Kniha Bohuslava Blažka a Jiřiny Olmrovej Krása a bolest (Praha, Panorama, 1985) ma fascinovala. Vôbec som nechápal, ako sa mohla prešmyknúť cez vydavateľskú cenzúru. Zaoberala sa tvorivosťou a laickosťou, a tie boli v tých časoch tabu.
Dobová cenzúra bola dômyselná. V šesťdesiatych rokoch sa vytvorila zákopová vojna medzi cenzormi a novinami a v rámci tejto čudesnej hry vyšli občas víťazne aj novinári. Boli to drobné víťazstvá, ale tí sprostí boli cenzori.
Normalizácia na začiatku sedemdesiatych rokov bola perfídna nielen tým, že používala na niečo abnormálne pojem normalizácia a na brutálne vojenské násilie slovo poučenie, ale aj odpudzujúcimi formami cenzúry. Jednou z nich boli zákazy verejného vystupovania nepoučených, druhou autocenzúra.
V médiách, novinách a vydavateľstvách existovali písané a nepísané zoznamy zakázaných autorov. Rolu cenzora prevzali vedúci riadiaci pracovníci televízie a rozhlasu, šéfredaktori novín a vydavateľstiev. Tí vedeli všetko o tom, ako obchádzať cenzúru a ich bystrozraku neunikla ani myš. Slovenský úrad pre tlač a informácie a Slovenské ústredie knižnej kultúry už len dohliadali na cenzorov, aby si zodpovedne plnili svoje povinnosti. Nebolo to ťažké. Všetci podliehali tomu istému ideologickému oddeleniu ústredného výboru strany.
Odbornosť bola v tejto oblasti až do roka 1989 čírym ideologickým nástrojom. Bola mŕtva. Dobrým odborníkom bol poslušný ideologický pracovník. Preto ma tak fascinovala kniha, ktorá hovorila o tvorivosti laickosti v protiklade k umŕtvenej a vyprázdnenej ideologickej a akademickej profesionalite. Laickosť bola v propagandistickom mori ideologickej lži nástrojom oživenia tvorivého myslenia.
Laickosť sa v normálnych slobodných pomeroch stáva neraz nedouctvom. Ale byť pred rokom 1989 a hneď po ňom laikom bolo v podstate jednou z mála možností, ako postaviť proti komunistickej ideológii a propagande skutočný názor a myslenie.
Za posledných osemnásť rokov sa svojou prednovembrovou ideologickou kvalifikáciou nikto nechválil. Propagandisti sa prekvalifikovali alebo odišli do podnikateľskej sféry. Slovo odborník sa v mediálnej oblasti nenosilo, každý si ho stotožňoval s propagandistom. Radšej sa hovorilo o public relations, marketingu a komunikačných stratégiách.
Ale časy sa menia. Dnes už je v mediálnej sfére znova značkou kvality slovo odborník, a myslí sa tým profesionál komunistickej propagandy. Keď chceli zástancovia nového Tlačového zákona zdôrazniť kvalifikáciu Ivana Sečíka, CSc, štátneho tajomníka Ministertsva kultúry, hovorili o ňom, že je odborník. Jeho dizertačná práca z leningradských a moskovských čias nemohla však nebyť o komunistickej ideológii a propagande a v Slovenskom úrade pre tlač a informácie sa naučil o autocenzúre všetko, čo dnes mohol použiť.
Keď sa stal novým riaditeľom Slovenskej televízie Štefan Nižňanský a za poradcu si priviedol niekdajšieho námestníka a riaditeľa Československej televízie Jaroslava Hlinického, hovorilo sa o oboch, že boli zodpovednými odborníkmi. Zabudlo sa len dodať, že boli odborníkmi na komunistickú propagandu a Jaroslav Hlinický bol na začiatku normalizácie zodpovedný ako námestník za dlhodobé zákazy vystupovania mnohých odborníkov a umelcov a ako neskorší riaditeľ dodržiaval až do konca ideologickú čistotu Slovenskej televízie.
Nie je zaujímavé, že hrdinovia našich čias boli komunistami, ani to, čo robili ako hrdinovia oných čias vtedy, pred rokom 1989. Zaujímavé je len to, že vtedajšia ideologická odbornosť sa stala ich dnešnou politickou kvalifikáciou. Pri súčasnej vládnej garnitúre, ktorá prijala zákon o druhej generácii autocenzúry a jej deklarovaným záujmom je premeniť verejnoprávne médiá za naše peniaze a bez ohľadu na to, či podľa zástrčkového zákona, alebo priamo zo štátneho rozpočtu na nástroj svojej propagandy, je to správna kvalifikácia. Preto sa ňou chvália.
A nám neostáva nič iné, ako si tentoraz s Karlom Krausom povedať: laik sa čuduje, odborník žasne.
Dobová cenzúra bola dômyselná. V šesťdesiatych rokoch sa vytvorila zákopová vojna medzi cenzormi a novinami a v rámci tejto čudesnej hry vyšli občas víťazne aj novinári. Boli to drobné víťazstvá, ale tí sprostí boli cenzori.
Normalizácia na začiatku sedemdesiatych rokov bola perfídna nielen tým, že používala na niečo abnormálne pojem normalizácia a na brutálne vojenské násilie slovo poučenie, ale aj odpudzujúcimi formami cenzúry. Jednou z nich boli zákazy verejného vystupovania nepoučených, druhou autocenzúra.
V médiách, novinách a vydavateľstvách existovali písané a nepísané zoznamy zakázaných autorov. Rolu cenzora prevzali vedúci riadiaci pracovníci televízie a rozhlasu, šéfredaktori novín a vydavateľstiev. Tí vedeli všetko o tom, ako obchádzať cenzúru a ich bystrozraku neunikla ani myš. Slovenský úrad pre tlač a informácie a Slovenské ústredie knižnej kultúry už len dohliadali na cenzorov, aby si zodpovedne plnili svoje povinnosti. Nebolo to ťažké. Všetci podliehali tomu istému ideologickému oddeleniu ústredného výboru strany.
Odbornosť bola v tejto oblasti až do roka 1989 čírym ideologickým nástrojom. Bola mŕtva. Dobrým odborníkom bol poslušný ideologický pracovník. Preto ma tak fascinovala kniha, ktorá hovorila o tvorivosti laickosti v protiklade k umŕtvenej a vyprázdnenej ideologickej a akademickej profesionalite. Laickosť bola v propagandistickom mori ideologickej lži nástrojom oživenia tvorivého myslenia.
Laickosť sa v normálnych slobodných pomeroch stáva neraz nedouctvom. Ale byť pred rokom 1989 a hneď po ňom laikom bolo v podstate jednou z mála možností, ako postaviť proti komunistickej ideológii a propagande skutočný názor a myslenie.
Za posledných osemnásť rokov sa svojou prednovembrovou ideologickou kvalifikáciou nikto nechválil. Propagandisti sa prekvalifikovali alebo odišli do podnikateľskej sféry. Slovo odborník sa v mediálnej oblasti nenosilo, každý si ho stotožňoval s propagandistom. Radšej sa hovorilo o public relations, marketingu a komunikačných stratégiách.
Ale časy sa menia. Dnes už je v mediálnej sfére znova značkou kvality slovo odborník, a myslí sa tým profesionál komunistickej propagandy. Keď chceli zástancovia nového Tlačového zákona zdôrazniť kvalifikáciu Ivana Sečíka, CSc, štátneho tajomníka Ministertsva kultúry, hovorili o ňom, že je odborník. Jeho dizertačná práca z leningradských a moskovských čias nemohla však nebyť o komunistickej ideológii a propagande a v Slovenskom úrade pre tlač a informácie sa naučil o autocenzúre všetko, čo dnes mohol použiť.
Keď sa stal novým riaditeľom Slovenskej televízie Štefan Nižňanský a za poradcu si priviedol niekdajšieho námestníka a riaditeľa Československej televízie Jaroslava Hlinického, hovorilo sa o oboch, že boli zodpovednými odborníkmi. Zabudlo sa len dodať, že boli odborníkmi na komunistickú propagandu a Jaroslav Hlinický bol na začiatku normalizácie zodpovedný ako námestník za dlhodobé zákazy vystupovania mnohých odborníkov a umelcov a ako neskorší riaditeľ dodržiaval až do konca ideologickú čistotu Slovenskej televízie.
Nie je zaujímavé, že hrdinovia našich čias boli komunistami, ani to, čo robili ako hrdinovia oných čias vtedy, pred rokom 1989. Zaujímavé je len to, že vtedajšia ideologická odbornosť sa stala ich dnešnou politickou kvalifikáciou. Pri súčasnej vládnej garnitúre, ktorá prijala zákon o druhej generácii autocenzúry a jej deklarovaným záujmom je premeniť verejnoprávne médiá za naše peniaze a bez ohľadu na to, či podľa zástrčkového zákona, alebo priamo zo štátneho rozpočtu na nástroj svojej propagandy, je to správna kvalifikácia. Preto sa ňou chvália.
A nám neostáva nič iné, ako si tentoraz s Karlom Krausom povedať: laik sa čuduje, odborník žasne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.