Môže byť Macedónsko, kde sa v oblastiach, ktoré obývajú Albánci, pre násilnosti opakovali predčasné voľby, zdrojom nového etnického konfliktu v epicentre Balkánu? – tak znie naliehavá otázka. Britský The Economist o ňom píše ako o štáte, ktorý si svet všíma iba vtedy, keď sa tam udeje niečo zlé. Momentálne je opäť „na výslní“.
Na jar 1999, keď po zásahu NATO voči srbským silám eskaloval konflikt v susednom Kosove, utieklo do Macedónska 350-tisíc Albáncov. Tragické veci sa odohrávali najmä na „území nikoho“ na hranici pri Blace, kde sa na lúke tiesnilo 70-tisíc utečencov. Z jednej strany ich vyháňali srbskí ozbrojenci, ktorí im odoberali dokumenty, z druhej ich nechceli pustiť macedónski policajti – s argumentom, že nemajú dokumenty. Denne následkom smädu a vyčerpania zahynulo niekoľko ľudí.
.drogy, zbrane, sloboda
Deväť rokov „po tom“ sa väčšina kosovských utečencov vrátila domov, mnohí tu však ostali. Legalizovali si pobyt a v priebehu roka získali občianstvo. Podľa odhadov presídlilo do Macedónska 150-tisíc kosovských Albáncov. Čomu sa venujú? Nikto presne nevie, pretože v neprístupných horách nad mestom Tetovo vytvorili akýsi paralelný štát v štáte. Politológ Štefan Hocko v práci o Kosovskej oslobodzovacej armáde (UÇK) spomína drogový kartel „15 rodín“ z pohraničia Macedónska, Kosova a Srbska, ktorý v čase formovania UÇK importoval čoraz viac tureckého heroínu. Podľa Hocka narkobarónom a pašerákom vyhovuje „priestor bezprávia“ v tomto pohraničí. Cituje pritom francúzskeho kriminológa Xaviera Raufera: „Títo muži sú cez deň bojovníkmi za slobodu a v noci predávajú heroín alebo aj naopak.“
Ešte dlho po vojne v roku 2001, keď zasiahli macedónske bezpečnostné sily proti albánskym separatistom, kontrolovali vstup do dedín albánske hliadky so slávnym samopalom AK–47 v ruke. „Kalašnikovy“ za pätnásť mariek sa vo veľkom dostali do obehu najmä po krachu pyramídových hier v susednom Albánsku v roku 1997, keď boli vyrabované sklady zbraní a munície. Na obnovenie medzietnickej dôvery OBSE presadila po vojne projekt zmiešaných patrol, vláda v Skopje však dodnes nemá tieto územia celkom pod kontrolou. Na rozdiel od Srbov však miernejší – a často defenzívnejší – Macedónci nemajú s Albáncami až také napäté vzťahy. Tajomní Albánci sú všade na Balkáne zdrojom mýtov, často sa stereotypne spomínajú zákony krvnej pomsty, drogoví díleri a klany organizovaného zločinu. Historik Nikola Jordanovski píše: „Bok po boku – v premenlivých počtoch – žijúci slovansky hovoriaci ortodoxní Macedónci a moslimskí Albánci (takmer) nikdy neukázali v činoch solidaritu, aj pri pohľade hlboko do minulosti.“ Vo vzťahoch týchto dvoch etník platí odlišné vnímanie takmer všetkého, čo sa spája s otázkami, ako by mal vyzerať spoločný štát.
.profesorka a chlapci z hôr
Slovenčina má pre takýchto chlapíkov priliehavý výraz – obsmŕdači. Desiatky marlboriek utopených v popolníku plnom vody na stole pred sebou, desiatky vypitých kávičiek a výraz postavy z filmu Krstný otec v očiach. Sú nad vecou. Len tak sedia na privilegovaných miestach za stolom a hulia. Hodiny a hodiny, pričom slovka nepovedia. Kto sú to? Pozorovatelia? Novinári?
„Kdežeby novinári, to sú chlapci z hôr,“ povie potichu televízny reportér Zoran Dimovski, s ktorým po tieto dni obchádzame dediny a mestá, kde sa opakujú voľby. Eufemizmom „chlapci z hôr“ tu znalci označujú zaslúžilých bojovníkov, ktorí vymenili kalašnikovy a pištole (alebo ich ešte stále majú?) za iné zbrane politickej agitácie. V nedeľu 15. júna podvečer, keď sa s napätím očakávajú výsledky opakovaných volieb v 220 okrskoch na prevažne albánskom severozápade krajiny, posedávajú v kongresovej miestnosti honosného sídla Demokratickej únie pre integráciu (DUI) v dedinke Rečica pri Tetove. Je to najväčšia a dnes opozičná strana etnických Albáncov v krajine. Vznikla po vojne v roku 2001 ako politické krídlo UÇK. Tí istí obsmŕdači tu pritom posedávali aj včera. O miere loajality členov strany voči štátu, v ktorom žijú, vypovedajú aj vlajky vyvesené pred jej „veliteľstvom“. V ľahkom vánku vlaje vlajka USA, EÚ, NATO, vlajka Albánska (!), stranícka vlajka DUI – nie však vlajka Macedónska.
Stredoeurópsky politológ má v Rečici jedinečnú možnosť sledovať proces formovania strán v takpovediac zárodočnom, balkánskom štádiu. Ich filozofia (s prepáčením za výraz) je prostá, no o to účinnejšia. Nepotrebujú veľa eur na bilbordy, ktorými na rozdiel od nich posiala sever Macedónska konkurenčná a po voľbách v roku 2006 vládna Demokratická strana Albáncov (DPA) – a napriek tomu prehrala. Chlapci z hôr sú sofistikovanejší a účinnejší. V kampani vďaka osobnej agitácii presvedčia rurálnych spoluobčanov, že ich líder (volá sa Ali Ahmeti a nedávno sa naňho pokúsili spáchať atentát) je ten správny bos, pričom do popredia vysunú peknú hovorkyňu (volá sa Ermira Ahmeti a našincovi vzdialene pripomína slečnu Glendovú). Nuž, a ako fundraiserku, ktorá má šarm, noblesu, ovláda dobre angličtinu a vďaka týmto cnostiam získa pre partaj podporu a granty západných donorov, si vyberú pani profesorku. Presne to sa tu stalo.
„Prečo máme v krajine dve veľké a niekoľko menších albánskych strán? Lebo sme
demokratickejší ako iní,“ vysvetľuje Teuta Arifi, podpredsedníčka (zatiaľ bez vymedzenia náplne) DUI a profesorka svetovej literatúry na univerzite v Skopje. Do vysokej politiky vstúpila v roku 2002, ako prvá Albánka v dejinách sa stala členkou macedónskeho parlamentu. „Tvrdo som s kolegami pracovala na zákonnej 30-percentnej kvóte pre zastúpenie žien na zvoliteľných miestach kandidátky. Dnes je v parlamente deväť albánskych poslankýň,“ dodáva s hrdosťou obdivovateľka „madam Allbrightovej“, Martina Luthera Kinga, Baracka Obamu („rozum mi velil podporovať Hillary, moje srdce však inklinuje k Obamovi“). No najväčším vzorom tejto skôr ľavicovej političky, ktorá však nie je – podobne ako jej strana – zatiaľ politicky vyprofilovaná, je Winston Churchill, ktorý bol nielen skvelý vodca, ale aj spisovateľ. Miluje aj Virginiu Wolfovú a Milana Kunderu.
Čo už. Pani profesorka sa oddala politike do tej miery, že v parlamente vášnivo diskutovala aj počas tehotenstva. Stala sa aj terčom útokov, pričom to najhoršie, čo sa jej prihodilo, bolo poťahovanie za rukáv. Bezpečnostná služba parlamentu však jej vášnivého politického súpera odtiahla. Dnes má Teuta Arifi trojročnú dcérku, pričom jej manžel je známy právnik. Etnických Macedóncov určite poteší jej názor, že Veľké Albánsko je nezmysel, pretože etnický štát je prežitý koncept z 19. storočia. A do času, kým si pani profesorka a jej strana vyjasnia svoju politickú afiláciu, môžu slobodne získavať granty a podporu od amerických republikánov aj demokratov, od Friedrich Ebert Stiftung v Nemecku, ale aj od Olof Palme Institut vo Švédsku. Napokon, chlapci z hôr budú tie nafundraisované peniaze potrebovať.
.albánski rivali
Dôvodom, prečo sa Macedónsko v týchto dňoch dostalo do titulkov svetovej tlače, sú incidenty, ktoré sa udiali v „albánskych oblastiach“ počas predčasných volieb prvého júna. Strieľalo sa napríklad v Aračinove, neďaleko Skopje, kde zastrelili aktivistu z DUI, ktorý však vytiahol zbraň ako prvý, po tom, ako mu volebná komisia chcela zabrániť vhodiť do urny niekoľko hlasov naraz. Pri diskusiách o zodpovednosti sa jedna albánska strana vyhovára na druhú. Dôvod ich rivality je v podstate jednoduchý, súperia o to, ktorá z nich bude vo vláde a tým pádom aj pri rozdeľovaní peňazí.
Minister zdravotníctva z doteraz vládnej albánskej DPA Imer Selmani pôsobí rovnako kultivovane ako jeho kolegyňa z DUI. Napriek tomu, že je sobota, ochotne súhlasí so stretnutím a len pár hodín po telefonáte nás „prijíma“ v luxusnom hoteli Alexander v Skopje. Hlavným vinníkom násilnosti je podľa neho, samozrejme, konkurenčná DUI, ktorú opisuje ako revolučnú stranu plnú exveliteľov UCK. „V našej strane sú už dnes mladí neradikálni ľudia, vystriedali sme už tri generácie lídrov. V DUI je stále prvá generácia lídrov, ešte z rokov 2001, a ich politická ideológia a slovník sú násilné,“ hovorí Selmani. To je podľa neho aj dôvod, prečo by v novej macedónskej vláde mala byť DPA, a nie konkurenčná DUI, ktorá má medzi Albáncami viac prívržencov.
Našinca pri rozhovore o macedónskej politike zarazí ešte jedna vec. Načo najväčšia macedónska politická strana VMRO, ktorá s prehľadom získala viac ako 60 percent hlasov a pohodlnú väčšinu v parlamente, potrebuje brať do vlády albánskeho partnera? „Nie je na to žiadny zákon, ale existuje veľký tlak od medzinárodnej komunity. Voľby medzi Albáncami pred dvoma rokmi vyhrala DUI, nový premiér si však do vlády vzal menej radikálnu a slabšiu DPA. Teraz sú volebné výsledky podobné, ale DUI už nechce pripustiť, že ostane mimo vlády. Vytvára napätie a má aj podporu USA a EÚ, ktoré sa boja destabilizácie. O tom tu celý boj je,“ vysvetľuje nám pri káve macedónsky novinár Darko Chekerovski.
.no name land
Táto dvojmiliónová „krajinka“ v srdci Balkánu, ktorá má neustále narastajúcu 25-percentnú albánsku menšinu, sa počas kosovskej vojny osvedčila ako najbližší spojenec Západu v oblasti: jej územie slúžilo ako logistická základňa NATO. V roku 2001 si potom Macedónci „užili“ svoju malú vojnu so separatistickými Albáncami v horách na severozápade krajiny, ktorú ukončila rýchla intervencia Európy. Odmena Západu za lojalitu však má trpkú príchuť. Tento rok v apríli bukureštský summit NATO Macedónsko ako jedinú krajinu oblasti neprizval na rokovania o vstupe. Dôvodom je tvrdý postoj Grécka, ktoré sa nechce zmieriť s názvom krajiny. Nasledovala nenávistná – a do istej miery aj pochopiteľná – reakcia macedónskych médií. Podobný problém však má tento štát, ohrdnutý okolím, aj s Bulharskom, ktoré opakovane upozorňuje, že veľké časti jeho stredovekej aj neskoršej histórie boli „adaptované“ do macedónskych učebníc. Macedóncov považuje Sofia za vetvu Bulharov a ich krajinu za druhý bulharský štát. Dodatok v nedávnej správe Európskeho parlamentu (EP), ktorý varoval pred prejavmi nenávisti, navrhol práve bulharský europoslanec Nikolaj Mladenov. EP vyzýva vládu v Skopje, aby vytvorila so susedmi z EÚ spoločné výbory na vzdelávanie a dejiny – zatiaľ neúspešne.
Agentúry pravidelne prinášajú neuveriteľné správy o vzájomných potýčkach a obštrukciách s Grékmi. Raz macedónski colníci nepustia na svoje územie konvoj gréckych vojakov z jednotiek KFOR v Kosove – s argumentom, že nemajú civilné pasy. Inokedy zase grécki pohraničiari nútia macedónskych vodičov strhávať si označenia MK, prípadne ich terorizujú tým, že od nich žiadajú, aby metličkou vyčistili celý priestor colnice – a pustia ich až potom. Azda najpotupnejšie však bolo, keď nedávno pozvali do Atén macedónskeho prezidenta Branka Crvenkovského, ktorý však nemohol priletieť lietadlom s výsostnými znakmi svojej krajiny.
„Ešte za Juhoslávie robili Gréci problémy našim občanom, ktorí si do pasu uvádzali macedónsku národnosť. Tých, čo sa narodili v Egejskej Makedónii, ktorá je dnes severnou provinciou Grécka, nepustili cez hranice. Dnes sú to starí ľudia a nesmú sa ísť pozrieť na svoje rodné dediny a domy,“ hovorí novinár Chekerovski.
.čo ďalej?
Tieto príbehy sú možno samy osebe tragikomické, bizarný je však aj kontext akéhosi výberového konania na názov krajiny. Pre Skopje by bol prijateľný kompromis Republic of Macedonia, Skopje. Atény však neustúpia a žiadajú názov Republic of Skopje, Macedonia. Slováci a Česi si asi povedia – naša pomlčková vojna sa zďaleka nechytá. Sprostredkovateľ OSN Metthew Nimetz teraz v marci ponúkol krajine, ktorá sa oficiálne nazýva FYROM (Former Yugoslav Republic of Macedonia), päť možných názvov. K dohode medzi Skopje a Aténami však nedošlo. Až 83 percent obyvateľov Macedónska je pritom ochotných vzdať sa ašpirácií na členstvo v NATO, ak by cenou mala byť zmena názvu krajiny.
„Keď sme sa v roku 1991 stali nezávislým štátom, mali sme iba 50 diplomatov a museli sme bojovať so silnou gréckou loby na celom svete. Mali sme pôvodne vlajku Alexandra Veľkého, pod nátlakom Grécka sme ju však zmenili. Potom nás donútili zmeniť ústavu. A teraz nás nútia zmeniť názov krajiny. Gréci si myslia, že majú monopol na históriu,“ dodáva novinár Chekerovski.
Macedónsky režisér Milčo Mančevski, autor skvelého filmu Pred dažďom, ktorý je tragickým príbehom lásky macedónskeho chlapca, pravoslávneho kňaza, a albánskej dievčiny, preto položil otázku, ktorá je hrou slov v angličtine: „Máme history alebo his story?“
Aký bude ďalší vývoj tejto balkánskej story, závisí do značnej miery aj od postoja EÚ a NATO. Sebavedomých macedónskych Albáncov, ktorým do kariet hrá pozitívna demografia a rastúci ekonomický vplyv, môže od dobrodružných scenárov, na škále od autonómie až po nezávislosť, odvrátiť pravdepodobne len pozitívna integračná perspektíva krajiny. Ak ho integráciou unavená EÚ nedokáže Macedóncom poskytnúť, môže v tejto balkánskej krajine dôjsť k podobným tragickým udalostiam, ako v závere Mančevského filmu.
Na jar 1999, keď po zásahu NATO voči srbským silám eskaloval konflikt v susednom Kosove, utieklo do Macedónska 350-tisíc Albáncov. Tragické veci sa odohrávali najmä na „území nikoho“ na hranici pri Blace, kde sa na lúke tiesnilo 70-tisíc utečencov. Z jednej strany ich vyháňali srbskí ozbrojenci, ktorí im odoberali dokumenty, z druhej ich nechceli pustiť macedónski policajti – s argumentom, že nemajú dokumenty. Denne následkom smädu a vyčerpania zahynulo niekoľko ľudí.
.drogy, zbrane, sloboda
Deväť rokov „po tom“ sa väčšina kosovských utečencov vrátila domov, mnohí tu však ostali. Legalizovali si pobyt a v priebehu roka získali občianstvo. Podľa odhadov presídlilo do Macedónska 150-tisíc kosovských Albáncov. Čomu sa venujú? Nikto presne nevie, pretože v neprístupných horách nad mestom Tetovo vytvorili akýsi paralelný štát v štáte. Politológ Štefan Hocko v práci o Kosovskej oslobodzovacej armáde (UÇK) spomína drogový kartel „15 rodín“ z pohraničia Macedónska, Kosova a Srbska, ktorý v čase formovania UÇK importoval čoraz viac tureckého heroínu. Podľa Hocka narkobarónom a pašerákom vyhovuje „priestor bezprávia“ v tomto pohraničí. Cituje pritom francúzskeho kriminológa Xaviera Raufera: „Títo muži sú cez deň bojovníkmi za slobodu a v noci predávajú heroín alebo aj naopak.“
Ešte dlho po vojne v roku 2001, keď zasiahli macedónske bezpečnostné sily proti albánskym separatistom, kontrolovali vstup do dedín albánske hliadky so slávnym samopalom AK–47 v ruke. „Kalašnikovy“ za pätnásť mariek sa vo veľkom dostali do obehu najmä po krachu pyramídových hier v susednom Albánsku v roku 1997, keď boli vyrabované sklady zbraní a munície. Na obnovenie medzietnickej dôvery OBSE presadila po vojne projekt zmiešaných patrol, vláda v Skopje však dodnes nemá tieto územia celkom pod kontrolou. Na rozdiel od Srbov však miernejší – a často defenzívnejší – Macedónci nemajú s Albáncami až také napäté vzťahy. Tajomní Albánci sú všade na Balkáne zdrojom mýtov, často sa stereotypne spomínajú zákony krvnej pomsty, drogoví díleri a klany organizovaného zločinu. Historik Nikola Jordanovski píše: „Bok po boku – v premenlivých počtoch – žijúci slovansky hovoriaci ortodoxní Macedónci a moslimskí Albánci (takmer) nikdy neukázali v činoch solidaritu, aj pri pohľade hlboko do minulosti.“ Vo vzťahoch týchto dvoch etník platí odlišné vnímanie takmer všetkého, čo sa spája s otázkami, ako by mal vyzerať spoločný štát.
.profesorka a chlapci z hôr
Slovenčina má pre takýchto chlapíkov priliehavý výraz – obsmŕdači. Desiatky marlboriek utopených v popolníku plnom vody na stole pred sebou, desiatky vypitých kávičiek a výraz postavy z filmu Krstný otec v očiach. Sú nad vecou. Len tak sedia na privilegovaných miestach za stolom a hulia. Hodiny a hodiny, pričom slovka nepovedia. Kto sú to? Pozorovatelia? Novinári?
„Kdežeby novinári, to sú chlapci z hôr,“ povie potichu televízny reportér Zoran Dimovski, s ktorým po tieto dni obchádzame dediny a mestá, kde sa opakujú voľby. Eufemizmom „chlapci z hôr“ tu znalci označujú zaslúžilých bojovníkov, ktorí vymenili kalašnikovy a pištole (alebo ich ešte stále majú?) za iné zbrane politickej agitácie. V nedeľu 15. júna podvečer, keď sa s napätím očakávajú výsledky opakovaných volieb v 220 okrskoch na prevažne albánskom severozápade krajiny, posedávajú v kongresovej miestnosti honosného sídla Demokratickej únie pre integráciu (DUI) v dedinke Rečica pri Tetove. Je to najväčšia a dnes opozičná strana etnických Albáncov v krajine. Vznikla po vojne v roku 2001 ako politické krídlo UÇK. Tí istí obsmŕdači tu pritom posedávali aj včera. O miere loajality členov strany voči štátu, v ktorom žijú, vypovedajú aj vlajky vyvesené pred jej „veliteľstvom“. V ľahkom vánku vlaje vlajka USA, EÚ, NATO, vlajka Albánska (!), stranícka vlajka DUI – nie však vlajka Macedónska.
Stredoeurópsky politológ má v Rečici jedinečnú možnosť sledovať proces formovania strán v takpovediac zárodočnom, balkánskom štádiu. Ich filozofia (s prepáčením za výraz) je prostá, no o to účinnejšia. Nepotrebujú veľa eur na bilbordy, ktorými na rozdiel od nich posiala sever Macedónska konkurenčná a po voľbách v roku 2006 vládna Demokratická strana Albáncov (DPA) – a napriek tomu prehrala. Chlapci z hôr sú sofistikovanejší a účinnejší. V kampani vďaka osobnej agitácii presvedčia rurálnych spoluobčanov, že ich líder (volá sa Ali Ahmeti a nedávno sa naňho pokúsili spáchať atentát) je ten správny bos, pričom do popredia vysunú peknú hovorkyňu (volá sa Ermira Ahmeti a našincovi vzdialene pripomína slečnu Glendovú). Nuž, a ako fundraiserku, ktorá má šarm, noblesu, ovláda dobre angličtinu a vďaka týmto cnostiam získa pre partaj podporu a granty západných donorov, si vyberú pani profesorku. Presne to sa tu stalo.
„Prečo máme v krajine dve veľké a niekoľko menších albánskych strán? Lebo sme
demokratickejší ako iní,“ vysvetľuje Teuta Arifi, podpredsedníčka (zatiaľ bez vymedzenia náplne) DUI a profesorka svetovej literatúry na univerzite v Skopje. Do vysokej politiky vstúpila v roku 2002, ako prvá Albánka v dejinách sa stala členkou macedónskeho parlamentu. „Tvrdo som s kolegami pracovala na zákonnej 30-percentnej kvóte pre zastúpenie žien na zvoliteľných miestach kandidátky. Dnes je v parlamente deväť albánskych poslankýň,“ dodáva s hrdosťou obdivovateľka „madam Allbrightovej“, Martina Luthera Kinga, Baracka Obamu („rozum mi velil podporovať Hillary, moje srdce však inklinuje k Obamovi“). No najväčším vzorom tejto skôr ľavicovej političky, ktorá však nie je – podobne ako jej strana – zatiaľ politicky vyprofilovaná, je Winston Churchill, ktorý bol nielen skvelý vodca, ale aj spisovateľ. Miluje aj Virginiu Wolfovú a Milana Kunderu.
Čo už. Pani profesorka sa oddala politike do tej miery, že v parlamente vášnivo diskutovala aj počas tehotenstva. Stala sa aj terčom útokov, pričom to najhoršie, čo sa jej prihodilo, bolo poťahovanie za rukáv. Bezpečnostná služba parlamentu však jej vášnivého politického súpera odtiahla. Dnes má Teuta Arifi trojročnú dcérku, pričom jej manžel je známy právnik. Etnických Macedóncov určite poteší jej názor, že Veľké Albánsko je nezmysel, pretože etnický štát je prežitý koncept z 19. storočia. A do času, kým si pani profesorka a jej strana vyjasnia svoju politickú afiláciu, môžu slobodne získavať granty a podporu od amerických republikánov aj demokratov, od Friedrich Ebert Stiftung v Nemecku, ale aj od Olof Palme Institut vo Švédsku. Napokon, chlapci z hôr budú tie nafundraisované peniaze potrebovať.
.albánski rivali
Dôvodom, prečo sa Macedónsko v týchto dňoch dostalo do titulkov svetovej tlače, sú incidenty, ktoré sa udiali v „albánskych oblastiach“ počas predčasných volieb prvého júna. Strieľalo sa napríklad v Aračinove, neďaleko Skopje, kde zastrelili aktivistu z DUI, ktorý však vytiahol zbraň ako prvý, po tom, ako mu volebná komisia chcela zabrániť vhodiť do urny niekoľko hlasov naraz. Pri diskusiách o zodpovednosti sa jedna albánska strana vyhovára na druhú. Dôvod ich rivality je v podstate jednoduchý, súperia o to, ktorá z nich bude vo vláde a tým pádom aj pri rozdeľovaní peňazí.
Minister zdravotníctva z doteraz vládnej albánskej DPA Imer Selmani pôsobí rovnako kultivovane ako jeho kolegyňa z DUI. Napriek tomu, že je sobota, ochotne súhlasí so stretnutím a len pár hodín po telefonáte nás „prijíma“ v luxusnom hoteli Alexander v Skopje. Hlavným vinníkom násilnosti je podľa neho, samozrejme, konkurenčná DUI, ktorú opisuje ako revolučnú stranu plnú exveliteľov UCK. „V našej strane sú už dnes mladí neradikálni ľudia, vystriedali sme už tri generácie lídrov. V DUI je stále prvá generácia lídrov, ešte z rokov 2001, a ich politická ideológia a slovník sú násilné,“ hovorí Selmani. To je podľa neho aj dôvod, prečo by v novej macedónskej vláde mala byť DPA, a nie konkurenčná DUI, ktorá má medzi Albáncami viac prívržencov.
Našinca pri rozhovore o macedónskej politike zarazí ešte jedna vec. Načo najväčšia macedónska politická strana VMRO, ktorá s prehľadom získala viac ako 60 percent hlasov a pohodlnú väčšinu v parlamente, potrebuje brať do vlády albánskeho partnera? „Nie je na to žiadny zákon, ale existuje veľký tlak od medzinárodnej komunity. Voľby medzi Albáncami pred dvoma rokmi vyhrala DUI, nový premiér si však do vlády vzal menej radikálnu a slabšiu DPA. Teraz sú volebné výsledky podobné, ale DUI už nechce pripustiť, že ostane mimo vlády. Vytvára napätie a má aj podporu USA a EÚ, ktoré sa boja destabilizácie. O tom tu celý boj je,“ vysvetľuje nám pri káve macedónsky novinár Darko Chekerovski.
.no name land
Táto dvojmiliónová „krajinka“ v srdci Balkánu, ktorá má neustále narastajúcu 25-percentnú albánsku menšinu, sa počas kosovskej vojny osvedčila ako najbližší spojenec Západu v oblasti: jej územie slúžilo ako logistická základňa NATO. V roku 2001 si potom Macedónci „užili“ svoju malú vojnu so separatistickými Albáncami v horách na severozápade krajiny, ktorú ukončila rýchla intervencia Európy. Odmena Západu za lojalitu však má trpkú príchuť. Tento rok v apríli bukureštský summit NATO Macedónsko ako jedinú krajinu oblasti neprizval na rokovania o vstupe. Dôvodom je tvrdý postoj Grécka, ktoré sa nechce zmieriť s názvom krajiny. Nasledovala nenávistná – a do istej miery aj pochopiteľná – reakcia macedónskych médií. Podobný problém však má tento štát, ohrdnutý okolím, aj s Bulharskom, ktoré opakovane upozorňuje, že veľké časti jeho stredovekej aj neskoršej histórie boli „adaptované“ do macedónskych učebníc. Macedóncov považuje Sofia za vetvu Bulharov a ich krajinu za druhý bulharský štát. Dodatok v nedávnej správe Európskeho parlamentu (EP), ktorý varoval pred prejavmi nenávisti, navrhol práve bulharský europoslanec Nikolaj Mladenov. EP vyzýva vládu v Skopje, aby vytvorila so susedmi z EÚ spoločné výbory na vzdelávanie a dejiny – zatiaľ neúspešne.
Agentúry pravidelne prinášajú neuveriteľné správy o vzájomných potýčkach a obštrukciách s Grékmi. Raz macedónski colníci nepustia na svoje územie konvoj gréckych vojakov z jednotiek KFOR v Kosove – s argumentom, že nemajú civilné pasy. Inokedy zase grécki pohraničiari nútia macedónskych vodičov strhávať si označenia MK, prípadne ich terorizujú tým, že od nich žiadajú, aby metličkou vyčistili celý priestor colnice – a pustia ich až potom. Azda najpotupnejšie však bolo, keď nedávno pozvali do Atén macedónskeho prezidenta Branka Crvenkovského, ktorý však nemohol priletieť lietadlom s výsostnými znakmi svojej krajiny.
„Ešte za Juhoslávie robili Gréci problémy našim občanom, ktorí si do pasu uvádzali macedónsku národnosť. Tých, čo sa narodili v Egejskej Makedónii, ktorá je dnes severnou provinciou Grécka, nepustili cez hranice. Dnes sú to starí ľudia a nesmú sa ísť pozrieť na svoje rodné dediny a domy,“ hovorí novinár Chekerovski.
.čo ďalej?
Tieto príbehy sú možno samy osebe tragikomické, bizarný je však aj kontext akéhosi výberového konania na názov krajiny. Pre Skopje by bol prijateľný kompromis Republic of Macedonia, Skopje. Atény však neustúpia a žiadajú názov Republic of Skopje, Macedonia. Slováci a Česi si asi povedia – naša pomlčková vojna sa zďaleka nechytá. Sprostredkovateľ OSN Metthew Nimetz teraz v marci ponúkol krajine, ktorá sa oficiálne nazýva FYROM (Former Yugoslav Republic of Macedonia), päť možných názvov. K dohode medzi Skopje a Aténami však nedošlo. Až 83 percent obyvateľov Macedónska je pritom ochotných vzdať sa ašpirácií na členstvo v NATO, ak by cenou mala byť zmena názvu krajiny.
„Keď sme sa v roku 1991 stali nezávislým štátom, mali sme iba 50 diplomatov a museli sme bojovať so silnou gréckou loby na celom svete. Mali sme pôvodne vlajku Alexandra Veľkého, pod nátlakom Grécka sme ju však zmenili. Potom nás donútili zmeniť ústavu. A teraz nás nútia zmeniť názov krajiny. Gréci si myslia, že majú monopol na históriu,“ dodáva novinár Chekerovski.
Macedónsky režisér Milčo Mančevski, autor skvelého filmu Pred dažďom, ktorý je tragickým príbehom lásky macedónskeho chlapca, pravoslávneho kňaza, a albánskej dievčiny, preto položil otázku, ktorá je hrou slov v angličtine: „Máme history alebo his story?“
Aký bude ďalší vývoj tejto balkánskej story, závisí do značnej miery aj od postoja EÚ a NATO. Sebavedomých macedónskych Albáncov, ktorým do kariet hrá pozitívna demografia a rastúci ekonomický vplyv, môže od dobrodružných scenárov, na škále od autonómie až po nezávislosť, odvrátiť pravdepodobne len pozitívna integračná perspektíva krajiny. Ak ho integráciou unavená EÚ nedokáže Macedóncom poskytnúť, môže v tejto balkánskej krajine dôjsť k podobným tragickým udalostiam, ako v závere Mančevského filmu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.