Keby európski lídri rešpektovali európske zmluvné právo, museli by Lisabonskú zmluvu, ktorú odmietli Íri, pochovať. Namiesto karu však európske mocnosti opäť pripravujú kulisy na záchrannú akciu „ako pokračovať na ceste k superštátu". Aká budúcnosť čaká Európu?
Summit šéfov vlád EÚ, ktorý sa konal koncom minulého týždňa, mal po írskom „no" za normálnych okolností prijať nasledujúce vyhlásenie: „Milí Európania, je nám to ľúto, ale Lisabonská zmluva, ktorú dosiaľ ratifikovalo 19 z 27 členských štátov, nemôže podľa pravidiel vstúpiť do platnosti, pretože naši írski priatelia ju odmietli. Nedeje sa však nič dramatické, EÚ funguje ďalej a my budeme spoločne ďalej hľadať spôsoby, ako jej pôsobenie vylepšiť." Napokon, ešte v deň írskeho referenda sa presne v tomto duchu vyjadril v televízii francúzsky premiér Francois Fillon: „Ak sa Íri rozhodnú odmietnuť Lisabonskú zmluvu, tak je očividné, že Lisabonská zmluva nebude.“ Po zverejnení výsledkov írskeho referenda francúzsky minister pre Európu Jean-Pierre Jouyet vyhlásil: „Nie je to koniec sveta. Politici vo Francúzsku, Nemecku či v Británii si však túto vetu vyložili takto: „Nie je to koniec Lisabonskej zmluvy". Paradoxne, eurozmluvu ako prvá vzkriesila krajina, od ktorej by sa to čakalo najmenej.
.gordon pripravený!
Keď v roku 2005 odmietli v referende euroústavu Francúzi a Holanďania, vtedajší premiér Tony Blair odmietol pokračovať v ratifikácii a euroústava bola v koncoch. Po niekoľkomesačnom „období reflexie" prišli protagonisti integrácie s novou taktikou: obsah euroústavy preniesli z 95 percent do „obyčajnej" zmluvy. Prostredníctvom tohto manévru občanov v niektorých štátoch presvedčili, že o tejto zmluve už nemusia rozhodovať v referendách. Stačí, keď ju posvätia politici v parlamentoch. Z ústavných dôvodov sa referendum muselo nakoniec konať iba v Írsku – a Íri, podľa predlohy Francúzov a Holanďanov, povedali nie. Ako teraz reagovali Briti? Blairov nástupca Gordon Brown vyhlásil, že zmluva stále žije a len necelý týždeň po írskom „nie" Briti dokončili ratifikáciu Lisabonskej zmluvy (v Británii však ešte bude mať dôležité slovo Najvyšší súd). Britský podraz – alebo existuje miernejší výraz? – vzápätí nemecká kancelárka Angela Merkel spokojne označila za „veľmi, veľmi dôležitú správu", pretože „bez Lisabonskej zmluvy to nejde" a že nie je dlhý čas na reflexiu. Írski politici sa po svojom fiasku ani nestihli nadýchnuť, aby mohli v mene vlastného štátu zaujať sebavedomý postoj („priatelia, inak to nejde, ale tak ako po francúzskom a holandskom nie v prípade euroústavy, aj teraz musíte podľa pravidiel uznať, že Lisabonská zmluva je mŕtva"), a ocitli sa v zdrvujúcej defenzíve. Líder socialistickej frakcie v Európskom parlamente, Nemec Martin Schulz, ktorý sa pokladá za horúceho kandidáta na búduceho predsedu europarlamentu, vyzval Európsku komisiu, aby odvolala írskeho komisára Charlieho McCreevyho. Vraj je zodpovedný za to, že Íri hlasovali proti a vraj jeho komisárske návrhy podkopávajú „práva pracujúcich". Bývalá dánska ministerka zahraničných vecí Uffe Ellemann Jensen v článku, ktorý uverejnili viaceré európske denníky, napísala, že „Írsko by malo Európe urobiť láskavosť a vystúpiť z EÚ". Vynechanie Írov z integrácie diplomaticky naznačil aj nemecký minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier, ktorý však svoje slová neskôr dementoval. A ako vystupujú v tejto atmosfére írski politici? Premiér Brian Cowen trochu vystrašene opakuje, že nevie, čo bude ďalej a nevylučuje, že jeho krajania si hlasovania zopakujú.
.rozširovanie? No problem
Kým írski politici stoja so zvesenými ušami v kúte (a možno sa aj utešujú, že McCreevy nebude odvolaný...), francúzsky prezident Nicolas Sarkozy vytiahol razantnú kartu. Najmä proti Čechom, ktorí ako jediní dávajú najavo, že výsledok írskeho hlasovania by sa mal rešpektovať do dôsledkov. Na stretnutí s premiérom Mirkom Topolánkom a premiérmi vyšehradskej štvorky hovoril, že bez zmluvy nie je možné rozšíriť EÚ. Povedané inak: ak budú Česi trvať na potopení Lisabonskej zmluvy, potopia Chorvátsko a ďalších balkánskych ašpirantov na členstvo v EÚ. Sarkozyho téza je čisto politická, právne nie je nijaký problém v tom, aby Chorváti vstúpili do Únie na základe dnes platnej zmluvy z Nice. Veď napokon, najmä s týmto odôvodnením sa Nice v roku 2001 prijímala – aby sa mohla EÚ masívne rozširovať. Lídrom EÚ nebude po vstupe Chorvátov nič brániť v tom, aby napríklad upravili počet komisárov. Zavádzajúci je aj ďalší argument, ktorý opakujú zástancovia Lisabonskej zmluvy aj mnohé médiá: zmluva je vraj nevyhnutná preto, aby rozšírená EÚ mohla byť „efektívna a akcieschopná". Viaceré štúdie však dokazujú, že aktivita orgánov EÚ, ktorá je podľa mnohých nadmerná, neutícha ani po rozšírení Únie. Podľa výskumu organizácie Trans European Policy Studies Association vydal v rokoch 1999 a 2003 Brusel ročne v priemere 195 právnych aktov. Po vstupe desiatich nových členov to bolo v roku 2005 (teda v čase, keď zamrzla euroústava) 130 noriem. O rok neskôr sa však prijalo 197 noriem (a prirodzene stovky iných opatrení komisie). Je teda pravda, čo povedal aj náš premiér Robert Fico: nič dramatické sa nedeje, EÚ môže ďalej fungovať podľa Nice. Prečo je teda tá zmluva Francúzom a Nemcom taká drahá?
.o čo ide
Atmosfére „buď Lisabon, alebo koniec sveta", ktorú vyvolávajú ľudia v bruselských inštitúciách aj predstavitelia mnohých štátov, sa zas nemožno tak čudovať. Už po zmluve z Nice, ktorú najmä federalisti vnímali ako veľké sklamanie, sa vytvoril mohutný tlak na vznik dokumentu, ktorý posunie európsku integráciu ďalej nie o krok, ale o skok. Preto sa v roku 2002 začali práce na monumentálnom diele, európskej ústave. Vypracoval ju konvent pod vedením Valéryho Giscarda d´Estainga, ktorý podľa pokynov predstaviteľov najsilnejších štátov namaľoval obraz novej podoby EÚ. Federalistom daroval ústavné symboly nového euroštátu, európskeho prezidenta, podstatne silnejšie právomoci pre Európsky parlament a takisto Chartu základných práv. Socialistom daroval ustanovenia, z ktorých bolo jasné, že pôjde o „sociálnu Európu". Liberáli dostali „spoločný trh" a zmienky o konkurencii. Francúzom a Nemcom, ktorí sa po rozšírení Únie obávali straty vplyvu, daroval nové pomery v hlasovacích orgánoch EÚ, ktoré znamenali, že aj nová Únia bude fungovať v ich réžii. Giscardova ústava však priniesla v podobe nových paragrafov ešte jednu revolučnú zmenu, ktorú mnohí nedoceňovali vtedy pri euroústave ani dnes pri Lisabonskej zmluve: o presune nových právmocí od štátov do Bruselu by sa už nemuselo rozhodovať na základe nových zmlúv, ktoré musia zdĺhavo ratifikovať všetky štáty, ale priamo v orgánoch EÚ ako Rada ministrov. Jednoducho – prijatím euroústavy či Lisabonu by bola cesta k budovaniu európskeho štátu uvoľnená. A tohto sa majú prívrženci „čoraz užšej Únie" teraz, po šiestich rokoch, vzdať? Nie, lepšie je vytvárať zdanie akútnej krízy a hovoriť, že v EÚ sa bez Lisabonskej zmluvy sa nedá pohnúť ani o krok. Preto je nevyhnutné obísť írske nie – samozrejme, pri „plnom rešpekte írskeho referenda", ako sa dnes zvykne zdôrazňovať.
.lisabon alebo smrť
V tejto situácii, keď väčšina politikov EÚ tvrdí, že írske „nie" znamená iba toľko, že sa platnosť zmluvy po neskoršom írskom „áno" odsunie z januára na apríl 2009 (dánsky premiér Rasmussen), bola najmä v záujme menších štátov postaviť sa na stranu malého Írska a písaných pravidiel EÚ. Vyšehradská štvorka však ukázala, že sa nevie zhodnúť ani v takýchto okamihoch a že niečo ako existencia spoločných stredoeurópskych záujmov v EÚ je umelo živená fikcia. Český premiér Mirek Topolánek najprv po stretnutí so svojimi tromi partnermi hovoril o zhode v tom, že všetci štyria premiéri vnímajú hlasovanie Írov rovnako závažne ako predtým verdikt Francúzov a Holanďanov. No po stretnutí štvorky so Sarkozym bolo jasné, že Česi sú v ich postoji osamotení. Prekvapili najmä Poliaci – práve z prostredia Občianskej platformy premiéra Donalda Tuska totiž kedysi vyšlo heslo „Nice alebo smrť". Teraz však aj Tusk v prítomnosti Merkelovej, ako aj jeho minister zahraničia Sikorski, dávali dostatočne najavo, že jedinú cestu vidia v zopakovaní írskeho referenda.
.nočná mora Ganley
Práve táto možnosť, v dejinách EÚ už dvakrát odskúšaná, sa zdá v tejto chvíli ako najpravdepodobnejšia. Zvyšných sedem krajín dokončí ratifikáciu zmluvy v národných parlamentoch. Následne sa Írom povie, že si skúsia reparát rovnako ako v roku 2002, keď na druhýkrát schválili zmluvu z Nice. Šanca, že Íri napokon podporia Lisabonskú zmluvu, ku ktorej EÚ kvôli lepšej predajnosti zrejme pripojí zopár písomných garancií o zachovaní írskej suverenity, je pomerne vysoká. Druhé hlasovanie bude totiž prebiehať podobne ako v roku 2002 pod hrozbou, že ak Lisabon odmietnu aj v reparáte, pôjdu von z Únie. To na ostrovanov pôsobí silno. Íri sú totiž skutočne „proeurópski", ako sa zvykne hovoriť v bruselskom žargóne. I keď je Írsko v Únii (predtým ES) integrované od roku 1973 a jeho ekonomický boom sa začal vďaka reformám na konci 80. rokov, blahobyt sa im automaticky spája s členstvom v EÚ. Okrem iného aj preto, že na rozdiel od Grékov oveľa lepšie vyžili eurofondy. V Írsku – na rozdiel od Británie – absentujú hlasy, ktoré by volali po vystúpení krajiny z EÚ. Podnikateľ Declan Ganley, ktorý sa stal so svojím združením Libertas lídrom kampane „NO", nedávno na jednom stretnutí sklamal britských euroskeptikov vyjadreniami, že mu vôbec nejde o zápas proti EÚ. Tvrdí, že je veľkým prívržencom Únie, ktorá pre jeho krajinu znamená veľa a jediné, o čo mu ide, je jej dobrá podoba. A nie centralizmus, ktorý prináša Lisabonská zmluva. Ganley dnes myslí a hovorí odlišne než konzervatívni euroskeptici z Británie, je však otázne, ako sa zachová, keď Írov Únia poženie druhýkrát k referendu. Jeho Libertas už vyhlasuje, že písomné garancie o tom, že Únia nesiahne Írom na dane ani na ich neutralitu, jej stačiť nebudú. Libertas chce, aby sa začalo v EÚ rokovať o celkom novej zmluve, v ktorej nebudú klauzuly umožňujúce presun kompetencií do Bruselu bez nevyhnutnosti ratifikácií. Tým však útočí na samu logiku Lisabonskej zmluvy. Iste, ak Íri budú hlasovať s pištoľou pri hlave (Merkelovej poradca sa pre Financial Times vyjadril, že „nechceme Írom držať pištoľ pri hlave", odtiaľ tá metafora...), tak to bude mať Ganley nesmierne ťažké. Predsa len však bude vízia opravného hlasovania Írov pre EÚ nočnou morou. Jednak v Írsku oproti minulosti zosilnel pocit, že sa v integrácii zachádza priďaleko. Kým predtým hlasovali proti zmluve z Nice väčšinou ľudia s nízkym vzdelaním, biznismen Ganley, ktorý naznačuje, že z Libertas vytvorí politickú stranu, legitimizoval hlasovanie proti „zlým" eurozmluvám v proeurópskej strednej vrstve. V roku 2001 zamietli Íri Nice preto, že ich na referendum prišlo iba 35 percent – a zmobilizovali sa najmä robotníci. O rok nato už Nice prešlo, lebo účasť stúpla nad 50 percent. A práve podobná vysoká účasť, o ktorej sa ešte pred dvoma týždňami v Írsku myslelo, že znamená isté víťazstvo tábora yes, nestačila.
V Írsko to ani budúci rok teda nuda nebude. Čo by nasledovalo v prípade druhého írskeho „nie"? Možno ani nič dramatické – ťažko si predstaviť, ako by mohla byť vylúčená krajina, ktorá je jednou menou zviazaná s eurozónou. Možno by sa oživili reči z 90. rokov o dvojrýchlostnej Európe, kde jedna skupina štátov by vytvorila integračné jadro a druhá časť krajín by s ňou bola vo voľnejšej Únii. Tento model by mal pre Slovensko isté riziko, keďže ako členov eurozóny – najmä za vlády Roberta Fica, ktorý má k francúzskym a nemeckým predstavám o sociálnom štáte veľmi blízko – by nás to ťahalo k integračnému jadru. Lenže k integrácii na čoraz vyššom stupni automaticky ťahá aj Lisabonská zmluva.
.v čom záujme?
Aj niektorí reformne naladení Slováci na Lisabonskej zmluve nevidia nič zlé a čudovali sa, prečo ju Íri odmietli. Hlasovanie Írov by však mohli oceniť aspoň v jednom momente: francúzska ministerka financií Christine Lagarde v denníku Financial Times oznámila, že Francúzi počas ich predsedníctva v Únii, ktoré sa začína v júli, nebudú tlačiť na harmonizáciu daňových základov. Lagarde súčasne uviedla, že Francúzi sa tohto cieľa nevzdávajú. Len ho nateraz púšťajú k ľadu. Práve Lagardovej vyhlásenia z jari, že Francúzi sa budú tento rok usilovať presadiť príslušný hramonizačný návrh komisie, ovplyvnil írsku kampaň pred referendom. Vďaka Írom bude tento rok okolo daní ticho. To potrvá až do „úspešného" írskeho reparátu budúci rok. Ak prejde Lisabonská zmluva, stavidlá budú otvorené. V čom je to záujme?
Summit šéfov vlád EÚ, ktorý sa konal koncom minulého týždňa, mal po írskom „no" za normálnych okolností prijať nasledujúce vyhlásenie: „Milí Európania, je nám to ľúto, ale Lisabonská zmluva, ktorú dosiaľ ratifikovalo 19 z 27 členských štátov, nemôže podľa pravidiel vstúpiť do platnosti, pretože naši írski priatelia ju odmietli. Nedeje sa však nič dramatické, EÚ funguje ďalej a my budeme spoločne ďalej hľadať spôsoby, ako jej pôsobenie vylepšiť." Napokon, ešte v deň írskeho referenda sa presne v tomto duchu vyjadril v televízii francúzsky premiér Francois Fillon: „Ak sa Íri rozhodnú odmietnuť Lisabonskú zmluvu, tak je očividné, že Lisabonská zmluva nebude.“ Po zverejnení výsledkov írskeho referenda francúzsky minister pre Európu Jean-Pierre Jouyet vyhlásil: „Nie je to koniec sveta. Politici vo Francúzsku, Nemecku či v Británii si však túto vetu vyložili takto: „Nie je to koniec Lisabonskej zmluvy". Paradoxne, eurozmluvu ako prvá vzkriesila krajina, od ktorej by sa to čakalo najmenej.
.gordon pripravený!
Keď v roku 2005 odmietli v referende euroústavu Francúzi a Holanďania, vtedajší premiér Tony Blair odmietol pokračovať v ratifikácii a euroústava bola v koncoch. Po niekoľkomesačnom „období reflexie" prišli protagonisti integrácie s novou taktikou: obsah euroústavy preniesli z 95 percent do „obyčajnej" zmluvy. Prostredníctvom tohto manévru občanov v niektorých štátoch presvedčili, že o tejto zmluve už nemusia rozhodovať v referendách. Stačí, keď ju posvätia politici v parlamentoch. Z ústavných dôvodov sa referendum muselo nakoniec konať iba v Írsku – a Íri, podľa predlohy Francúzov a Holanďanov, povedali nie. Ako teraz reagovali Briti? Blairov nástupca Gordon Brown vyhlásil, že zmluva stále žije a len necelý týždeň po írskom „nie" Briti dokončili ratifikáciu Lisabonskej zmluvy (v Británii však ešte bude mať dôležité slovo Najvyšší súd). Britský podraz – alebo existuje miernejší výraz? – vzápätí nemecká kancelárka Angela Merkel spokojne označila za „veľmi, veľmi dôležitú správu", pretože „bez Lisabonskej zmluvy to nejde" a že nie je dlhý čas na reflexiu. Írski politici sa po svojom fiasku ani nestihli nadýchnuť, aby mohli v mene vlastného štátu zaujať sebavedomý postoj („priatelia, inak to nejde, ale tak ako po francúzskom a holandskom nie v prípade euroústavy, aj teraz musíte podľa pravidiel uznať, že Lisabonská zmluva je mŕtva"), a ocitli sa v zdrvujúcej defenzíve. Líder socialistickej frakcie v Európskom parlamente, Nemec Martin Schulz, ktorý sa pokladá za horúceho kandidáta na búduceho predsedu europarlamentu, vyzval Európsku komisiu, aby odvolala írskeho komisára Charlieho McCreevyho. Vraj je zodpovedný za to, že Íri hlasovali proti a vraj jeho komisárske návrhy podkopávajú „práva pracujúcich". Bývalá dánska ministerka zahraničných vecí Uffe Ellemann Jensen v článku, ktorý uverejnili viaceré európske denníky, napísala, že „Írsko by malo Európe urobiť láskavosť a vystúpiť z EÚ". Vynechanie Írov z integrácie diplomaticky naznačil aj nemecký minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier, ktorý však svoje slová neskôr dementoval. A ako vystupujú v tejto atmosfére írski politici? Premiér Brian Cowen trochu vystrašene opakuje, že nevie, čo bude ďalej a nevylučuje, že jeho krajania si hlasovania zopakujú.
.rozširovanie? No problem
Kým írski politici stoja so zvesenými ušami v kúte (a možno sa aj utešujú, že McCreevy nebude odvolaný...), francúzsky prezident Nicolas Sarkozy vytiahol razantnú kartu. Najmä proti Čechom, ktorí ako jediní dávajú najavo, že výsledok írskeho hlasovania by sa mal rešpektovať do dôsledkov. Na stretnutí s premiérom Mirkom Topolánkom a premiérmi vyšehradskej štvorky hovoril, že bez zmluvy nie je možné rozšíriť EÚ. Povedané inak: ak budú Česi trvať na potopení Lisabonskej zmluvy, potopia Chorvátsko a ďalších balkánskych ašpirantov na členstvo v EÚ. Sarkozyho téza je čisto politická, právne nie je nijaký problém v tom, aby Chorváti vstúpili do Únie na základe dnes platnej zmluvy z Nice. Veď napokon, najmä s týmto odôvodnením sa Nice v roku 2001 prijímala – aby sa mohla EÚ masívne rozširovať. Lídrom EÚ nebude po vstupe Chorvátov nič brániť v tom, aby napríklad upravili počet komisárov. Zavádzajúci je aj ďalší argument, ktorý opakujú zástancovia Lisabonskej zmluvy aj mnohé médiá: zmluva je vraj nevyhnutná preto, aby rozšírená EÚ mohla byť „efektívna a akcieschopná". Viaceré štúdie však dokazujú, že aktivita orgánov EÚ, ktorá je podľa mnohých nadmerná, neutícha ani po rozšírení Únie. Podľa výskumu organizácie Trans European Policy Studies Association vydal v rokoch 1999 a 2003 Brusel ročne v priemere 195 právnych aktov. Po vstupe desiatich nových členov to bolo v roku 2005 (teda v čase, keď zamrzla euroústava) 130 noriem. O rok neskôr sa však prijalo 197 noriem (a prirodzene stovky iných opatrení komisie). Je teda pravda, čo povedal aj náš premiér Robert Fico: nič dramatické sa nedeje, EÚ môže ďalej fungovať podľa Nice. Prečo je teda tá zmluva Francúzom a Nemcom taká drahá?
.o čo ide
Atmosfére „buď Lisabon, alebo koniec sveta", ktorú vyvolávajú ľudia v bruselských inštitúciách aj predstavitelia mnohých štátov, sa zas nemožno tak čudovať. Už po zmluve z Nice, ktorú najmä federalisti vnímali ako veľké sklamanie, sa vytvoril mohutný tlak na vznik dokumentu, ktorý posunie európsku integráciu ďalej nie o krok, ale o skok. Preto sa v roku 2002 začali práce na monumentálnom diele, európskej ústave. Vypracoval ju konvent pod vedením Valéryho Giscarda d´Estainga, ktorý podľa pokynov predstaviteľov najsilnejších štátov namaľoval obraz novej podoby EÚ. Federalistom daroval ústavné symboly nového euroštátu, európskeho prezidenta, podstatne silnejšie právomoci pre Európsky parlament a takisto Chartu základných práv. Socialistom daroval ustanovenia, z ktorých bolo jasné, že pôjde o „sociálnu Európu". Liberáli dostali „spoločný trh" a zmienky o konkurencii. Francúzom a Nemcom, ktorí sa po rozšírení Únie obávali straty vplyvu, daroval nové pomery v hlasovacích orgánoch EÚ, ktoré znamenali, že aj nová Únia bude fungovať v ich réžii. Giscardova ústava však priniesla v podobe nových paragrafov ešte jednu revolučnú zmenu, ktorú mnohí nedoceňovali vtedy pri euroústave ani dnes pri Lisabonskej zmluve: o presune nových právmocí od štátov do Bruselu by sa už nemuselo rozhodovať na základe nových zmlúv, ktoré musia zdĺhavo ratifikovať všetky štáty, ale priamo v orgánoch EÚ ako Rada ministrov. Jednoducho – prijatím euroústavy či Lisabonu by bola cesta k budovaniu európskeho štátu uvoľnená. A tohto sa majú prívrženci „čoraz užšej Únie" teraz, po šiestich rokoch, vzdať? Nie, lepšie je vytvárať zdanie akútnej krízy a hovoriť, že v EÚ sa bez Lisabonskej zmluvy sa nedá pohnúť ani o krok. Preto je nevyhnutné obísť írske nie – samozrejme, pri „plnom rešpekte írskeho referenda", ako sa dnes zvykne zdôrazňovať.
.lisabon alebo smrť
V tejto situácii, keď väčšina politikov EÚ tvrdí, že írske „nie" znamená iba toľko, že sa platnosť zmluvy po neskoršom írskom „áno" odsunie z januára na apríl 2009 (dánsky premiér Rasmussen), bola najmä v záujme menších štátov postaviť sa na stranu malého Írska a písaných pravidiel EÚ. Vyšehradská štvorka však ukázala, že sa nevie zhodnúť ani v takýchto okamihoch a že niečo ako existencia spoločných stredoeurópskych záujmov v EÚ je umelo živená fikcia. Český premiér Mirek Topolánek najprv po stretnutí so svojimi tromi partnermi hovoril o zhode v tom, že všetci štyria premiéri vnímajú hlasovanie Írov rovnako závažne ako predtým verdikt Francúzov a Holanďanov. No po stretnutí štvorky so Sarkozym bolo jasné, že Česi sú v ich postoji osamotení. Prekvapili najmä Poliaci – práve z prostredia Občianskej platformy premiéra Donalda Tuska totiž kedysi vyšlo heslo „Nice alebo smrť". Teraz však aj Tusk v prítomnosti Merkelovej, ako aj jeho minister zahraničia Sikorski, dávali dostatočne najavo, že jedinú cestu vidia v zopakovaní írskeho referenda.
.nočná mora Ganley
Práve táto možnosť, v dejinách EÚ už dvakrát odskúšaná, sa zdá v tejto chvíli ako najpravdepodobnejšia. Zvyšných sedem krajín dokončí ratifikáciu zmluvy v národných parlamentoch. Následne sa Írom povie, že si skúsia reparát rovnako ako v roku 2002, keď na druhýkrát schválili zmluvu z Nice. Šanca, že Íri napokon podporia Lisabonskú zmluvu, ku ktorej EÚ kvôli lepšej predajnosti zrejme pripojí zopár písomných garancií o zachovaní írskej suverenity, je pomerne vysoká. Druhé hlasovanie bude totiž prebiehať podobne ako v roku 2002 pod hrozbou, že ak Lisabon odmietnu aj v reparáte, pôjdu von z Únie. To na ostrovanov pôsobí silno. Íri sú totiž skutočne „proeurópski", ako sa zvykne hovoriť v bruselskom žargóne. I keď je Írsko v Únii (predtým ES) integrované od roku 1973 a jeho ekonomický boom sa začal vďaka reformám na konci 80. rokov, blahobyt sa im automaticky spája s členstvom v EÚ. Okrem iného aj preto, že na rozdiel od Grékov oveľa lepšie vyžili eurofondy. V Írsku – na rozdiel od Británie – absentujú hlasy, ktoré by volali po vystúpení krajiny z EÚ. Podnikateľ Declan Ganley, ktorý sa stal so svojím združením Libertas lídrom kampane „NO", nedávno na jednom stretnutí sklamal britských euroskeptikov vyjadreniami, že mu vôbec nejde o zápas proti EÚ. Tvrdí, že je veľkým prívržencom Únie, ktorá pre jeho krajinu znamená veľa a jediné, o čo mu ide, je jej dobrá podoba. A nie centralizmus, ktorý prináša Lisabonská zmluva. Ganley dnes myslí a hovorí odlišne než konzervatívni euroskeptici z Británie, je však otázne, ako sa zachová, keď Írov Únia poženie druhýkrát k referendu. Jeho Libertas už vyhlasuje, že písomné garancie o tom, že Únia nesiahne Írom na dane ani na ich neutralitu, jej stačiť nebudú. Libertas chce, aby sa začalo v EÚ rokovať o celkom novej zmluve, v ktorej nebudú klauzuly umožňujúce presun kompetencií do Bruselu bez nevyhnutnosti ratifikácií. Tým však útočí na samu logiku Lisabonskej zmluvy. Iste, ak Íri budú hlasovať s pištoľou pri hlave (Merkelovej poradca sa pre Financial Times vyjadril, že „nechceme Írom držať pištoľ pri hlave", odtiaľ tá metafora...), tak to bude mať Ganley nesmierne ťažké. Predsa len však bude vízia opravného hlasovania Írov pre EÚ nočnou morou. Jednak v Írsku oproti minulosti zosilnel pocit, že sa v integrácii zachádza priďaleko. Kým predtým hlasovali proti zmluve z Nice väčšinou ľudia s nízkym vzdelaním, biznismen Ganley, ktorý naznačuje, že z Libertas vytvorí politickú stranu, legitimizoval hlasovanie proti „zlým" eurozmluvám v proeurópskej strednej vrstve. V roku 2001 zamietli Íri Nice preto, že ich na referendum prišlo iba 35 percent – a zmobilizovali sa najmä robotníci. O rok nato už Nice prešlo, lebo účasť stúpla nad 50 percent. A práve podobná vysoká účasť, o ktorej sa ešte pred dvoma týždňami v Írsku myslelo, že znamená isté víťazstvo tábora yes, nestačila.
V Írsko to ani budúci rok teda nuda nebude. Čo by nasledovalo v prípade druhého írskeho „nie"? Možno ani nič dramatické – ťažko si predstaviť, ako by mohla byť vylúčená krajina, ktorá je jednou menou zviazaná s eurozónou. Možno by sa oživili reči z 90. rokov o dvojrýchlostnej Európe, kde jedna skupina štátov by vytvorila integračné jadro a druhá časť krajín by s ňou bola vo voľnejšej Únii. Tento model by mal pre Slovensko isté riziko, keďže ako členov eurozóny – najmä za vlády Roberta Fica, ktorý má k francúzskym a nemeckým predstavám o sociálnom štáte veľmi blízko – by nás to ťahalo k integračnému jadru. Lenže k integrácii na čoraz vyššom stupni automaticky ťahá aj Lisabonská zmluva.
.v čom záujme?
Aj niektorí reformne naladení Slováci na Lisabonskej zmluve nevidia nič zlé a čudovali sa, prečo ju Íri odmietli. Hlasovanie Írov by však mohli oceniť aspoň v jednom momente: francúzska ministerka financií Christine Lagarde v denníku Financial Times oznámila, že Francúzi počas ich predsedníctva v Únii, ktoré sa začína v júli, nebudú tlačiť na harmonizáciu daňových základov. Lagarde súčasne uviedla, že Francúzi sa tohto cieľa nevzdávajú. Len ho nateraz púšťajú k ľadu. Práve Lagardovej vyhlásenia z jari, že Francúzi sa budú tento rok usilovať presadiť príslušný hramonizačný návrh komisie, ovplyvnil írsku kampaň pred referendom. Vďaka Írom bude tento rok okolo daní ticho. To potrvá až do „úspešného" írskeho reparátu budúci rok. Ak prejde Lisabonská zmluva, stavidlá budú otvorené. V čom je to záujme?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.