Otvorte tú bránu!

.oblasť sa minulú stredu večer premenila na bojovú zónu pripomínajúcu Pásmo Gazy aj s maskovanými demonštrantmi. Maďarská polícia používa na potlačenie protestov a hádzanie kameňov slzný plyn, vodné delá, bije obuškami utečencov aj novinárov, medzi nimi reportérku Denníka N Tímeu Beck. Aký bol vývoj udalostí?

V pondelok 7. septembra vidím, že je ešte zberné miesto na lúke pri Röszke takmer prázdne, prespáva tu pár desiatok utečencov, ktorým policajti dávajú vodu a bagety. Ďalšie dni je tu viac všetkého; utečencov, médií aj humanitárnych organizácií. Skupinky utečencov sa občas pokúšajú utiecť smerom na Budapešť, polícia ich naháňa a vozí autobusmi naspäť. Vidím v noci na ceste pred Segedínom použitie slzného plynu, obušky aj vyťahovanie vodcov rebélie policajtmi z davu utečencov. Osudný deň je pondelok 14. septembra 2015, o polnoci padne opona. Maďarsko hranicu zavrie plotom, valmi žiletkového drôtu, nasadí políciu a armádu. 4 300 vojakov na 175 kilometrov hranice so Srbskom. Proti ilegálnym migrantom, teda voči ľuďom na úteku. To všetko sa deje iba necelých štyristo kilometrov od Bratislavy. Koniec hry? Kdeže, iba ďalšie dejstvo drámy. Orbánova vláda hovorí, že bráni kresťanskú Európu. Ide o to, ako. Spôsoby, ktoré na to v najbližších hodinách a dňoch použije proti vyčerpaným ľuďom, často rodinám s deťmi, budú nehumánne a teda nekresťanské. O to viac, že všetci chcú cez Maďarsko iba prejsť ďalej na západ. Čo najrýchlejšie.

Vraciame sa sem 14. septembra o tretej popoludní. Na dôverne známom železničnom priecestí v inak ospalej srbskej dedinke Horgoš stretávame jednu motorizovanú hliadku srbskej polície. Iba dozerajú na situáciu, ako obvykle. Poobede exodus vždy kulminuje, až do zotmenia. Cez tieto miesta prechádza denne tri- až štyritisíc ľudí. Každú chvíľu prichádza autobus z neďalekého mestečka Kaniža, kde je veľký a dobre zorganizovaný utečenecký tábor. Z autobusov vystupujú Sýrčania, Afganci, Pakistanci a iní, nahodia si na chrbát batohy, niektorí majú iba tašky do ruky. „Hungaria?“ opýtajú sa. Všetci Európania, ktorí sme tam, im ukážeme rukou jasné gesto smerom na sever a povieme po anglicky dve slová: „Tri kilometre.“ S nedôverou sa rozhliadnu okolo seba a keď pochopia, že majú ísť po železnici iba tri kilometre, usmejú sa, poďakujú a vydajú sa na cestu.

Mnohé sa tu oproti minulému štvrtku zmenilo. Nejde len o počasie. Áno, dnes je slnko a teplo, pred štyrmi dňami bola zima a pršalo. No najmä, pred štyrmi dňami tu bol iba obetavý kňaz Tibor Varga z neďalekej Subotice, ktorý so svojimi dobrovoľníkmi z Východoeurópskej misie už štyri roky pomáha utečencom. Najprv im vozili teplé jedlo, chleby, konzervy, hygienické veci a iné potrebné veci do areálu starej tehelne Ciglana.