti k Pezinčanom. To tu akosi fungovalo.
.ako ste prežívali november 1989?
V Prahe sa rok predtým organizoval tzv. Divadelný ostrov. A druhý ročník sa preniesol aj do Bratislavy do Sadu Janka Kráľa. Tam som sa zoznámil s jedným chalanom z Pražského pouťového promenádneho orchestra a išli sme spolu na pivo. On mi hovoril, že „14. listopadu jde bolševik do prdele. Víte, v Praze máme takovou věštkyni a ona nám to řekla a je to tutovka. 14. listopadu je konec“. Tak som si ten dátum zakrúžkoval do kalendára a čakal som, čo sa stane. A v ten deň sa nič nedialo, tak som tomu známemu 14. novembra poslal do Prahy pohľadnicu, že sa tá ich úžasná veštkyňa sekla. A 16. novembra som niečo montoval v predajni Opusu, vtedy som tam bol zamestnaný, a zrazu rovno cez našu predajňu išla študentská reťaz, ktorá mala namierené k ministrovi školstva. A už mi zaplo: veštkyňa.
.nemali ste chuť ísť po Novembri do politiky?
Ani nie, mal som vtedy čerstvú frajerku a bol som do nej pobláznený. (Smiech.) Ale potom som bol vépeenkár, dokonca platený okresný volebný šéf a bol som v tej VPN až do konca. Potom som bol ešte chvíľu v Hagyariho Demokratickej strane, ale zdalo sa mi to nejaké divné. To bolo okolo roku 1994, a vtedy dobre fungovalo len HZDS a ako-tak KDH.
.vy sa teraz angažujete aj v kauze pezinskej skládky.
My sme tu už skládku mali a nebol s ňou problém, kým nebola sprivatizovaná. Bolo vyrátané, že stará skládka bude fungovať pre celý Pezinok a okolie do roku 2032. Lenže potom sa tam začali voziť všelijaké podozrivé veci z bratislavských fabrík, preto teraz idú z toho nejaké otravné plyny, dokonca tá jama aj rádioaktívne žiari. Vozilo sa to sem, len to tak fŕkalo. A potom sa vybudovala načierno nová skládka, mesto bolo z toho úplne odsunuté. Tá jama je hotová, už len do nej voziť. A čaká sa, čo bude. Majitelia síce podávali žiadosť na stavebný úrad už za Dzurindu, ale vtedy im to nikto neschválil, až teraz, keď je Mann mladší šéfom Krajského stavebného úradu, to prešlo. To je tu všetko jedna smerácka banda, spojená aj s pezinským basketbalom. A Pezinok je zas majster v basketbale. Za aké peniaze? Hlavný pezinský basketbalista je Fedor Flašík.
.v Pezinku je to teda politicky pestré.
Áno, krížia sa tu normálni ľudia s hajzľami. (Smiech.) Sú tu starousadlíci a potom tí, ktorých nám sem boľševik roky vozil z Bratislavy, lebo sa tam neosvedčili, tak išli za trest budovať komunizmus na vidiek. Je tu taká všehochuť.
.čo táto akcia urobila s Pezinkom? Spojila ho či rozdelila?
Ja myslím, že všetci normálni Pezinčania sú proti. Dokonca aj zástupca primátora Ján Čech, ktorý je poslancom NR SR za Smer, v rádiu povedal, že on je vždy za to, čo chcú občania. Ale keď sme mali protestné zhromaždenie, tak traja smeráci chodili okolo smutní a všetci v rovnakých dlhých čiernych kabátoch ako eštebáci. Ja som bol na tribúne, lebo aj strýco Lajo má vraj niečo povedať. Tak som ľuďom povedal: pamätajte si, za čej vlády to bolo a pamätajte si to najmä vtedy, keď budete do urny vhadzovať volebné lístky. Každá vláda má nejaké muchy, ale táto ich má ako na mucholapke.
.vás keď človek počúva, keď registruje všetky vaše aktivity, tak má pocit, že ste stále uprostred diania, ale zároveň ste veľmi obmedzený svojím telom. Aké to je?
Po tej havárii som bol vďačný za to, že sa mi to stalo až v roku 2001, keď už fungoval internet. Cezeň nasávam informácie, aj ho nimi plním.
.vaše prsty majú veľmi obmedzenú pohyblivosť. Môžete používať klávesnicu?
Mám na to pomôcku. Pripomína to koženú rukavicu. S jej pomocou píšem.
.vidno vás na rôznych akciách, v divadlách, na koncertoch. Ako sa dopravujete?
Mám tu jedného ochotného taxikára, ktorý má veľké auto. Lebo ja sa sám neviem preložiť do auta a je ťažké aj prekladať ma. Mám také nájazdové lyže, cez ne ma naložia do toho veľkého taxíku a idem. Bol som už šesťkrát aj v SND, dokonca som sa s pomocou kamaráta Petra Pavlaca dostal aj do Štúdia, kde nie je bezbariérový prístup.
.o pár dní je opäť po roku Cibulák. Čo sa oplatí vidieť podľa strýca Laja?
Určite trnavský Disk s Uhlárovou hrou Výhľad, potom Teatro Tatro a ešte máme zaujímavých Francúzov. Ale to je ťažké niečo vyzdvihovať, niekto má rád alternatívu, iný pantomímu a niekto ohne. Ohne budú parádne, Fireshow robia pražskí Pa-li-tchi. Treba prísť.
Lajo Slimák / Narodil sa v roku 1964 v Pezinku pezinským rodičom a od vtedy je Pezinčan. „Strýco Lajo“ je divadelník, muzikant, organizátor kultúrneho diania, publicista a básnik. Vystriedal rôzne zamestnania, po roku 1989 sa angažoval vo VPN (bol aj je krajským koordinátorom), neskôr začal pôsobiť v reklame, svoju reklamnú agentúru má dodnes. Je zakladateľom Pezinského rozprávkového divadla ( známeho skôr pod pôvabnou skratkou P.R.D.) a festivalu Cibulák, ktorého 20. ročník bude v Pezinku tento víkend. Od roku 2001 je na invalidnom vozíku. Tento hendikep podstatne ovplyvnil jeho telo. Jeho krásnej, čistej mysle, plnej bláznivých nápadov a jeho dobrého srdca preplneného láskavým humorom sa však nedotkol.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.