Meňme srdcia, nielen zákony

cez víkend sa v Bratislave konal národný pochod za život. Už druhýkrát. Ako to vnímate?

Keď sme Pochod organizovali prvýkrát v roku 2013 v Košiciach, bol to pre nás pomerne veľký šok. Prekvapilo nás, že sa ľudia prišli vyjadriť za život v takom hojnom počte. Pochod v Bratislave sme vnímali od začiatku ako samostatný projekt. Je na druhom konci republiky, v inom meste, v inom čase. Očakávali sme tu niekoľko desiatok tisícov ľudí. Nejde však o počty. Celý manifestačný charakter je o tom, aby sme vyjadrili radosť zo života, pretože vnímame jeho hodnotu. Myslíme si, že v tomto svete, v ktorom sa často stretávame s beznádejou a skepsou, je potrebné o radosti zo života hovoriť. Je to jeden z motívov: dávať ľuďom nádej. Bolo by nepresvedčivé, keby sme sa snažili o radosť zo života, a nemali ju sami. Zároveň ju chceme dopriať každému človeku. Aby sa mohol narodiť a túto radosť prežívať.

.mnohí ľudia zapojení priamo do organizácie i médiá však tvrdili, že spomínaná radosť, ktorá bola prítomná v Košiciach, v Bratislave pred pochodom akosi absentovala.

Nevnímam to tak. Mám pocit, že emócie i atmosféra boli veľmi podobné tým v Košiciach. Nasadenie dobrovoľníkov, s ktorými som sa stretával niekoľko mesiacov, bolo obdivuhodné a napĺňalo ma zmysluplnosťou. Košice boli unikátne, pretože taký pozitívny vývoj nik nečakal.

.nenarušilo referendum o rodine verejný diškurz a nenahradilo úprimnú radosť v spoločnosti pachuťou?

Referendum vnieslo do života Slovákov zásadnú otázku, nad ktorou sa museli zamyslieť. Otázku manželstva, jeho zmyslu a prínosu pre spoločnosť. Z tohto pohľadu vnímam jeho usporiadanie pozitívne. Každý z nás, ktorí sme mali volebné právo, sme sa museli zamyslieť nad tým, čo manželstvo znamená. To, čo sa následne urobilo okolo referenda v rámci kampane, ktorá mu predchádzala, je druhá vec. Verejný diškurz, ktorý referendum spustilo, bol podľa môjho názoru až iracionálny. Nepripúšťal normálnu diskusiu.

.prečo vlastne bola potreba organizovať ďalší národný pochod? Bola taká potreba?

Košice boli dôležité v tom, že ľudia si uvedomili význam toho byť aktívny. Priniesli pocit, že je to aj v našich rukách. Keď sme aktuálne organizovali druhý Národný pochod, tak sme v takej miere nemuseli zdôrazňovať dôležitosť samotnej témy. Ľudia prišli sami a ponúkli svoju pomoc hneď, ako sa dozvedeli o organizácii druhého pochodu.

.udialo sa za ten čas niečo, čo je viditeľné na verejnom živote?

Nesmieme zabudnúť na zmenu Ústavy s dodatkom o definícii manželstva. Aj na to vplývalo, hoci nepriamo, dianie okolo referenda a Národný pochod za život. Bol to jeden z impulzov, ktorý politikov posmelil, aby tému vnímali. V roku 2013 bola na stole aj Stratégia ľudských práv, ktorá nereflektovala práva nenarodených. Nebyť košického pochodu, myslím si, že by v súvislosti so stratégiou následne nevznikla taká obrovská diskusia. Napokon ju však schválili, hoci v jemnejšej forme, ako bol prvotný návrh.

.skutočne za výhru pochodu, na ktorom sa zúčastnilo 70-tisíc ľudí, pokladáte, že premiér Fico na základe toho, že verejná mienka bola na jeho strane, zakotvil v Ústave definíciu manželstva a že Stratégia ľudských práv nebola schválená až v takej rigidnej forme, ako sa predpokladalo? To je úspech?

Čo sa týka Ústavy, to určite za úspech považujeme. Pri stratégii to, bohužiaľ, napokon dopadlo zle.

.snažili ste sa aj vyvolať diskusiu? Teda nielen tým, že my máme názor, pochodujeme na ulici a oslavujeme život, ale začať s ľuďmi z druhej strany reálny dialóg?

Ja sa tejto téme venujem 18 rokov a za celý ten čas som bol v mnohých diskusiách s ľuďmi, ktorí majú diametrálne odlišný názor. Nevyhýbame sa polemike. Ak porovnám situáciu spred 15 rokov s tou súčasnou, tak úroveň dialógu sa určite skultivovala. Niektoré diskusie sú však stále príliš vyhranené. Napríklad pri definícii, kto je človek, sú východiskové pozície tak diametrálne odlišné, že v niektorých situáciách sa nedá komunikovať efektívne tak, aby z toho bol úžitok pre nich i pre nás.