Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Priama reč Lucie Piussi

.lucia Piussi .časopis .osobnosti

Mnohí slušní ľudia sú šokovaní, koľko nenávisti sa vyplavilo na sociálnych sieťach voči utečencom od iných, zdanlivo slušných a poriadnych spoluobčanov. S takouto priamou, vražednou nenávisťou neboli ešte nikdy konfrontovaní. Nestretli sa s ňou. Netýkala sa ich. Teraz, keď vidia zábery rodín s malými deťmi, ktorých ženie maďarská polícia, vyhŕknu im slzy, ozýva sa v nich súcit.

Cítia hlbokú empatiu a nechápu tú agresívnu reakciu od niekoho, kto má vo fejsbúkovom statuse fotku takého istého malého dieťaťa ako je to, čo zviera v naručí utekajúci utečenec. Mnohí spoznávajú v zúrivých a nenávistných spoluobčanoch svojich kamarátov a známych a nechápavo krútia hlavami. Boli takí vždy? Alebo sa zmenili? Rozumiem tejto dileme a tie sklené pohľady chápem. Lenže šokovaná nie som ani trochu.

 

BEZ VÁS SA NEPOHNEME

Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite