Keď sa americký prezident vydal na svoju rozlúčkovú cestu po Európe, nemecký týždenník Der Spiegel, odrážajúc pocity množstva popredných printových médií kontinentu, vyhlásil, že „Európa je šťastná, že vidí Bushov chrbát“.
Zdá sa, že doslova každý si myslí, že vláda Georgea W. Busha podkopala transatlantické väzby. V Európe vládne priam hmatateľný pocit, že v nasledujúcich rokoch sa Amerika priblíži k Európe, najmä ak vyhrá prezidentské voľby Barack Obama. Ale, aj keď veľká časť Európanov vníma Busha ako náboženského kovboja s manichejským pohľadom na svet, rastúca trhlina medzi Európou a Amerikou predstihla v čase súčasného obyvateľa Bieleho domu. Keď francúzsky minister zahraničných vecí Hubert Védrine vyhlásil, že jeho krajina „nemôže akceptovať politicky unipolárny svet ani kultúrne uniformný svet, ani unilateralizmus jedinej hyperveľmoci,“ slúžil prezident Clinton siedmy rok svojich dvoch volebných období a Mr. Bush bol ešte guvernérom Texasu.
Transatlantická trhlina nie je dielom jediného prezidenta, ale produktom hlbokých ideologických síl, ktoré pôsobili celé generácie, aby vytvorili rozdielne názory Američanov a Európanov. Najvýraznejšie sú medzi nimi rozdielne postoje k identite vo všeobecnosti a k vzťahu medzi identitou a demokraciou zvlášť.
.zápas identity a demokracie
Pre Európanov sú identita a demokracia zakliesnené v zápase s nulovým súčtom. Silné identity, a najmä náboženské či národné identity, sú vnímané ako hrozby pre demokratický život. To mal na mysli Dominique Moisi, zvláštny poradca Francúzskeho inštitútu medzinárodných vzťahov, keď v roku 2006 povedal, že: „Kombinácia náboženstva a nacionalizmu v Amerike je desivá. Cítime sa zradení Bohom a nacionalizmom, čo je dôvod, pre ktorý budujeme Európsku úniu ako bariéru proti náboženským vojnám.“
Pôvod tohto postoja možno vystopovať až späť k Francúzskej revolúcii, keď sa sily bojujúce pod univerzálnou zástavou „slobody, rovnosti a bratstva“ postavili proti cirkvi.
Naopak Amerika, do ktorej utekali pútnici hľadajúc náboženskú slobodu, a ktorej revolúcia znamenala presadenie národnej identity, dokázala zmieriť identitu a slobodu spôsobom, ktorý nedokázala napodobiť žiadna iná krajina. Ostrý pozorovateľ, Alexis de Tocqueville, už dávno poznamenal, že „intímne spojenie ducha viery a ducha slobody“ („intimate union of the spirit of religion and the spirit of liberty“) prevládlo v Amerike a urobilo ju takou odlišnou od jeho rodného Francúzska.
Myšlienka, že silné identity sú inherentnou hrozbou pre demokraciu a mier, sa viac rozšírila v Európe bezprostredne po 2. svetovej vojne. Exponenti toho, čo nazývam postidentické teórie – postnacionalizmu, postmodernizmu a multikulturalizmu – tvrdili, že iba zbavením sa jednotlivých identít, ktoré nás oddeľujú, môžeme vybudovať mierový svet. Nadnárodné inšitúcie, ako EÚ, Medzinárodný súdny dvor a OSN, mali podľa predpokladov pomôcť prekonať predsudky z minulosti a vytvoriť harmonický svet založený na univerzálnych hodnotách a ľudských právach.
.američania to vidia inak
Hoci tieto myšlienky prenikli na akademickú pôdu a do myslenia elít v Amerike, zostávajú v rozpore s názormi väčšiny Američanov, ktorí nevidia nijaký inherentný rozpor medzi zachovaním si silnej identity a požiadavkami demokratického života. Práve naopak, právo vyjadriť svoju identitu sa vníma ako základné právo. Využívanie tohto práva sa považuje za správanie sa podľa tej najlepšej americkej tradície.
Spor, či môžu moslimky nosiť závoj či šatku vo verejných školách, iba podtrhuje zásadný rozdiel v postojoch medzi Amerikou a Európou. V Európe podporujú veľké väčšiny obyvateľstva zákony, ktoré zakazujú šatky vo verejných školách. V USA nosia žiačky šatky vo verejných či štátnych školách bez akýchkoľvek sporov.
Súčasne s tým, ako sa vytvárajú tvrdé obmedzenia na neškodné prejavy identity vo verejných priestoroch, odmietajú niektoré európske vlády trvať na tom, aby sa moslimské menšiny podvolili základným demokratickým normám. Nechcú vidieť manželstvá s maloletými, znetvorovanie genitálií ani „vraždy pre česť“. Realitou je, že moslimská identita zosilnela, stala sa viac fundamentalistickou a čoraz viac pohŕdavou voči vetchej „európanskej“ identite, ktorá má tak málo vitality. Všetko toto možno vysvetľuje, prečo výskumné štúdie konzistentne ukazujú, že snahy integrovať moslimov do spoločnosti sú omnoho menej efektívne v Európe ako v Amerike, kde je identita oveľa silnejšia.
Bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby v novembri, je veľmi nepravdepodobné, že sa postoje Američanov k úlohe identity vo verejnom živote nejako výrazne zmenia. V porovnaní s Európou zostanú Američania určite hlboko patriotickými a omnoho oddanejšími svojim vieram.
.možno sa zmenia Európania
Ale Európania sa môžu vo svojich názoroch priblížiť k Američanom. Nedávny posun doprava v Európe – od víťazstva konzervatívnych politikov, ako Angela Merkel, Nicolas Sarkozy a Silvio Berlusconi, až po prevapujúcu porážku ľavicového starostu Londýna Kena Livingstona – môže čiatočne odrážať oneskorené uvedomovanie si, že rastúci moslimský fundamentalizmus útočí na jedinečné kultúrne dedičstvo. Logika zápasu proti fundamentalistickej hrozbe si nevyhnutne vyžiada oživenie európskych národných a náboženských identít, ktoré sú teraz ohrozené.
Európania sa teraz lúčia s Georgeom Bushom a dúfajú, že v Amerike bude zvolený prezident, o ktorom si myslia, že má rovnaké sofistikované postnacionálne, postmoderné a multikulturalistické postoje. Ale nebuďte prekvapení, ak sa európski lídri v snahe chrániť slobodu a demokraciu vo svojej vlasti začnú vo svojich vyjadreniach viac a viac podobať na priamočiareho kovboja, ktorého teraz tak s chuťou nenávidia.
Publikované 16. júna 2008 v The Wall Street Journal
Natan Sharansky je bývalý sovietsky disident a predseda Adelsonovho inštitútu strategických štúdií v Šalem centre v Jeruzaleme.
Zdá sa, že doslova každý si myslí, že vláda Georgea W. Busha podkopala transatlantické väzby. V Európe vládne priam hmatateľný pocit, že v nasledujúcich rokoch sa Amerika priblíži k Európe, najmä ak vyhrá prezidentské voľby Barack Obama. Ale, aj keď veľká časť Európanov vníma Busha ako náboženského kovboja s manichejským pohľadom na svet, rastúca trhlina medzi Európou a Amerikou predstihla v čase súčasného obyvateľa Bieleho domu. Keď francúzsky minister zahraničných vecí Hubert Védrine vyhlásil, že jeho krajina „nemôže akceptovať politicky unipolárny svet ani kultúrne uniformný svet, ani unilateralizmus jedinej hyperveľmoci,“ slúžil prezident Clinton siedmy rok svojich dvoch volebných období a Mr. Bush bol ešte guvernérom Texasu.
Transatlantická trhlina nie je dielom jediného prezidenta, ale produktom hlbokých ideologických síl, ktoré pôsobili celé generácie, aby vytvorili rozdielne názory Američanov a Európanov. Najvýraznejšie sú medzi nimi rozdielne postoje k identite vo všeobecnosti a k vzťahu medzi identitou a demokraciou zvlášť.
.zápas identity a demokracie
Pre Európanov sú identita a demokracia zakliesnené v zápase s nulovým súčtom. Silné identity, a najmä náboženské či národné identity, sú vnímané ako hrozby pre demokratický život. To mal na mysli Dominique Moisi, zvláštny poradca Francúzskeho inštitútu medzinárodných vzťahov, keď v roku 2006 povedal, že: „Kombinácia náboženstva a nacionalizmu v Amerike je desivá. Cítime sa zradení Bohom a nacionalizmom, čo je dôvod, pre ktorý budujeme Európsku úniu ako bariéru proti náboženským vojnám.“
Pôvod tohto postoja možno vystopovať až späť k Francúzskej revolúcii, keď sa sily bojujúce pod univerzálnou zástavou „slobody, rovnosti a bratstva“ postavili proti cirkvi.
Naopak Amerika, do ktorej utekali pútnici hľadajúc náboženskú slobodu, a ktorej revolúcia znamenala presadenie národnej identity, dokázala zmieriť identitu a slobodu spôsobom, ktorý nedokázala napodobiť žiadna iná krajina. Ostrý pozorovateľ, Alexis de Tocqueville, už dávno poznamenal, že „intímne spojenie ducha viery a ducha slobody“ („intimate union of the spirit of religion and the spirit of liberty“) prevládlo v Amerike a urobilo ju takou odlišnou od jeho rodného Francúzska.
Myšlienka, že silné identity sú inherentnou hrozbou pre demokraciu a mier, sa viac rozšírila v Európe bezprostredne po 2. svetovej vojne. Exponenti toho, čo nazývam postidentické teórie – postnacionalizmu, postmodernizmu a multikulturalizmu – tvrdili, že iba zbavením sa jednotlivých identít, ktoré nás oddeľujú, môžeme vybudovať mierový svet. Nadnárodné inšitúcie, ako EÚ, Medzinárodný súdny dvor a OSN, mali podľa predpokladov pomôcť prekonať predsudky z minulosti a vytvoriť harmonický svet založený na univerzálnych hodnotách a ľudských právach.
.američania to vidia inak
Hoci tieto myšlienky prenikli na akademickú pôdu a do myslenia elít v Amerike, zostávajú v rozpore s názormi väčšiny Američanov, ktorí nevidia nijaký inherentný rozpor medzi zachovaním si silnej identity a požiadavkami demokratického života. Práve naopak, právo vyjadriť svoju identitu sa vníma ako základné právo. Využívanie tohto práva sa považuje za správanie sa podľa tej najlepšej americkej tradície.
Spor, či môžu moslimky nosiť závoj či šatku vo verejných školách, iba podtrhuje zásadný rozdiel v postojoch medzi Amerikou a Európou. V Európe podporujú veľké väčšiny obyvateľstva zákony, ktoré zakazujú šatky vo verejných školách. V USA nosia žiačky šatky vo verejných či štátnych školách bez akýchkoľvek sporov.
Súčasne s tým, ako sa vytvárajú tvrdé obmedzenia na neškodné prejavy identity vo verejných priestoroch, odmietajú niektoré európske vlády trvať na tom, aby sa moslimské menšiny podvolili základným demokratickým normám. Nechcú vidieť manželstvá s maloletými, znetvorovanie genitálií ani „vraždy pre česť“. Realitou je, že moslimská identita zosilnela, stala sa viac fundamentalistickou a čoraz viac pohŕdavou voči vetchej „európanskej“ identite, ktorá má tak málo vitality. Všetko toto možno vysvetľuje, prečo výskumné štúdie konzistentne ukazujú, že snahy integrovať moslimov do spoločnosti sú omnoho menej efektívne v Európe ako v Amerike, kde je identita oveľa silnejšia.
Bez ohľadu na to, kto vyhrá voľby v novembri, je veľmi nepravdepodobné, že sa postoje Američanov k úlohe identity vo verejnom živote nejako výrazne zmenia. V porovnaní s Európou zostanú Američania určite hlboko patriotickými a omnoho oddanejšími svojim vieram.
.možno sa zmenia Európania
Ale Európania sa môžu vo svojich názoroch priblížiť k Američanom. Nedávny posun doprava v Európe – od víťazstva konzervatívnych politikov, ako Angela Merkel, Nicolas Sarkozy a Silvio Berlusconi, až po prevapujúcu porážku ľavicového starostu Londýna Kena Livingstona – môže čiatočne odrážať oneskorené uvedomovanie si, že rastúci moslimský fundamentalizmus útočí na jedinečné kultúrne dedičstvo. Logika zápasu proti fundamentalistickej hrozbe si nevyhnutne vyžiada oživenie európskych národných a náboženských identít, ktoré sú teraz ohrozené.
Európania sa teraz lúčia s Georgeom Bushom a dúfajú, že v Amerike bude zvolený prezident, o ktorom si myslia, že má rovnaké sofistikované postnacionálne, postmoderné a multikulturalistické postoje. Ale nebuďte prekvapení, ak sa európski lídri v snahe chrániť slobodu a demokraciu vo svojej vlasti začnú vo svojich vyjadreniach viac a viac podobať na priamočiareho kovboja, ktorého teraz tak s chuťou nenávidia.
Publikované 16. júna 2008 v The Wall Street Journal
Natan Sharansky je bývalý sovietsky disident a predseda Adelsonovho inštitútu strategických štúdií v Šalem centre v Jeruzaleme.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.