Leto môže byť časom plodným na čítanie. Dlhé presúvania alebo pobyty v polohe ležmo či sedmo nám umožňujú, aby sme si dožičili rozkoš z výdatného, sýteho textu. Tu je moja inventúra kníh, ktoré si môžete pribaliť k turistickým bedekrom.
.milorad Pavić: Druhé telo
Druhé telo je epická veľbáseň, gnóma roztiahnutá na niekoľko sto strán, verš popresekávaný epizódami z vymyslených i zabudnutých mýtov a legiend. Druhé telo je podobenstvo o splynutí tiel mužov a žien, ale aj o splynutí tela a ducha v jednej osobe, o splynutí človeka so svojím Stvoriteľom. Rozprávač, ktorý rozpráva túto dlhú vetu, je mŕtvy, teda on to aspoň o sebe tvrdí – alebo to tvrdí o ňom a o sebe žena, ktorá po ňom pozostala? Rozprávač je naozaj symbolicky mŕtvy, pretože príbehy sa rozprávajú samy osebe, samy sebe... 21. storočie potrebuje pomlčky, hovorí sa na jednom mieste. Teda odmlčky, odmlčania, prestávky ticha medzi jednotlivými slovami. „To, čo je vnútri, má väčšiu cenu ako čaša...“ hovorí sa na jednom mieste. Vnútri v čaši je zariekadlo, pomocou ktorého sa za použitia ďalších nástrojov veštenia – zázračnej vody a prsteňa trojakej farebnosti –čitateľ dozvie svoju či cudziu budúcnosť. Budúcnosť je však zreteľná: dorastenie do druhého tela. Napokon, nikto z postáv tohto príbehu sa svoju budúcnosť nedozvie: niektorí nemôžu, ďalší nechcú... Druhé telo dňa je noc, a druhé telo života je sen, a tak sa životy odohrávajú vo sne a snívanie sa deje v dennom bdení. Aj sen, aj deň sa však odohráva v nepretržitom okamihu prítomnosti, takže nemáme „dôvod báť sa vlastnej budúcnosti“, ktorá neexistuje, lebo keď príde, tak to bude opäť prítomnosť okamihu. Takýchto paradoxov je medzi stránky príbehu zlisovaných množstvo. Nie sú to iba esteticky pekné špekulácie, ale aj filozoficky zaujímavé problémy. Pavić ich vyrieši opäť v rovine poetickej, nie noetickej. Svoju prózu tak zaťaží hlbším významom, ako kufor, ktorý je ťažší, ako by mohol, ale potom by zasa nespĺňal svoju úlohu: niesť obsah. Obsahy Pavićových kníh sú básnické a imaginatívne, vyvolávajú jemnú čitateľskú rozkoš a uspokojenie z dokonale zaokrúhleného tvaru.
.hafid Bouazza: Abdulláhovy nohy
Kniha ôsmich poviedok mladého (1970) marockého prozaika, ktoré však vytvárajú jednoliaty svet ašpirujúci na románovú celistvosť. Hoci autor od svojho detstva žije v Holandsku, arabsko-africko-islamský svet v ňom zostal ako podložie, na ktorom rastú najkrajšie kvety rozprávačstva. Áno, pri Bouazzovi môžeme právom hovoriť o renovácii rozprávačstva, toho orálneho živlu, ktorý prúdi anonymnými a intuitívnymi spôsobmi z rozprávačovho vnútra. Sú to navonok veľmi jednoduché historky z jednej arabsko-africkej dediny, ale čímsi je dedinou aj súčasný Amsterdam, v ktorom autor vyrastal a rozprávač sa pohybuje. Je to niť rozprávania, ktorú poznáme z Rozprávok 1000 a 1 noci, kde môže prísť z vojny namiesto celého človeka iba jeho noha, ktorá sa potom, samozrejme, pohybuje a žije ďalej svojím životom. Je tam aj veľa horúčosti, erotiky, ale hoci je drsná a živočíšna, cudným podaním nepôsobí lascívne a perverzne, skôr humorne a paradoxne – akosi nevinne. Uprostred spontánneho rozprávania sa zrazu zaskvie štylizovaný slovný detail, básnická veta: „Měsíc vystřihoval stíny a lepil je na pěšinu.“
V niečom tieto prózičky naozaj pripomínajú siluetové vystrihovačky, aké robil Hans Christian Andersen a aké sa z času na čas vracajú do obraziva postmoderného výtvarného umenia. Sú to zdanlivo iba siluety, pohybujúce sa v škále medzi čiernou a bielou, ale pod týmto šedým povrchom pulzuje ohromná farebnosť živočíšnosti, živosti, životnosti, životodarnosti... Tajomstvá sa nevysvetľujú, neodhaľujú, neobchoduje sa s nimi na trhovisku poínt a takzvaného rozuzlenia. Jeho svet africkej dediny je pre nás exotický, ale pochopiteľný, blízky, zrozumiteľný, pretože temná mytológia studní, do ktorých sa ukryjú démoni, hovoriacich stromov a iných prízračných príznakov, je v každom vidieckom spoločenstve. Bouazza si zvolil skromne a disciplinovane malú plochu poviedky, ale určite by bol zaujímavý aj ako románopisec. Zdá sa, že má na to dych aj rozprávačskú suverenitu.
.ádám Bodor: Zóna Sinistra
Bodor je dvojnásobne stigmatizovaný spisovateľ, Maďar narodený v Rumunsku ako príslušník menšiny. Jeho próza je nevykoreniteľne stredoeurópska a maďarská. Maďarskosť je v tom, akými detailmi buduje smútok z pocitu nezaradenosti. Taká je aj fiktívna Zóna sinistra, územie nikoho, v ktorom sa pohybujú silové zložky nejakej neviditeľnej, ale neprehliadnuteľnej byrokracie. Ponúka sa, pravdaže, Kafka, ale kafkovský svet je pod dohľadom nevidenej diktatúry povedzme stalinského typu. Autor nemusí fingovať tajné sprisahania, ktoré ovládajú chod sveta, táto mašinéria vôbec nie je tajná, naopak, je na očiach všetkých, aby im ani len na um nezišlo, že to tak nemusí byť navždy. Tento papierový svet je práveže navždy. Je definitívny a neodvolateľný, a keď príde nejaká zmena, napríklad úmrtie pohlavára, ktorého nahradí žena, „plukovníčka Izolda Mavrodinová, čerstvo vymenovaná veliteľka horských strelcov,“ tak ide o zmenu zapadajúcu do systému, nie narúšajúcu ju. Dej je fantastický, ale nie je to magický realizmus márquezovský, hoci niektorými jeho črtami naň môže upomínať. Je to magický socrealizmus, vyrozprávaný úsporným, proletárskym jazykom ? la Maxim Gorkij alebo Konstantin Fedin. Ale realita je fantastická práve svojou uveriteľnosťou. Všetko sa mohlo odohrať nielen v rámci fiktívneho sveta Ádáma Bodora, ale aj fiktívneho experimentu socialistického štátu, a teraz je jedno, či je to Rumunsko, alebo niektorá z republík Sovietskeho zväzu. Pod celou tragickou epikou sa rinie akýsi nezaraditeľný humor, šibeničný, no nie ten, ktorým si skracujú čakanie na odvisnutie nespravodlivo odsúdení, ale ktorým sa bodro častujú vykonávatelia popravy. Hlavný hrdina prózy sa pohybuje na strane represívnych zložiek, vlastne s nimi kolaboruje, hoci vykonáva svoju tichú, statočnú diverziu... Je v tom, zaiste, dobová schizofrénia, ktorú sme všetci tak dobre poznali.
.haruki Murakami: Aftedark
Najzovretejšia, najútlejšia próza Japonca, ktorý mi čoraz intenzívnejšie pripomína Paula Austera. V tejto nenápadnej próze dochádza k zmene optiky rozprávača. Kým v doterajších knihách rozprávač chodil po stopách svojich postáv, ktoré zažívali viac-menej senzačné, akčné udalosti, v tejto próze akoby sa postavy stavali pred kamery automatického fotografa v anonymnom hypermarkete a chvíľu dovolili, aby sme ich sledovali v tom-ktorom konkrétnom okamihu ich náhodných životov.
Sprvoti osamotené figúry sa dostávajú do vzťahov, vytvárajú sa poväčšine dvojice, ale individuálne samoty sa nerušia, len sa zintenzívňujú. Taká je postava Mari, ktorá na začiatku noci tejto knihy číta nejakú knihu, možno práve túto istú knihu, ktorú sme ako čitatelia dočítali. Panoptikum postáv sa rozrastá o ďalšie, a všetky majú spoločné to, že nechcú v túto noc spať – nechcú alebo nemôžu. Jediná postava, Mariina sestra Eri Asai, nekoná, ale spí. Presnejšie: koná svojím spaním, pretože spánok vykonáva ako dôležité poslanie a činnosť, ktorá jej bola niekým uložená.
Každá z postáv, či sú to chyžné v hodinovom hoteli lásky, mladučká čínska prostitútka, softwarový pracovník Širakawa a nakoniec aj Eri Asai, pred niečím utekajú. To niečo je konkrétne (čínska mafia), ale ešte zlovestnejšie je to nekonkrétne nebezpečie, ktoré nemá obrysy. Je to niekedy iba tušený prenasledovateľ kotviaci v ľudskej psychike či podvedomí alebo traumách, ktoré sme si nazbierali počas života.
Príbeh utkaný z viacerých príbehov je vyrozprávaný zdržanlivým spôsobom, ktorý balansuje na hrane banality. Murakami dokáže napísať vety, ktoré akoby pochádzali zo slohovej úlohy žiaka základnej školy. Pri podrobnejšom skúmaní však nachádzame v týchto prostučkých formuláciách rafinovanosť majstra zenovej kaligrafie. Murakami vytvára naozaj akúsi novodobú japonskú mytológiu, ktorá je poučená (alebo pokazená?) západným (americkým) životným pocitom. To východné, orientálne, cudné, ukryté pod pokrievku alebo prikrývku, je v tejto novele prítomné azda najintenzívnejšie z doterajších Murakamiho próz. Ani jeho doterajšia záľuba v šokujúcich epizódkach a niekedy samoúčelnej vulgarite v tejto knihe nie je prítomná.
Zdá sa, že Afterdark nebude iba epizódou vo vývine tohto majstra atmosféry. Akoby predznačovala postátie v jeho vývinovej ceste a naznačovala viacero ďalších smerov jeho uberania. V každom prípade je to medzník, ktorý má platnosť smeru.
.bernhard Schlink: Návrat
Nemecký autor Schlink sa stal celosvetovo známym svojím bestsellerom Predčítač. Bola to tak dobre napísaná kniha, že na univerzitách a internete doteraz prebieha diskusia, či ide o geniálnu prózu alebo kultivovaný gýč. Tieto otázky sa vynárajú aj pri ďalšej knižke Návrat, v ktorej Schlink uplatňuje svoju rozprávačskú metódu. Jej čaro je v kombinovaní triezveho, naozaj fiškálskeho nadhľadu (autor je právnik, ale to už hádam vie každý) a emocionálneho v-hľadu. Sú tam samé veľké, priam antické témy: láska i neschopnosť milovať, hľadanie vlastných koreňov, vojna (tá je iba ako pozadie, ktoré ešte stále vyžaruje svoje vlny), cesty... Rozprávač sa síce na jednom mieste pýta: „Môžem vám vyrozprávať celý príbeh?“, ale v skutočnosti si rozprávaním vysvetľuje svoj život sám pre seba: „Čo som povedal, som predtým, než som to vyslovil, sám nevedel.“ Tretí citát umiestnený v závere príbehu („...lživé príbehy sa tak dobre rozprávajú a počúvajú“) nám však naznačuje, že Schlink sa pokúsil vyrozprávať aj príbeh rozprávania – a teraz je jedno, či je to epika veľkých dejov, alebo história drobných historiek. Táto epika nejde po dramatických zvratoch, ignoruje dnes takú obľúbenú a zneužívanú (pseudo)mystiku. Mágiu a drámu nachádza pod povrchom udalostí, ktoré môže prežiť každý z nás. Je to poctivo vyrozprávaný príbeh, ktorému sa tak darí práve v nemeckých krajoch. Čitateľ však ani na jednom mieste knihy nemá pocit banálnosti a trápnosti. Schlinkov Návrat je jednoducho návratom k pokojnému rozprávaniu, aké nájdeme hoci v Odyssei. Prastaré plynutie starých mýtov plynie aj pod hladinou tejto prózy, ktorá bola pre mňa naozaj silným zážitkom.
Príjemné čítacie horúčavy!
.milorad Pavić: Druhé telo
Druhé telo je epická veľbáseň, gnóma roztiahnutá na niekoľko sto strán, verš popresekávaný epizódami z vymyslených i zabudnutých mýtov a legiend. Druhé telo je podobenstvo o splynutí tiel mužov a žien, ale aj o splynutí tela a ducha v jednej osobe, o splynutí človeka so svojím Stvoriteľom. Rozprávač, ktorý rozpráva túto dlhú vetu, je mŕtvy, teda on to aspoň o sebe tvrdí – alebo to tvrdí o ňom a o sebe žena, ktorá po ňom pozostala? Rozprávač je naozaj symbolicky mŕtvy, pretože príbehy sa rozprávajú samy osebe, samy sebe... 21. storočie potrebuje pomlčky, hovorí sa na jednom mieste. Teda odmlčky, odmlčania, prestávky ticha medzi jednotlivými slovami. „To, čo je vnútri, má väčšiu cenu ako čaša...“ hovorí sa na jednom mieste. Vnútri v čaši je zariekadlo, pomocou ktorého sa za použitia ďalších nástrojov veštenia – zázračnej vody a prsteňa trojakej farebnosti –čitateľ dozvie svoju či cudziu budúcnosť. Budúcnosť je však zreteľná: dorastenie do druhého tela. Napokon, nikto z postáv tohto príbehu sa svoju budúcnosť nedozvie: niektorí nemôžu, ďalší nechcú... Druhé telo dňa je noc, a druhé telo života je sen, a tak sa životy odohrávajú vo sne a snívanie sa deje v dennom bdení. Aj sen, aj deň sa však odohráva v nepretržitom okamihu prítomnosti, takže nemáme „dôvod báť sa vlastnej budúcnosti“, ktorá neexistuje, lebo keď príde, tak to bude opäť prítomnosť okamihu. Takýchto paradoxov je medzi stránky príbehu zlisovaných množstvo. Nie sú to iba esteticky pekné špekulácie, ale aj filozoficky zaujímavé problémy. Pavić ich vyrieši opäť v rovine poetickej, nie noetickej. Svoju prózu tak zaťaží hlbším významom, ako kufor, ktorý je ťažší, ako by mohol, ale potom by zasa nespĺňal svoju úlohu: niesť obsah. Obsahy Pavićových kníh sú básnické a imaginatívne, vyvolávajú jemnú čitateľskú rozkoš a uspokojenie z dokonale zaokrúhleného tvaru.
.hafid Bouazza: Abdulláhovy nohy
Kniha ôsmich poviedok mladého (1970) marockého prozaika, ktoré však vytvárajú jednoliaty svet ašpirujúci na románovú celistvosť. Hoci autor od svojho detstva žije v Holandsku, arabsko-africko-islamský svet v ňom zostal ako podložie, na ktorom rastú najkrajšie kvety rozprávačstva. Áno, pri Bouazzovi môžeme právom hovoriť o renovácii rozprávačstva, toho orálneho živlu, ktorý prúdi anonymnými a intuitívnymi spôsobmi z rozprávačovho vnútra. Sú to navonok veľmi jednoduché historky z jednej arabsko-africkej dediny, ale čímsi je dedinou aj súčasný Amsterdam, v ktorom autor vyrastal a rozprávač sa pohybuje. Je to niť rozprávania, ktorú poznáme z Rozprávok 1000 a 1 noci, kde môže prísť z vojny namiesto celého človeka iba jeho noha, ktorá sa potom, samozrejme, pohybuje a žije ďalej svojím životom. Je tam aj veľa horúčosti, erotiky, ale hoci je drsná a živočíšna, cudným podaním nepôsobí lascívne a perverzne, skôr humorne a paradoxne – akosi nevinne. Uprostred spontánneho rozprávania sa zrazu zaskvie štylizovaný slovný detail, básnická veta: „Měsíc vystřihoval stíny a lepil je na pěšinu.“
V niečom tieto prózičky naozaj pripomínajú siluetové vystrihovačky, aké robil Hans Christian Andersen a aké sa z času na čas vracajú do obraziva postmoderného výtvarného umenia. Sú to zdanlivo iba siluety, pohybujúce sa v škále medzi čiernou a bielou, ale pod týmto šedým povrchom pulzuje ohromná farebnosť živočíšnosti, živosti, životnosti, životodarnosti... Tajomstvá sa nevysvetľujú, neodhaľujú, neobchoduje sa s nimi na trhovisku poínt a takzvaného rozuzlenia. Jeho svet africkej dediny je pre nás exotický, ale pochopiteľný, blízky, zrozumiteľný, pretože temná mytológia studní, do ktorých sa ukryjú démoni, hovoriacich stromov a iných prízračných príznakov, je v každom vidieckom spoločenstve. Bouazza si zvolil skromne a disciplinovane malú plochu poviedky, ale určite by bol zaujímavý aj ako románopisec. Zdá sa, že má na to dych aj rozprávačskú suverenitu.
.ádám Bodor: Zóna Sinistra
Bodor je dvojnásobne stigmatizovaný spisovateľ, Maďar narodený v Rumunsku ako príslušník menšiny. Jeho próza je nevykoreniteľne stredoeurópska a maďarská. Maďarskosť je v tom, akými detailmi buduje smútok z pocitu nezaradenosti. Taká je aj fiktívna Zóna sinistra, územie nikoho, v ktorom sa pohybujú silové zložky nejakej neviditeľnej, ale neprehliadnuteľnej byrokracie. Ponúka sa, pravdaže, Kafka, ale kafkovský svet je pod dohľadom nevidenej diktatúry povedzme stalinského typu. Autor nemusí fingovať tajné sprisahania, ktoré ovládajú chod sveta, táto mašinéria vôbec nie je tajná, naopak, je na očiach všetkých, aby im ani len na um nezišlo, že to tak nemusí byť navždy. Tento papierový svet je práveže navždy. Je definitívny a neodvolateľný, a keď príde nejaká zmena, napríklad úmrtie pohlavára, ktorého nahradí žena, „plukovníčka Izolda Mavrodinová, čerstvo vymenovaná veliteľka horských strelcov,“ tak ide o zmenu zapadajúcu do systému, nie narúšajúcu ju. Dej je fantastický, ale nie je to magický realizmus márquezovský, hoci niektorými jeho črtami naň môže upomínať. Je to magický socrealizmus, vyrozprávaný úsporným, proletárskym jazykom ? la Maxim Gorkij alebo Konstantin Fedin. Ale realita je fantastická práve svojou uveriteľnosťou. Všetko sa mohlo odohrať nielen v rámci fiktívneho sveta Ádáma Bodora, ale aj fiktívneho experimentu socialistického štátu, a teraz je jedno, či je to Rumunsko, alebo niektorá z republík Sovietskeho zväzu. Pod celou tragickou epikou sa rinie akýsi nezaraditeľný humor, šibeničný, no nie ten, ktorým si skracujú čakanie na odvisnutie nespravodlivo odsúdení, ale ktorým sa bodro častujú vykonávatelia popravy. Hlavný hrdina prózy sa pohybuje na strane represívnych zložiek, vlastne s nimi kolaboruje, hoci vykonáva svoju tichú, statočnú diverziu... Je v tom, zaiste, dobová schizofrénia, ktorú sme všetci tak dobre poznali.
.haruki Murakami: Aftedark
Najzovretejšia, najútlejšia próza Japonca, ktorý mi čoraz intenzívnejšie pripomína Paula Austera. V tejto nenápadnej próze dochádza k zmene optiky rozprávača. Kým v doterajších knihách rozprávač chodil po stopách svojich postáv, ktoré zažívali viac-menej senzačné, akčné udalosti, v tejto próze akoby sa postavy stavali pred kamery automatického fotografa v anonymnom hypermarkete a chvíľu dovolili, aby sme ich sledovali v tom-ktorom konkrétnom okamihu ich náhodných životov.
Sprvoti osamotené figúry sa dostávajú do vzťahov, vytvárajú sa poväčšine dvojice, ale individuálne samoty sa nerušia, len sa zintenzívňujú. Taká je postava Mari, ktorá na začiatku noci tejto knihy číta nejakú knihu, možno práve túto istú knihu, ktorú sme ako čitatelia dočítali. Panoptikum postáv sa rozrastá o ďalšie, a všetky majú spoločné to, že nechcú v túto noc spať – nechcú alebo nemôžu. Jediná postava, Mariina sestra Eri Asai, nekoná, ale spí. Presnejšie: koná svojím spaním, pretože spánok vykonáva ako dôležité poslanie a činnosť, ktorá jej bola niekým uložená.
Každá z postáv, či sú to chyžné v hodinovom hoteli lásky, mladučká čínska prostitútka, softwarový pracovník Širakawa a nakoniec aj Eri Asai, pred niečím utekajú. To niečo je konkrétne (čínska mafia), ale ešte zlovestnejšie je to nekonkrétne nebezpečie, ktoré nemá obrysy. Je to niekedy iba tušený prenasledovateľ kotviaci v ľudskej psychike či podvedomí alebo traumách, ktoré sme si nazbierali počas života.
Príbeh utkaný z viacerých príbehov je vyrozprávaný zdržanlivým spôsobom, ktorý balansuje na hrane banality. Murakami dokáže napísať vety, ktoré akoby pochádzali zo slohovej úlohy žiaka základnej školy. Pri podrobnejšom skúmaní však nachádzame v týchto prostučkých formuláciách rafinovanosť majstra zenovej kaligrafie. Murakami vytvára naozaj akúsi novodobú japonskú mytológiu, ktorá je poučená (alebo pokazená?) západným (americkým) životným pocitom. To východné, orientálne, cudné, ukryté pod pokrievku alebo prikrývku, je v tejto novele prítomné azda najintenzívnejšie z doterajších Murakamiho próz. Ani jeho doterajšia záľuba v šokujúcich epizódkach a niekedy samoúčelnej vulgarite v tejto knihe nie je prítomná.
Zdá sa, že Afterdark nebude iba epizódou vo vývine tohto majstra atmosféry. Akoby predznačovala postátie v jeho vývinovej ceste a naznačovala viacero ďalších smerov jeho uberania. V každom prípade je to medzník, ktorý má platnosť smeru.
.bernhard Schlink: Návrat
Nemecký autor Schlink sa stal celosvetovo známym svojím bestsellerom Predčítač. Bola to tak dobre napísaná kniha, že na univerzitách a internete doteraz prebieha diskusia, či ide o geniálnu prózu alebo kultivovaný gýč. Tieto otázky sa vynárajú aj pri ďalšej knižke Návrat, v ktorej Schlink uplatňuje svoju rozprávačskú metódu. Jej čaro je v kombinovaní triezveho, naozaj fiškálskeho nadhľadu (autor je právnik, ale to už hádam vie každý) a emocionálneho v-hľadu. Sú tam samé veľké, priam antické témy: láska i neschopnosť milovať, hľadanie vlastných koreňov, vojna (tá je iba ako pozadie, ktoré ešte stále vyžaruje svoje vlny), cesty... Rozprávač sa síce na jednom mieste pýta: „Môžem vám vyrozprávať celý príbeh?“, ale v skutočnosti si rozprávaním vysvetľuje svoj život sám pre seba: „Čo som povedal, som predtým, než som to vyslovil, sám nevedel.“ Tretí citát umiestnený v závere príbehu („...lživé príbehy sa tak dobre rozprávajú a počúvajú“) nám však naznačuje, že Schlink sa pokúsil vyrozprávať aj príbeh rozprávania – a teraz je jedno, či je to epika veľkých dejov, alebo história drobných historiek. Táto epika nejde po dramatických zvratoch, ignoruje dnes takú obľúbenú a zneužívanú (pseudo)mystiku. Mágiu a drámu nachádza pod povrchom udalostí, ktoré môže prežiť každý z nás. Je to poctivo vyrozprávaný príbeh, ktorému sa tak darí práve v nemeckých krajoch. Čitateľ však ani na jednom mieste knihy nemá pocit banálnosti a trápnosti. Schlinkov Návrat je jednoducho návratom k pokojnému rozprávaniu, aké nájdeme hoci v Odyssei. Prastaré plynutie starých mýtov plynie aj pod hladinou tejto prózy, ktorá bola pre mňa naozaj silným zážitkom.
Príjemné čítacie horúčavy!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.