Hovorí sa, že klauni sú v súkromnom živote smutní. Je to aj váš prípad?
To by ste ste sa asi musel spýtať mojich príbuzných a známych, či som v súkromí skôr smutný, alebo skôr veselý. Nespomínam si, že by som si niekedy hovoril: „Dnes som nejaký smutný" alebo: „hergot, dnes som nejaký veselý!" Nevnímam, aký práve som. Viem, že ma niečo nahnevá alebo že ma niečo rozosmeje. Ale medzitým fakt neviem.
.humor je dar alebo je možné sa ho naučiť?
Myslím si, že zmysel pre humor má každý. Ale každý trochu iný. A samozrejme, že si skoro každý myslí, že ten jeho humor je ten najlepší a že všetci ostatní sú blbci, ktorí zmysel pre humor nemajú. No a potom sa živte humorom!
.kedy ste zistili, že dokážete svojimi vtipmi zabávať okolie?
V škole sa asi každý žiak snaží svojich spolužiakov pri vyučovaní pobaviť nejakou poznámkou. Záležalo vždy na tom, ako kto bol ako drzý alebo ako sa kto bál poznámky do žiackej knižky. A keď sa už niekto odvážil povedať nejakú sprostosť, tak ani nemusela byť príliš vtipná, aby žiakov pobavila. Ja som bol dosť zbabelý a vyrušoval som len občas, ale pamätám si, ako nám na strojníckej priemyslovke taký milý pán profesor vysvetľoval princíp martinskej vysokej pece. Nikto ho veľmi nepočúval, ja tiež nie, a keď práve zanietene opisoval, aká je martinská pec vysoká a koľko má v priemere, tak som len tak potichu pre seba poznamenal: „no, bože!"
.čo sa stalo?
Trieda ako na potvoru v tom momente stíchla a moju poznámku všetci počuli. Aj profesor. Spolužiakov to veľmi pobavilo, ale milý pán profesor, ktorý nikdy ani nezvýšil hlas, začal kričať, že sa tu namáha, že sa bavíme a nepočúvame ho, ale srandu že si z neho robiť nebudeme. Chytil ma za golier a doslova ma vykopal z triedy na chodbu. Vtedy mi ani nenapadlo premýšľať, po kom som zdedil sklon k vtipkovaniu.
.vy ste vyštudovaný ekonóm. Ako sa sa človek v takomto prostredí dostane k hudbe?
O mojej profesii sa rozhodovalo v rušnom roku 1968. Po promócii som narukoval na vojnu a keď sem potom prišli Rusi ukázniť našich komunistov, snažil som sa čo najrýchlejšie zvliecť uniformu. Tak som urobil konkurz na miesto „profesora odborných predmetov" a mohol odísť o dva mesiace skôr do civilu. V škole som sa príliš neohrial a utiekol som do Francúzska, kým to ešte šlo.
.prečo ste sa vrátili domov?
Nemal som sa tam zle, ale po pol roku som zistil, že so svojou silnou väzbou na rodičov, priateľov, českú a slovenskú prírodu a tiež na český bohémsky životný štýl „po nás potopa" sa pre emigráciu vôbec nehodím a dal som prednosť kľučkovaniu v socializme pred slobodou. Tú som si po návrate čiastočne vytvoril svojím slobodným povolaním.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.