Možno ste už v posledných dňoch na ten vizuál niekde narazili. Je na ňom niekoľko kreslených makových hláv a pod nimi slogan Hľadáme makovice plné nápadov. Ide o najnovší nápad neziskovky Leaf, ktorá sa sústreďuje na rozvoj mladých ľudí. Už predtým Leaf pomáhal talentovaným študentom, ktorým z rôznych dôvodov nestačila na osobnostný rozvoj iba škola. Rozdával štipendiá, prepájal študentov s mentormi po celom svete a vábil zatúlané slovenské mozgy späť domov. Teraz sa do tejto snahy púšťa ešte s väčšou energiou. Pripravuje vlastnú strednú školu a do konca septembra hľadá najlepšie „makovice“ od 10 do 16 rokov. Tým ponúka špeciálny jednoročný program podpory ušitý presne na mieru predstavám ocenených.
.už nie sme čierna diera
„Asi to bude znieť ironicky, ale keby som mal dnes 15 či 16 rokov, asi by som sa do Leaf Award neprihlásil. Bolo to obdobie, keď som sa sústreďoval dosť na seba,“ začína zaujímavo Jakub Chudík. Jednom dychom však dodáva, že to bola práve účasť v prvom Leaf programe, ktorá mu otvorila oči a spravila z neho jedného z najvýraznejších reprezentantov tejto organizácie. Jakub má toho už dnes za sebou po profesionálnej stránke viac, než stihnú niektorí z nás dosiahnuť za celý život. Najprv pomáhal ako stážista s rozbehom slovenského start-upu Drone’n’Base.
Neskôr si vymyslel svoj vlastný. Ten mu dopomohol k týždňovej stáži na svetoznámej univerzite MIT, z ktorej sa vrátil iba pred pár dňami. Leaf ho na začiatku prepojil so slovenským tútorom pôsobiacim v Londýne, s ktorým si volávajú cez skype a stanovujú si ďalšie ciele. „Leaf Award tak ako celý Leaf nachádza a podporuje šikovných mladých ľudí, ktorých si na Slovensku stále nevieme dostatočne vážiť. Práve preto si myslím, že je to super nápad,“ hovorí Jakub rozvážnym hlasom, s ktorým sa ťažko polemizuje. Má osemnásť rokov.
Ľuboš Perniš má ešte o rok menej. Napriek tomu už stihol spoluorganizovať bratislavský TedxYouth a založiť klub absolventov Leafu. Takisto ako Jakub nie si je istý, či by sa do Leaf Award pred rokom či dvoma prihlásil. „Čo však vnímam ako dôležitý atribút Leaf Award, to je fakt, že adeptov môže nominovať niekto iný. Keby teda vo mne niekto videl talent, verím, že by ma nominoval. A to by mohol byť skvelý spúšťač pre môj ďalší rast do budúcnosti,“ predstavuje hypotetickú situáciu Ľuboš.
Neskôr sa, rovnako ako Jakub, zamyslí nad významom Leafu pre celú svoju generáciu. Pretože, ako tvrdí Ľuboš i organizátori Leaf Award, dôležitou vlastnosťou každej „makovice” je snaha formovať okrem vlastnej budúcnosti aj svoje okolie. „Leaf podľa mňa trochu obnovil optimizmus voči Slovensku. Pomaly sa vytráca pocit, že je to tu taká čierna diera, odkiaľ treba utiecť.” Jeden z hlavných cieľov Leafu sa tak očividne začína plniť. Napriek tomu však ťažko uveriť tomu, že by odlev najlepších mozgov do zahraničia zastavilo lepšie štipendium alebo skvelý tútor. „Určite si viem predstaviť, že by som istý čas žil v zahraničí. No rovnako si viem predstaviť, že by som sa časom vrátil a skúsil pomôcť tu. Taký je aj môj cieľ.
.nuda
Treťou ambasádorkou Leaf Award je Natália Volentová. Vďaka Leafu sa dostala na African Leadership Academy – program, ktorý rozvíja podnikavé líderstvo. Ako sama tvrdí, vďaka nemu nezostala zaškatuľkovaná v jednej aktivite, ale rozšírila si obzor v tom, čo chce robiť ďalej. Dnes organizuje vlastné workshopy. „V tom bol aj najväčší rozdiel medzi mojím programom a Leaf Award, ktorý rozvíja konkrétny projekt. No už keď som mala 15 rokov, lietali mi v hlave plány rôznych projektov, takže keby som bola o pár rokov mladšia, určite by som sa do Leaf Award prihlásila. Zrejme by mi to dodalo odvahu lepšie si svoje nápady premyslieť a následne ich aj uskutočniť,“ hovorí Natália. Kontakt s odborníkmi a podobnými nadšencami vnímajú všetci traja ako jeden z najväčších plusov Leafu. „Ide o network profesionálov alebo dospelých ľudí, ku ktorým by sa stredoškolák normálne nedostal. To je často úplne neoceniteľné a v našom veku aj veľmi ťažko dosiahnuteľné,“ dopĺňa Natáliu Jakub.
Všetkých troch spája okrem toho, že prešli niektorým z programov Leafu, ešte jedna vec. Na otázku, či sa niekedy v škole nudili, reagujú rovnakou mierou smiechu a prikyvovania hlavou. Dobrú makovicu teda možno spoznáte aj podľa toho. Škola je záležitosť, ktorá vie poskytnúť dobrý základ, no príprava na život je druhá. Práve preto všetkých troch v istej fáze školskej či prázdninovej nudy priviedol život do Leafu. A aj preto dnes trávia medzi spolužiakmi menej času než ostatní. Učitelia vraj ich aktivity tolerujú.
Väčšinou stačí krátky rozhovor, po ktorom pochopia, že ich žiaci netrávia svoj „voľný“ čas za školou. Väčší problém býva so spolužiakmi. „Niekedy im to, čo robím, pripadá dosť abstraktné. Jednoducho si nevedia predstaviť, čo robím,“ hovorí Ľuboš. Pridáva sa k nemu aj Natália: „Kamaráti najmä dobrovoľnícku činnosť naozaj väčšinou nechápu. Predstavujú si ju iba ako pomoc druhým na úkor svojho voľného času, ale kým to sami neskúsia, nezažijú ten dobrý pocit. Keby to totiž chápali, vedeli by, že by to bolo dobré aj pre nich. A začali by to robiť tiež,” uzatvára.