Uram u Gašparoviča, Pállfy u Harabina, Harabin vo Vilomeninách, Harabin s Kaníkom a s Urbánim v Smotánke... Na prvý pohľad tu niečo nesedí. Alebo je to už všetko úplne normálne?
Z letmého pohľadu do novín či na televízne obrazovky sa zdá, že v poslednom čase si stávky medzi našimi politikmi získavajú čoraz väčšiu popularitu. Kvôli jednej z nich sme tak predminulý týždeň mohli vidieť medzi členmi čestnej stráže, ktorej úlohou je ochraňovať Prezidentský palác, aj hokejistu Mareka Urama.
.obranca Uram
Náš najväčší športový fanúšik – prezident Ivan Gašparovič – totiž vyhral so slovanistickým útočníkom stávku v streľbe na bránu. (Keby Gašparovič stávku prehral, musel by rolbou upraviť ľad na štadióne Slovana Bratislava.) Podľa agentúrnej správy hokejista svoju úlohu zvládol, neprešiel však kontrolou výstroja, ktorú uskutočnil samotný prezident. Ten mu totiž vo vrecku našiel „fľaštičku slivovice“.
Marek Uram sa stal členom čestnej stráže prezidentského paláca práve v deň štvrtého výročia prezidentovej inaugurácie, keď Ivan Gašparovič otvoril dvere Prezidentského paláca verejnosti. Na akcii sa zúčastnili aj hokejisti Miroslav Šatan, Richard Zedník a Peter Budaj či futbalista Martin Škrteľ. Ľudí i médií prišlo dosť.
Ešte minulý rok uzatvorili stávku aj hokejista Žigmund Pállfy a vtedajší minister pôdohospodárstva Miroslav Jureňa. Predmetom stávky bolo, že ak sa Pállfyho domovská Skalica v hokejovej extralige prebojuje do prvej štvorky, Jureňa na deň požičia Pálffymu ministerské kreslo.
Stalo sa: Skaličania nakoniec získali bronz, ale Jureňa medzičasom ostal bez ministerskej stoličky. Aby exministrovo slovo zostalo naplnené, pomohol minister spravodlivosti a taktiež nominant HZDS Štefan Harabin, a hokejista tak mohol jeden deň symbolicky úradovať. Okrem iného ochutnal väzenskú polievku a hral stolný tenis.
.tanečník Harabin
Harabin je zrejme človekom, ktorý nepokazí žiadnu zábavu. Ochotne pozve novinárov do bytu a postupne sa sám udomácňuje v programoch televízie Markíza. Najskôr krepčí v akejsi predpovedi počasia, potom o sebe v Smotánke rozpráva ako o „podtatranskom parketovom tigrovi“ (v spomínanej relácii je vďačným objektom aj podpredseda HZDS Milan Urbáni, titulovaný moderátorkou ako politik s najkrajším účesom) a nakoniec v relácii Vilomeniny za spoluúčasti smotánkovskej moderátorky v rómskej osade sadí zemiaky a bez trička a v montérkach jazdí na traktore. Človek si nevdojak spomenie na jeden starší humanizujúci dokument o Vladimírovi Mečiarovi, v ktorom expremiér, ktorému nosili na rozrúbanie uzlovité drevo, nemotorne zlomí sekeru.
Kým tanečníci Harabin, Urbáni, Vážny či Kaník sa predvádzajú predovšetkým v onej Smotánke, minister financií Ján Počiatek to dotiahol až do markizáckeho seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, kde si zahral samého seba. V scénke, v ktorej si nenechá zaplatiť ani kávu (!), propaguje výhodnosť eura.
.tovar Fico
„Tak ako sa v postkomunistických krajinách postupne vyprázdňuje politika, ako sa postupne mení demokracia na procedurálnu politiku, tak ani politici už jednoznačným spôsobom nevysielajú signál o svojom programe, o svojich hodnotách, ale skúšajú ísť na voliča marketingovým spôsobom,“ hovorí na snahu politikov obklopovať sa umeleckými a športovými hviezdami a vystupovať v zábavných programoch politológ Michal Horský. Súčasťou tejto zmeny politického diskurzu je podľa neho aj fakt, že politik sa dnes bežne predáva ako akýkoľvek iný tovar: „Politici sa menia z hodnotových politikov na politikov, ktorí sú tovarom. To je prvá a zásadná pravda.“
Kde nastal problém? Horský uvádza ako zlomový moment príchod strany Roberta Fica na slovenskú politickú scénu, „čím sa dosť vážnym spôsobom zmenil politický diskurz na Slovensku.“ Fico totiž spočiatku zotrvával na myšlienkach tretej cesty, ale zároveň veľmi pozorne sledoval politické cítenie obyvateľstva, až kým nedospel k tomu, že je „tá správna chvíľa, aby oznámil, že Smer je zrazu ľavicový.“
Podľa Horského vedie strana, ktorá chce chytiť každého voliča, podobne ako je to už dávnejšie na západe, iný spôsob politického zápasu: „Je permanentne vo volebnom boji, vytvára virtuálnu, a nie riadnu politiku, nevenuje sa skutočným agendám a problémom, ale sama mediálne udalosti nastoľuje a vzápätí rieši.“
.aktívny Gašparovič
Na otázku novinárov, či išlo v prípade „obrancu Urama“ o marketingovú akciu v súvislosti s blížiacimi sa prezidentskými voľbami, prezidentov hovorca Marek Trubač odpovedal slovami „Na to môžem reagovať len smiechom.“ Dodal tiež: „To, že médiá viac zaujímajú stávky pána prezidenta, je smutná vizitka médií. Boli by sme radi, keby si rovnako pozorne všímali nešportové aktivity hlavy štátu.“
O niekoľko dní skritizoval novinárov aj Smer. Zaujímavé však je, že za niečo iné ako prezidentov hovorca: strana skritizovala denníky Pravda a Plus jeden deň za to, že, naopak, neinformovali o straníckych oslavách v Prešove, na ktorých si účastníci pripomenuli 103. výročie založenia sociálnej demokracie a kde sa vo futbalovom zápase stretli zástupcovia vlády so zástupcami parlamentu.
V stanovisku, ktoré poslala médiám hovorkyňa Smeru Katarína Kližanová – Rýsová, strana novinám vyčítala, že v bratislavských vydaniach akciu „absolútnym spôsobom odignorovali“, keď o nich „nenapísali ani slovo“. Smer vraj uznáva právo médií na výber spravodajstva, Pravda a Plus jeden deň však podľa nej nezverejnili informácie iba preto, že išlo o Smer, čím podľa hovorkyne denníky „hrubo narúšajú princíp objektívneho informovania a porušujú právo verejnosti na objektívne informácie, ako aj právo verejnosti byť objektívne informovaný."
.majstri etúd
Informovať alebo nie? Podľa Horského by to malo byť na uvážení novinárov. Čo sa týka verejnej mienky, politológ naznačuje, že inscenácia politickej udalosti či podobné zábavné kúsky verejnosť vníma jednoznačne: „Pozrite sa na súčasné preferencie. Tie na to odpovedajú.“ Politikovi, ktorý sa na tejto hre zúčastňuje, by to teda nemalo uškodiť.
Slovensko v tomto nie je žiadnou výnimkou. Chuť ukazovať sa v médiách, či už pri riešení virtuálneho problému, alebo na plese výrobcu konzerv respektíve v obkolesení spriaznenými športovcami (umelcami, intelektuálmi...) majú politici vo všetkých krajinách. (Spomeňme len angažovanosť hollywoodskych hercov, respektíve dve rozpoznateľné skupiny umelcov v susednom Česku, z ktorých jedna často vystupuje ako nadšená fanúšička Václava Klausa, kým druhá, ktorá má blízko k táboru „pravdy a lásky“ sa za všetkých okolností stavia proti.)
Otázkou zostáva, ako majú na túto inscenačnú virtuozitu reagovať politickí protivníci. Podľa Horského zatiaľ nemajú veľa šancí: „strany, ktoré sa usilujú zmeniť politickú realitu a usilujú o racionálne oslovenie voliča, sú popri tých, ktoré preferujú virtuálnu politiku v nevýhode. Dnes ide o to, zahrať peknú etudu ísť ďalej.“
Možno ani nemusíme rozumieť tomu, čo tým chcel dramatik povedať. Hlavné je, že sme na jeho hru aj bez vyzvania pani hovorkyne pristúpili.
Z letmého pohľadu do novín či na televízne obrazovky sa zdá, že v poslednom čase si stávky medzi našimi politikmi získavajú čoraz väčšiu popularitu. Kvôli jednej z nich sme tak predminulý týždeň mohli vidieť medzi členmi čestnej stráže, ktorej úlohou je ochraňovať Prezidentský palác, aj hokejistu Mareka Urama.
.obranca Uram
Náš najväčší športový fanúšik – prezident Ivan Gašparovič – totiž vyhral so slovanistickým útočníkom stávku v streľbe na bránu. (Keby Gašparovič stávku prehral, musel by rolbou upraviť ľad na štadióne Slovana Bratislava.) Podľa agentúrnej správy hokejista svoju úlohu zvládol, neprešiel však kontrolou výstroja, ktorú uskutočnil samotný prezident. Ten mu totiž vo vrecku našiel „fľaštičku slivovice“.
Marek Uram sa stal členom čestnej stráže prezidentského paláca práve v deň štvrtého výročia prezidentovej inaugurácie, keď Ivan Gašparovič otvoril dvere Prezidentského paláca verejnosti. Na akcii sa zúčastnili aj hokejisti Miroslav Šatan, Richard Zedník a Peter Budaj či futbalista Martin Škrteľ. Ľudí i médií prišlo dosť.
Ešte minulý rok uzatvorili stávku aj hokejista Žigmund Pállfy a vtedajší minister pôdohospodárstva Miroslav Jureňa. Predmetom stávky bolo, že ak sa Pállfyho domovská Skalica v hokejovej extralige prebojuje do prvej štvorky, Jureňa na deň požičia Pálffymu ministerské kreslo.
Stalo sa: Skaličania nakoniec získali bronz, ale Jureňa medzičasom ostal bez ministerskej stoličky. Aby exministrovo slovo zostalo naplnené, pomohol minister spravodlivosti a taktiež nominant HZDS Štefan Harabin, a hokejista tak mohol jeden deň symbolicky úradovať. Okrem iného ochutnal väzenskú polievku a hral stolný tenis.
.tanečník Harabin
Harabin je zrejme človekom, ktorý nepokazí žiadnu zábavu. Ochotne pozve novinárov do bytu a postupne sa sám udomácňuje v programoch televízie Markíza. Najskôr krepčí v akejsi predpovedi počasia, potom o sebe v Smotánke rozpráva ako o „podtatranskom parketovom tigrovi“ (v spomínanej relácii je vďačným objektom aj podpredseda HZDS Milan Urbáni, titulovaný moderátorkou ako politik s najkrajším účesom) a nakoniec v relácii Vilomeniny za spoluúčasti smotánkovskej moderátorky v rómskej osade sadí zemiaky a bez trička a v montérkach jazdí na traktore. Človek si nevdojak spomenie na jeden starší humanizujúci dokument o Vladimírovi Mečiarovi, v ktorom expremiér, ktorému nosili na rozrúbanie uzlovité drevo, nemotorne zlomí sekeru.
Kým tanečníci Harabin, Urbáni, Vážny či Kaník sa predvádzajú predovšetkým v onej Smotánke, minister financií Ján Počiatek to dotiahol až do markizáckeho seriálu Ordinácia v ružovej záhrade, kde si zahral samého seba. V scénke, v ktorej si nenechá zaplatiť ani kávu (!), propaguje výhodnosť eura.
.tovar Fico
„Tak ako sa v postkomunistických krajinách postupne vyprázdňuje politika, ako sa postupne mení demokracia na procedurálnu politiku, tak ani politici už jednoznačným spôsobom nevysielajú signál o svojom programe, o svojich hodnotách, ale skúšajú ísť na voliča marketingovým spôsobom,“ hovorí na snahu politikov obklopovať sa umeleckými a športovými hviezdami a vystupovať v zábavných programoch politológ Michal Horský. Súčasťou tejto zmeny politického diskurzu je podľa neho aj fakt, že politik sa dnes bežne predáva ako akýkoľvek iný tovar: „Politici sa menia z hodnotových politikov na politikov, ktorí sú tovarom. To je prvá a zásadná pravda.“
Kde nastal problém? Horský uvádza ako zlomový moment príchod strany Roberta Fica na slovenskú politickú scénu, „čím sa dosť vážnym spôsobom zmenil politický diskurz na Slovensku.“ Fico totiž spočiatku zotrvával na myšlienkach tretej cesty, ale zároveň veľmi pozorne sledoval politické cítenie obyvateľstva, až kým nedospel k tomu, že je „tá správna chvíľa, aby oznámil, že Smer je zrazu ľavicový.“
Podľa Horského vedie strana, ktorá chce chytiť každého voliča, podobne ako je to už dávnejšie na západe, iný spôsob politického zápasu: „Je permanentne vo volebnom boji, vytvára virtuálnu, a nie riadnu politiku, nevenuje sa skutočným agendám a problémom, ale sama mediálne udalosti nastoľuje a vzápätí rieši.“
.aktívny Gašparovič
Na otázku novinárov, či išlo v prípade „obrancu Urama“ o marketingovú akciu v súvislosti s blížiacimi sa prezidentskými voľbami, prezidentov hovorca Marek Trubač odpovedal slovami „Na to môžem reagovať len smiechom.“ Dodal tiež: „To, že médiá viac zaujímajú stávky pána prezidenta, je smutná vizitka médií. Boli by sme radi, keby si rovnako pozorne všímali nešportové aktivity hlavy štátu.“
O niekoľko dní skritizoval novinárov aj Smer. Zaujímavé však je, že za niečo iné ako prezidentov hovorca: strana skritizovala denníky Pravda a Plus jeden deň za to, že, naopak, neinformovali o straníckych oslavách v Prešove, na ktorých si účastníci pripomenuli 103. výročie založenia sociálnej demokracie a kde sa vo futbalovom zápase stretli zástupcovia vlády so zástupcami parlamentu.
V stanovisku, ktoré poslala médiám hovorkyňa Smeru Katarína Kližanová – Rýsová, strana novinám vyčítala, že v bratislavských vydaniach akciu „absolútnym spôsobom odignorovali“, keď o nich „nenapísali ani slovo“. Smer vraj uznáva právo médií na výber spravodajstva, Pravda a Plus jeden deň však podľa nej nezverejnili informácie iba preto, že išlo o Smer, čím podľa hovorkyne denníky „hrubo narúšajú princíp objektívneho informovania a porušujú právo verejnosti na objektívne informácie, ako aj právo verejnosti byť objektívne informovaný."
.majstri etúd
Informovať alebo nie? Podľa Horského by to malo byť na uvážení novinárov. Čo sa týka verejnej mienky, politológ naznačuje, že inscenácia politickej udalosti či podobné zábavné kúsky verejnosť vníma jednoznačne: „Pozrite sa na súčasné preferencie. Tie na to odpovedajú.“ Politikovi, ktorý sa na tejto hre zúčastňuje, by to teda nemalo uškodiť.
Slovensko v tomto nie je žiadnou výnimkou. Chuť ukazovať sa v médiách, či už pri riešení virtuálneho problému, alebo na plese výrobcu konzerv respektíve v obkolesení spriaznenými športovcami (umelcami, intelektuálmi...) majú politici vo všetkých krajinách. (Spomeňme len angažovanosť hollywoodskych hercov, respektíve dve rozpoznateľné skupiny umelcov v susednom Česku, z ktorých jedna často vystupuje ako nadšená fanúšička Václava Klausa, kým druhá, ktorá má blízko k táboru „pravdy a lásky“ sa za všetkých okolností stavia proti.)
Otázkou zostáva, ako majú na túto inscenačnú virtuozitu reagovať politickí protivníci. Podľa Horského zatiaľ nemajú veľa šancí: „strany, ktoré sa usilujú zmeniť politickú realitu a usilujú o racionálne oslovenie voliča, sú popri tých, ktoré preferujú virtuálnu politiku v nevýhode. Dnes ide o to, zahrať peknú etudu ísť ďalej.“
Možno ani nemusíme rozumieť tomu, čo tým chcel dramatik povedať. Hlavné je, že sme na jeho hru aj bez vyzvania pani hovorkyne pristúpili.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.