Profesorka ekonómie na Ženevskej univerzite, ktorá sa angažuje vo viacerých liberálnych think-tankoch a v rokoch 2004 až 2006 bola prezidentkou Montpelerínskej spoločnosti. Na pozvanie Konzervatívneho inštitútu hovorila v Bratislave o tom, prečo je konkurencia vo Švajčiarku dobrým príkladom pre Európu. Victoria Curzon-Price.
.mnohí význační zástancovia slobodného trhu začínali svoju púť ku klasickému liberalizmu paradoxne ako mladí socialisti. Aká bola vaša názorová cesta?
U mňa to bolo to isté. Ako študentke mi boli ľavicové pohľady, prirodzene, sympatické. Mnohí ľudia sú úplne automaticky priťahovaní myšlienkami o štedrosti. Ja som však mala šťastie na profesorov, ktorí mi ukázali, že byť štedrým na účet druhého nie je úplne to najsprávnejšie.
.zvonku sa však zdá, že švajčiarska ekonomika je menej preregulovaná ako trebárs hospodárstva Nemecka alebo Francúzska. Sedí to?
To určite áno. My Švajčiari profitujeme z toho, že máme relatívne efektívnu štíhlu vládu a viac sa pri dosahovaní spoločenských cieľov spoliehame na trhy ako na proces politického rozhodovania. Sme teda protrhovejšie orientovaní, ale máme aj svoje problémy so sociálnym systémom a miera prerozdeľovania by mohla byť aj nižšia.
.na Slovensku sa v minulosti politici zvykli oháňať Švajčiarskom ako príkladom hodným nasledovania. No vždy sa to skončilo len vo veľmi plytkej marketingovej rovine. Vy sa často vo svojich článkoch a prednáškach zaoberáte faktormi švajčiarskeho úspechu. Mohli by ste ich pomenovať?
Ak to trochu zjednoduším, tak najmä nízke daňové a odvodové zaťaženie, ďalej kantonálne vlády, ktoré tlak verejnosti udržuje štíhle, a napokon inštitucionálna konkurencia medzi samotnými kantónmi. V tej našej malej 7,5-miliónovej krajine máme 26 kantónov, čo sú v podstate suverénne entity. Je to silno decentralizovaný systém, a tie celky spolu súťažia o kapitál, zdroje, ľudí a ešte v mnohých ďalších ohľadoch.
.často hovoríte o inštitucionálnej konkurencii. Mohli by ste ten pojem vysvetliť?
Tak ako firmy vo vašej ulici súťažia o zákazníkov, v globalizovanom svete dneška podobným spôsobom súťažia jednotlivé krajiny a ich vlády o mobilné zdroje, najmä kapitál, ale aj o vysokokvalifikovaných odborníkov. Prirovnala by som to k zostaveniu vyváženého jedálneho lístka v reštaurácii, prostredníctvom ktorého sa jej vedenie snaží pritiahnuť zákazníkov. Nie je to iba o daniach, ale aj o príjemnom prostredí na život, kvalitných verejných službách – keďže niektoré veci môže zabezpečiť iba štát – a, samozrejme, o celkovom legislatívnom prostredí pre podnikanie. Rada by som však zdôraznila, že vytváranie atraktívneho podnikateľského prostredia by nemalo byť sústredené len na lákanie zahraničných investícií. Malo by byť sústredené na investície všeobecne. Ak bude krajina atraktívna pre domácich podnikateľov, pritiahne aj tých zahraničných.
.súhlasíte s názorom, že práve rozdrobenosť Európy v minulosti a inštitucionálna konkurencia medzi rôznymi kráľovstvami, kniežatstvami a mestskými štátmi viedla k vzostupu európskej civilizácie?
Určite áno. Historici, zaoberajúci sa neskorým stredovekom, sa v tomto bode zhodujú. Keď sa pozriete na minulosť Európy, tak len veľmi zriedkavo ste tu mali impérium, ktoré kontrolovalo celý kontinent. Mnohí sa pokúšali takú ríšu vybudovať, no podarilo sa to len Rimanom. A aj ich impérium sa rozpadlo. Na druhej strane, v iných častiach sveta ste mali Číňanov, Aztékov, Indov, Egypťanov, Peržanov a všetky tieto civilizácie vytvorili veľké centralizované impériá. Tie v istom bode stratili vnútornú dynamiku a začali stagnovať.
.kritici by však povedali, že európsky pokrok a vnútorná rivalita medzi štátmi často degenerovali do krvavých vojenských konfliktov. A že preto máme Európsku úniu, aby sa podobnému vývoju predchádzalo. No nepovedie európska integrácia zase k strate zdravej vnútornej súťaživosti?
Práve to je nebezpečenstvo, pre ktoré mnohí klasickí liberáli Európsku úniu kritizujú. Že táto organizácia jednoducho má tendenciu k unifikácii a tým deštruuje všetko, čo z Európy v minulosti urobilo srdce moderného sveta. Samozrejme, nedá sa povedať, že inštitucionálna konkurencia vedie zákonite k vojnám, aj keď minulosť Európy je plná násilia. Ja si myslím, že môžeme mať v Európe mier aj bez toho, aby sme vytvorili nejaké ďalšie centralizované impérium, ktoré by všetko harmonizovalo a unifikovalo. Východiskom z dilemy medzi vojnou na jednej strane a celoeurópskym imperiálnym superštátom na strane druhej, je práve zlatá stredná cesta v podobe inštitucionálnej konkurencie v istom spoločnom rámci.
.čo hovoríte na argument, podľa ktorého všestrannú harmonizáciu potrebujeme, aby sme naďalej mohli požívať výhody spoločného trhu a ďalších slobôd, ktoré so sebou európska integrácia priniesla?
Áno, oni to nazývajú rovné ihrisko. Nuž, rovnosť všetkých občanov pred zákonom v rámci istého územia je kľúčová pre fungovanie právneho štátu. Ale tento princíp by sme nemali zamieňať so snahou vytvoriť jeden právny poriadok pre všetkých Európanov. Náš kontinent je príliš veľký a príliš rôznorodý. Potrebujeme zákony, ktoré budú reflektovať špecifiká rôznych národov. Aby ste pochopili ekonomické rácio za touto myšlienkou, musíte si uvedomiť, že deľba práce sa deje na základe rozdielnosti rôznych účastníkov trhu, nie na základe podobnosti alebo dokonca rovnakosti.
.myslíte, že Švajčiarsko niekedy vstúpi do EÚ a podporovali by ste niečo také?
Po prvé, nemyslím si, že Švajčiarsko má nejako blízko k členstvo v EÚ a ja osobne by som za to nehlasovala.
.ako by mala vyzerať EÚ, aby bola podľa vašich predstáv?
Všetko, čo potrebujeme, je udržať slobodný obchod, štyri slobody – pohybu osôb, kapitálu, tovarov a služieb – a ešte možno súdny dvor, ktorý by nad tým dohliadal. To je asi tak všetko, o ostatných záležitostiach nech rozhodujú členské štáty. Myslím, že k takejto Únii by sa Švajčiarsko mohlo pripojiť.
.koľko štátu ekonomika potrebuje?
Ideálom je minimálna vláda, ktorá chráni súkromné vlastníctvo, a to vôbec nie je malá úloha. Musíte mať nezávislé súdnictvo, ktoré ochráni ľudí pred krádežou, podvodom alebo násilím. V tom nie som anarchistka a vo vládu verím. No nemyslím si, že štát je tu na to, aby zabezpečoval sociálnu spravodlivosť. To je skôr vec súkromnej filantropie, cirkví a občianskej spoločnosti. Svet nie je dokonalý a mnohí ľudia sa dostávajú do problémov, no rôzne dobrovoľné združenia dokážu takéto situácie riešiť často adresnejšie ako štát. Dôležité je, aby sa čo najviac vecí riešilo na čo najnižšej úrovni, pri koreni problémov. Nemusia to nevyhnutne robiť trhy, ale skôr dobrovoľné súkromné siete a lokálne vlády.
.mohlo by sa Slovensko inšpirovať švajčiarskym kantonálnym systémom? Tento mechanizmus sa evolučne vyvinul v iných podmienkach. Nebolo by sociálnym inžinierstvom pokúšať sa o jeho zavádzanie inde?
Hayek zvykol hovorievať, že kultúrna evolúcia je rýchlejšia ako biologická evolúcia, pretože človek je mysliacou a konajúcou bytosťou. Preto sa môžeme učiť od úspechov i neúspechov ostatných. Čo Švajčiarsko hovorí svetu, je, že môžete preniesť suverénnu moc – moc zdaňovať a vytvárať zákony – na omnoho nižšiu úroveň, než by sa možno zdalo. A ak to urobíte, získate ohromnú rôznorodosť, ktorá môže byť ekonomicky veľmi plodná. Samozrejme, nie je to úplne zadarmo, lebo strácate úspory z rozsahu. Čo získavate, je ustavičná konkurencia medzi celkami. A konkurencia nie je nič iné ako dynamický proces objavovania najlepšieho spôsobu organizácie modernej spoločnosti. Z dlhodobého hľadiska získavate viac než statické výhody úspor z rozsahu..
.na rozdiel od Švajčiarska Slovensko už vstúpilo do EÚ a je konfrontované s rôznymi centralizačnými snahami. Akú politiku by sme podľa vás mali sledovať?
Určite by ste mali odmietať rôzne iniciatívy na harmonizáciu, kedykoľvek sa objavia. A ak to nezvládnete sami, vytvárajte neformálne koalície s ďalšími, podobne orientovanými a najmä menšími krajinami. Malé štáty môžu harmonizáciou stratiť viac než veľké. Pretože veľké štáty sa už postarajú, aby spoločné pravidlá, platné pre všetkých, boli ušité na ich mieru.
Victoria Curzon-Price pôsobí ako profesorka ekonómie na Fakulte ekonomických a sociálnych vied Ženevskej univerzity a tiež v Európskom inštitúte Ženevskej univerzity. Je tiež akademická riaditeľka Institut Constant de Rebecque, členka Vedeckej rady londýnskeho Institute of Economic Affairs, bruselského Centre for the New Europe a tiež L´Institut de Recherches Economiques et Fiscales. V rokoch 2004 až 2006 bola prezidentkou prestížneho združenia predstaviteľov klasického liberalizmu Mont Pelerin Society, v súčasnosti pôsobí ako jeho viceprezidentka. Zameriava sa na medzinárodný obchod, finančné trhy a ekonomickú globalizáciu, spoločný trh a európsku ekonomickú integráciu, verejné financie (osobitne fiskálnu konkurenciu vs. harmonizáciu), ekonomický rast a zdôvodňovanie výsledkov ekonomiky Švajčiarska. Je autorkou viacerých kníh a článkov v ekonomických časopisoch.
.mnohí význační zástancovia slobodného trhu začínali svoju púť ku klasickému liberalizmu paradoxne ako mladí socialisti. Aká bola vaša názorová cesta?
U mňa to bolo to isté. Ako študentke mi boli ľavicové pohľady, prirodzene, sympatické. Mnohí ľudia sú úplne automaticky priťahovaní myšlienkami o štedrosti. Ja som však mala šťastie na profesorov, ktorí mi ukázali, že byť štedrým na účet druhého nie je úplne to najsprávnejšie.
.zvonku sa však zdá, že švajčiarska ekonomika je menej preregulovaná ako trebárs hospodárstva Nemecka alebo Francúzska. Sedí to?
To určite áno. My Švajčiari profitujeme z toho, že máme relatívne efektívnu štíhlu vládu a viac sa pri dosahovaní spoločenských cieľov spoliehame na trhy ako na proces politického rozhodovania. Sme teda protrhovejšie orientovaní, ale máme aj svoje problémy so sociálnym systémom a miera prerozdeľovania by mohla byť aj nižšia.
.na Slovensku sa v minulosti politici zvykli oháňať Švajčiarskom ako príkladom hodným nasledovania. No vždy sa to skončilo len vo veľmi plytkej marketingovej rovine. Vy sa často vo svojich článkoch a prednáškach zaoberáte faktormi švajčiarskeho úspechu. Mohli by ste ich pomenovať?
Ak to trochu zjednoduším, tak najmä nízke daňové a odvodové zaťaženie, ďalej kantonálne vlády, ktoré tlak verejnosti udržuje štíhle, a napokon inštitucionálna konkurencia medzi samotnými kantónmi. V tej našej malej 7,5-miliónovej krajine máme 26 kantónov, čo sú v podstate suverénne entity. Je to silno decentralizovaný systém, a tie celky spolu súťažia o kapitál, zdroje, ľudí a ešte v mnohých ďalších ohľadoch.
.často hovoríte o inštitucionálnej konkurencii. Mohli by ste ten pojem vysvetliť?
Tak ako firmy vo vašej ulici súťažia o zákazníkov, v globalizovanom svete dneška podobným spôsobom súťažia jednotlivé krajiny a ich vlády o mobilné zdroje, najmä kapitál, ale aj o vysokokvalifikovaných odborníkov. Prirovnala by som to k zostaveniu vyváženého jedálneho lístka v reštaurácii, prostredníctvom ktorého sa jej vedenie snaží pritiahnuť zákazníkov. Nie je to iba o daniach, ale aj o príjemnom prostredí na život, kvalitných verejných službách – keďže niektoré veci môže zabezpečiť iba štát – a, samozrejme, o celkovom legislatívnom prostredí pre podnikanie. Rada by som však zdôraznila, že vytváranie atraktívneho podnikateľského prostredia by nemalo byť sústredené len na lákanie zahraničných investícií. Malo by byť sústredené na investície všeobecne. Ak bude krajina atraktívna pre domácich podnikateľov, pritiahne aj tých zahraničných.
.súhlasíte s názorom, že práve rozdrobenosť Európy v minulosti a inštitucionálna konkurencia medzi rôznymi kráľovstvami, kniežatstvami a mestskými štátmi viedla k vzostupu európskej civilizácie?
Určite áno. Historici, zaoberajúci sa neskorým stredovekom, sa v tomto bode zhodujú. Keď sa pozriete na minulosť Európy, tak len veľmi zriedkavo ste tu mali impérium, ktoré kontrolovalo celý kontinent. Mnohí sa pokúšali takú ríšu vybudovať, no podarilo sa to len Rimanom. A aj ich impérium sa rozpadlo. Na druhej strane, v iných častiach sveta ste mali Číňanov, Aztékov, Indov, Egypťanov, Peržanov a všetky tieto civilizácie vytvorili veľké centralizované impériá. Tie v istom bode stratili vnútornú dynamiku a začali stagnovať.
.kritici by však povedali, že európsky pokrok a vnútorná rivalita medzi štátmi často degenerovali do krvavých vojenských konfliktov. A že preto máme Európsku úniu, aby sa podobnému vývoju predchádzalo. No nepovedie európska integrácia zase k strate zdravej vnútornej súťaživosti?
Práve to je nebezpečenstvo, pre ktoré mnohí klasickí liberáli Európsku úniu kritizujú. Že táto organizácia jednoducho má tendenciu k unifikácii a tým deštruuje všetko, čo z Európy v minulosti urobilo srdce moderného sveta. Samozrejme, nedá sa povedať, že inštitucionálna konkurencia vedie zákonite k vojnám, aj keď minulosť Európy je plná násilia. Ja si myslím, že môžeme mať v Európe mier aj bez toho, aby sme vytvorili nejaké ďalšie centralizované impérium, ktoré by všetko harmonizovalo a unifikovalo. Východiskom z dilemy medzi vojnou na jednej strane a celoeurópskym imperiálnym superštátom na strane druhej, je práve zlatá stredná cesta v podobe inštitucionálnej konkurencie v istom spoločnom rámci.
.čo hovoríte na argument, podľa ktorého všestrannú harmonizáciu potrebujeme, aby sme naďalej mohli požívať výhody spoločného trhu a ďalších slobôd, ktoré so sebou európska integrácia priniesla?
Áno, oni to nazývajú rovné ihrisko. Nuž, rovnosť všetkých občanov pred zákonom v rámci istého územia je kľúčová pre fungovanie právneho štátu. Ale tento princíp by sme nemali zamieňať so snahou vytvoriť jeden právny poriadok pre všetkých Európanov. Náš kontinent je príliš veľký a príliš rôznorodý. Potrebujeme zákony, ktoré budú reflektovať špecifiká rôznych národov. Aby ste pochopili ekonomické rácio za touto myšlienkou, musíte si uvedomiť, že deľba práce sa deje na základe rozdielnosti rôznych účastníkov trhu, nie na základe podobnosti alebo dokonca rovnakosti.
.myslíte, že Švajčiarsko niekedy vstúpi do EÚ a podporovali by ste niečo také?
Po prvé, nemyslím si, že Švajčiarsko má nejako blízko k členstvo v EÚ a ja osobne by som za to nehlasovala.
.ako by mala vyzerať EÚ, aby bola podľa vašich predstáv?
Všetko, čo potrebujeme, je udržať slobodný obchod, štyri slobody – pohybu osôb, kapitálu, tovarov a služieb – a ešte možno súdny dvor, ktorý by nad tým dohliadal. To je asi tak všetko, o ostatných záležitostiach nech rozhodujú členské štáty. Myslím, že k takejto Únii by sa Švajčiarsko mohlo pripojiť.
.koľko štátu ekonomika potrebuje?
Ideálom je minimálna vláda, ktorá chráni súkromné vlastníctvo, a to vôbec nie je malá úloha. Musíte mať nezávislé súdnictvo, ktoré ochráni ľudí pred krádežou, podvodom alebo násilím. V tom nie som anarchistka a vo vládu verím. No nemyslím si, že štát je tu na to, aby zabezpečoval sociálnu spravodlivosť. To je skôr vec súkromnej filantropie, cirkví a občianskej spoločnosti. Svet nie je dokonalý a mnohí ľudia sa dostávajú do problémov, no rôzne dobrovoľné združenia dokážu takéto situácie riešiť často adresnejšie ako štát. Dôležité je, aby sa čo najviac vecí riešilo na čo najnižšej úrovni, pri koreni problémov. Nemusia to nevyhnutne robiť trhy, ale skôr dobrovoľné súkromné siete a lokálne vlády.
.mohlo by sa Slovensko inšpirovať švajčiarskym kantonálnym systémom? Tento mechanizmus sa evolučne vyvinul v iných podmienkach. Nebolo by sociálnym inžinierstvom pokúšať sa o jeho zavádzanie inde?
Hayek zvykol hovorievať, že kultúrna evolúcia je rýchlejšia ako biologická evolúcia, pretože človek je mysliacou a konajúcou bytosťou. Preto sa môžeme učiť od úspechov i neúspechov ostatných. Čo Švajčiarsko hovorí svetu, je, že môžete preniesť suverénnu moc – moc zdaňovať a vytvárať zákony – na omnoho nižšiu úroveň, než by sa možno zdalo. A ak to urobíte, získate ohromnú rôznorodosť, ktorá môže byť ekonomicky veľmi plodná. Samozrejme, nie je to úplne zadarmo, lebo strácate úspory z rozsahu. Čo získavate, je ustavičná konkurencia medzi celkami. A konkurencia nie je nič iné ako dynamický proces objavovania najlepšieho spôsobu organizácie modernej spoločnosti. Z dlhodobého hľadiska získavate viac než statické výhody úspor z rozsahu..
.na rozdiel od Švajčiarska Slovensko už vstúpilo do EÚ a je konfrontované s rôznymi centralizačnými snahami. Akú politiku by sme podľa vás mali sledovať?
Určite by ste mali odmietať rôzne iniciatívy na harmonizáciu, kedykoľvek sa objavia. A ak to nezvládnete sami, vytvárajte neformálne koalície s ďalšími, podobne orientovanými a najmä menšími krajinami. Malé štáty môžu harmonizáciou stratiť viac než veľké. Pretože veľké štáty sa už postarajú, aby spoločné pravidlá, platné pre všetkých, boli ušité na ich mieru.
Victoria Curzon-Price pôsobí ako profesorka ekonómie na Fakulte ekonomických a sociálnych vied Ženevskej univerzity a tiež v Európskom inštitúte Ženevskej univerzity. Je tiež akademická riaditeľka Institut Constant de Rebecque, členka Vedeckej rady londýnskeho Institute of Economic Affairs, bruselského Centre for the New Europe a tiež L´Institut de Recherches Economiques et Fiscales. V rokoch 2004 až 2006 bola prezidentkou prestížneho združenia predstaviteľov klasického liberalizmu Mont Pelerin Society, v súčasnosti pôsobí ako jeho viceprezidentka. Zameriava sa na medzinárodný obchod, finančné trhy a ekonomickú globalizáciu, spoločný trh a európsku ekonomickú integráciu, verejné financie (osobitne fiskálnu konkurenciu vs. harmonizáciu), ekonomický rast a zdôvodňovanie výsledkov ekonomiky Švajčiarska. Je autorkou viacerých kníh a článkov v ekonomických časopisoch.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.