Keď sa Barack Obama stane prvým čiernym prezidentom Ameriky, zapadne pekne do radikálneho príbehu, v ktorom ľavičiari vystupujú ako tí, ktorí vždy a všade bojujú s predsudkami, rúcajú stereotypy a zlepšujú rasové vzťahy.
Dokonca tí, ktorí mu budú iba oponovať, ako stihli zistiť už Clintonovci, Geraldine Ferraro a voliči v Kentucky, Západnej Virginii a v Indiane, si vyslúžia od jeho nadšených stúpencov obvinenia z rasizmu – čo je trend, ktorý teraz, keď sa súťaž prestala odohrávať iba vnútri strany, určite zosilnie.
Ale história sa zriedka pridŕža scenárov, ktoré píšu ideológovia. Rasizmus, ktorý je na porozumenie americkej minulosti rovnako dôležitý ako sú triedne rozdiely na porozumenie európskej minulosti, je škvrnou na histórii domácich (amerických, pozn. red.) radikálov rovnako ako je škvrnou na histórii národa (krajiny), ktorý sa tí radikáli snažili tak radikálne meniť. Americké dejiny, na ktoré ľavica útočí, sú aj dejinami americkej ľavice.
.rasistickí utopickí socialisti
Waleský priemyselník a sociálny reformátor Robert Owen bol tým, kto naštartoval americkú ľavicu takú, akú ju dnes poznáme. Jeho „Deklarácia duševnej nezávislosti“ („Declaration of Mental Independence“, podarilo sa mu ju vyhlásiť 4. júla 1826, teda nielen presne v deň 50. výročia americkej Deklarácie nezávislosti, ale zároveň aj v deň smrti Thomasa Jeffersona a Johna Adamsa, pozn. red.), ktorú vyhlásil pri 50. výročí podpísania Deklarácie nezávislosti, zaútočila na „trojicu najmonštruóznejších ziel“ („VYHLASUJEM vám i svetu, že Človek, až do tejto chvíle, bol vo všetkých končinách sveta otrokom TROJICE najmonštruóznejších ziel, ktoré sa len mohli spojiť, aby spôsobili mentálne a fyzické utrpenie celej ľudskej rase. Na mysli mám SÚKROMNÉ VLASTNÍCTVO – ABSURDNÉ A IRACIONÁLNE NÁBOŽENSKÉ SYSTÉMY – A MANŽELSTVO ZALOŽENÉ NA SÚKROMNOM VLASTNÍCTVE SKOMBINOVANOM S JEDNÝM Z TÝCH IRACIOÁLNYCH NÁBOŽENSKÝCH SYSTÉMOV,“ – napísal to tak i s verzálkami, pozn. red.) – súkromné vlastníctvo, manželstvo a tradičné náboženstvo. Tento program určite neznie neznámo. Ale jedno z „monštruóznych ziel“ v zozname utopistu Owena zjavne chýba: rasizmus.
Neúspešný projekt komúny, ktorý založil Owen v mestečku New Harmony v Indiane, ukazuje, ako môže byť biela ľavica rovnako snobská k rasovým menšinám ako tí najhorší z jej krajanov. Owenova komúna v Indiane vylučovala Afroameričanov. „Farebné osoby možno prijať ako pomocníkov Spoločnosti, ak je to nevyhnutné,“ vyhlasuje ústava New Harmony z roku 1825, „alebo, ak sa to ukáže ako užitočné, pripraviť ich a umožniť im stať sa pridruženými členmi v Komunitách v Afrike; alebo v nejakej inej krajine či v inej časti tejto krajiny.“ Inými slovami, kdekoľvek, okrem New Harmony.
Následníci owenovského komunizmu z dvadsiatych rokov 19. storočia, hnutia inšpirované Francúzom Charlesom Fourierom, ktoré sa rozšírili v štyridsiatych rokoch 19. storočia, sa vyznačovali podobnou ľahostajnosťou k utrpeniu Afroameričanov. Budúci prezidentský kandidát Horace Greeley, budúci vrah prezidenta Charles Guiteau a románopisec Nathaniel Hawthorne – tí všetci sa zachytili do osídel mánie komún. Ale iba málo čiernych. Ako Owen, aj fourieristi videli ako výhodnejšie podmienky otrokov na juhu v porovnaní s podmienkami priemyselných robotníkov na severe, čím poskytli „žrádlo“ obhajcom „zvláštnej inštitúcie“ amerického Juhu (otroctva, pozn. red.).
Napríklad úvodný článok v inauguračnom vydaní časopisu The Phalanx, čo bola oficiálna publikácia fourieristov, tvrdil: „Sú iné sociálne zlá, ktoré vyrastajú z rovnakej pôvodnej falošnosti súčasného systému, ktoré sú rovnako nespravodlivé a utláčajúce ako otroctvo, a ktoré si vyžadujú skôr našu pozornosť.“ Tie iné neprávosti rovné otroctvu, ako noviny sebaisto napísali, zahŕňajú „nádennícku závislosť“, „kláštorné sľuby“ a „chudobu“. Hoci otrokári nemali na fourieristickom blúznení nijaký rozpoznateľný podiel, nemali ho ani Afroameričania.
Hoci boli prevojnoví (v zmysle: pred americkou občianskou vojnou, pozn. red.) utopisti z väčšej časti ľahostajní k biedam Afroameričanov, socialisti a pokrokári, ktorí prišli po nich, agresívne presadzovali rasistické predsudky prezlečené za vedu či pokrok. Namiesto aby jednoducho ignorovali problémy Afroameričanov, socialisti a (takzvaná) progresívna ľavica k nim aktívne prispievali.
Pre časopis Appeal to Reason, najúspešnejšiu publikáciu v históri americkej ľavice, bola (rasová) segregácia vlastná socializmu. Zatiaľ čo „súkromné vlastníctvo priemyslu mieša rasy, redukujúc tak čiernych, bielych a žltých na rovnakú úroveň,“ napísal Appeal to Reason, „socializmus oddelí rasy a pozdvihne ich na najvyššiu úroveň, ktorej je každá z nich schopná“. „Bielemu robotníkovi v obchode, bani a továrni hovoria, že socializmus znamená rasovú rovnosť,“ vysvetľoval kansaský týždenník Girard, ale v skutočnosti ho podľa týždenníka „kapitalizmus prinútil pracovať bok po boku s negrom a za ten istý plat... z pohľadu kapitalistu vyzerajú všetci robotníci rovnako.“ Appeal, rovnako ako mnohé ľavicové tlačoviny z prelomu storočia, vyzývali do boja proti „žltej skaze“ a „mongolským hordám“, ktoré údajne kradli pracovné miesta „americkým“ robotníkom organizovaným v odboroch.
„Nemôže byť pochýb, že negri a mulati sú nižšou rasou,“ vyhlasoval Victor Berger, dlho jediný kongresman za Socialistickú stranu. „Viete, že kapitalizmus nikdy neskúma farbu kože, keď nakupuje pracovnú silu,“ sťažoval sa člen národného vedenia strany z Texasu. Keď socialisti uznali existenciu rasovej diskriminácie, paternalisticky radili čiernym Američanom vzdať sa svojho sebeckého „osobného“ zápasu v prospech „univerzálneho“ triedneho boja, ktorý, ak bude víťazný, magicky vyrieši všetky problémy.
.osud čierneho komunistu
Zakladateľka organizácie Plánované rodičovstvo Mergaret Sanger rečnila na mítingu Ku Klux Klanu v roku 1926 a použila „n“ slovo vo vzťahu k čiernym a vyslovila názor, že austrálski aborigéni sú „najnižším známym poddruhom ľudského rodu, iba o stupienok vyššie ako šimpanzi, čo sa týka vývoja mozgu.“ Pred zákonodarcami v New Yorku zasa vypovedala, že „Židia a talianske rodiny, ktoré napĺňajú ústavy pre duševne chorých, ktorí plnia nemocnice a plnia naše inštitúcie pre slabomyseľných, to sú tí, ktorých vydržiavanie musia platiť daňoví poplatníci, a ktorí zvyšujú rozpočet štátu, enormné výdavky štátu narastajú, lebo sa neschopní (M. Sanger použila slovo ‚unifit´, pozn. red.) rozmnožujú v tejto krajine a v tomto štáte.“
Napriek tomu všetkému a ďalším veciam, usúdil nedávno priateľsky naklonený historik, že „Sangerová nebola rasistkou“. Podľa tejto logiky nimi teda neboli ani Theodore Bilbo a Bull Connor. (T. Bilbo bol dvojnásobný guvernér štátu Mississippi za Demokratickú stranu, zúrivý protičernošský rasista a prívrženec rasovej segregácie, „Bull“ Connor bol policajný dôstojník v Alabame, člen Ku Klux Klanu, ktorý sa stal symbolom rasovej segregácie, pozn. red.) Presadzovanie určitých pokrokových myšlienok je, v očiach druhov pokrokárov, dôkazom neviny. A keď sa to robí kryté pokrokom, a nie tradíciou či zvykmi, a s akcentom intelektuála, a nie človeka „z ľudu“, zaručuje to imunitu. Bez ohľadu na to však pokrokárska éra vyústila do rozširovania sa zákazov plodenia detí zmiešanej rasy, do nárastu lynčovania a do toho, že väčšina štátov USA spiatočnícky kodifikovala eugeniku (sociálna filozofia populárna pred 2. svetovou vojnou, ktorá predpokladala nerovnosť rás a chcela manipulovať formou ‚chovu´ či selekcie s ľudskou populáciou, pozn. red.).
Otvorená hostilita k čiernym, ktorou sa vyznačovali pokrokári a socialisti, sa premenila na cynizmus ľavice dvadsiatych a tridsiatych rokov poškuľujúcej na Moskvu, ktorá nevnímala rasizmus ako problém, ktorý treba riešiť, ale ako nástroj na znevažovanie Ameriky.
John Reed, ktorého kanonizovala hollywoodska ľavica cenou akadémie za film „Červení“, jediný Američan, ktorý je pochovaný na pozemku Kremľa, vo svojich listoch manželke Louise Bryantovej nedbalo hovoril o Afroameričanoch ako o „niggers“ a „coons“. Komunistická strana (v USA, pozn. red.), ktorú Reed pomohol založiť, prijala za svoj separatizmus a dlho presadzovala plán vytvoriť domovinu pre černochov mimo amerického juhu. Lowett Fort-Whiteman, jeden z prvých afroamerických komunistov, ktorého v roku 1925 označil magazín Time ako „najčervenšieho spomedzi čiernych“, si musel vypočuť viac než zopár hnusných nadávok na svoju adresu. Počas stalinistickej paranoje v druhej polovici 30. rokov, ktorá sa koncentrovala na bývalého Stalinovho rivala Leva Trockého, ho Fort-Whitemanovi súdruhovia udali svojim sovietskym pánom s tým, že: Lovett Fort-Whiteman, čierny súdruh, sa vyjadril za Trockého.“ Verbálne odsúdenie bolo aj doslovným odsúdením a americký občan Fort-Whiteman zomrel krátko na to v gulagu.
Po útoku na Pearl Harbor zakázala komunistická strana Američanom japonského pôvodu členstvo v strane. Šéf strany Earl Browder to racionalizoval takto: „Najlepší úkryt pre japonskú piatu kolónu je vnútri Komunistickej strany.“ Žiaľ, niet cti medzi príslušníkmi piatej kolóny. Browder nevyhnal japonských Američanov z radov strany pre ich protivládne presvedčenie – to bolo v skutočnosti predpokladom členstva – ale pre ich etnický pôvod.
Po zosadení Browdera nový totem americkej komunistickej strany William Z. Foster zdecimoval rady svojej strany krížovou výpravou proti „bielym šovinistom“. Hoci väčšina tých „bielych šovinistov“ bola asi taká reálna ako boli „trockisti“ či „bielogvardejci“, ktorých sa Stalin permanentne snažil vykoreniť, kampaň odhalila vinou živenú rasovú citlivosť a neschopnosť postaviť sa tomuto problému zrelým spôsobom. Táto „biela vina“ a promiskuitné používanie urážajúcich termínov ako „rasistický, rasista“ na označenie politických nepriateľov, trápili aj širšiu povojnovú ľavicu.
.po vojne a dnes
Keď sa pozriete na Afroameričanov v knihe, ktorá pomohla naštartovať sexuálnu revolúciu, na Sexuálne správanie muža (Sexual Behavior of Human Male) autora Alfreda Kinseyho, zistíte, že tam jednoducho nie sú. A pozrite sa na Afroameričanov medzi členmi Demokratickej strany v Kongrese. Až do útoku na Pearl Harbor tam nebol ani jeden.
Áno, ide o tú istú Demokratickú stranu, ktorej členovia v Kongrese hlasovali proti Zákonu o občianskych právach (Civil Rights Act) v roku 1965 vo väčšom percente než ich republikánski kolegovia. Tá Demokratická strana, ktorú zmenilo hnutie za ľudské práva natoľko, že si v roku 1972 musela zaviesť rasové kvóty do pravidiel určujúcich výber delegátov na stranícky kongres. Bilbo, Faubus, Wallace (známi rasisti v americkej politike, pozn. red.) – všetci tí pamätní politickí spiatočníci boli demokrati, a nie republikáni.
Dnes prežíva táto Demokratická strana v osobe senátora Roberta Byrda, ktorý sa môže pochváliť tým, že predsedal senátnej väčšine i tým, že bol hodnostárom (Exalted Cyclops) Ku Klux Klanu. Keď teda vezmeme do úvahy dlhú históriu postojov belošskej rasovej nadradenosti, ktorými sa vyznačovali toľkí z jej funkcionárov, ako aj nedávnejšiu históriu podpory rasových preferencií a kvót, je jednoducho absurdné, že si Demokratická strana nárokuje byť dedičom zásady Martina Luthera Kinga, že sa ľudia posudzujú na základe ich charakteru, a nie na základe farby ich pleti.
Viacerí americkí ľavičiari predbehli svoje časy v otázkach týkajúcich sa rasy. Bibliou sa oháňajúci bojovníci za zrušenie otroctva, zakladatelia NAACP (National Association for the Advancement of Colored People, organizácia bojujúca za rovnaké práva farebných občanov, ktorá existuje už takmer 100 rokov, pozn. red.), piliere hnutia za občianske práva ako Martin Luther King a Rosa Parks, verili v nejaké vágne ľavicové myšlienky. Ale väčšina ľavičiarov reflektovala dobu, v ktorej žili – a niektorí klesli aj pod jej úroveň.
Vďaka tomu, že sami sa vidia nad Amerikou, a nie ako jej časť, predstavujú si ľavičiari, že ich ideologickí predkovia boli imúnni voči historickým škvrnám Ameriky. Ľavica má svoju vlastnú verziu americkej výnimočnosti – takej, v ktorej vidí radikálov a pokrokárov vždy v boji s hriechmi ich národa – s hriechmi, proti ktorým tak výrečne bojuje aj po tom, ako sa z väčšej časti pominuli. Takéto interpretovanie histórie nám však hovorí viac o súčasnosti než o minulosti. História nie je natoľko formovateľná dneškom, ako by si dnešok prial, aby bola.
Prezidentovanie Baracka Obamu by nebolo pokračovaním dlhej a ušľachtilej krížovej výpravy politickej ľavice proti rasizmu. Ak bude niečím, tak bude odčinením minulej účasti ľavice na dávnych prečinoch, ktoré sa teraz zbabelo snaží pripísať iným.
Uverejnené 6. júna 2008 v National Review Online
Daniel J. Flynn je autoroem knihy A Conservative History of the American Left
Dokonca tí, ktorí mu budú iba oponovať, ako stihli zistiť už Clintonovci, Geraldine Ferraro a voliči v Kentucky, Západnej Virginii a v Indiane, si vyslúžia od jeho nadšených stúpencov obvinenia z rasizmu – čo je trend, ktorý teraz, keď sa súťaž prestala odohrávať iba vnútri strany, určite zosilnie.
Ale história sa zriedka pridŕža scenárov, ktoré píšu ideológovia. Rasizmus, ktorý je na porozumenie americkej minulosti rovnako dôležitý ako sú triedne rozdiely na porozumenie európskej minulosti, je škvrnou na histórii domácich (amerických, pozn. red.) radikálov rovnako ako je škvrnou na histórii národa (krajiny), ktorý sa tí radikáli snažili tak radikálne meniť. Americké dejiny, na ktoré ľavica útočí, sú aj dejinami americkej ľavice.
.rasistickí utopickí socialisti
Waleský priemyselník a sociálny reformátor Robert Owen bol tým, kto naštartoval americkú ľavicu takú, akú ju dnes poznáme. Jeho „Deklarácia duševnej nezávislosti“ („Declaration of Mental Independence“, podarilo sa mu ju vyhlásiť 4. júla 1826, teda nielen presne v deň 50. výročia americkej Deklarácie nezávislosti, ale zároveň aj v deň smrti Thomasa Jeffersona a Johna Adamsa, pozn. red.), ktorú vyhlásil pri 50. výročí podpísania Deklarácie nezávislosti, zaútočila na „trojicu najmonštruóznejších ziel“ („VYHLASUJEM vám i svetu, že Človek, až do tejto chvíle, bol vo všetkých končinách sveta otrokom TROJICE najmonštruóznejších ziel, ktoré sa len mohli spojiť, aby spôsobili mentálne a fyzické utrpenie celej ľudskej rase. Na mysli mám SÚKROMNÉ VLASTNÍCTVO – ABSURDNÉ A IRACIONÁLNE NÁBOŽENSKÉ SYSTÉMY – A MANŽELSTVO ZALOŽENÉ NA SÚKROMNOM VLASTNÍCTVE SKOMBINOVANOM S JEDNÝM Z TÝCH IRACIOÁLNYCH NÁBOŽENSKÝCH SYSTÉMOV,“ – napísal to tak i s verzálkami, pozn. red.) – súkromné vlastníctvo, manželstvo a tradičné náboženstvo. Tento program určite neznie neznámo. Ale jedno z „monštruóznych ziel“ v zozname utopistu Owena zjavne chýba: rasizmus.
Neúspešný projekt komúny, ktorý založil Owen v mestečku New Harmony v Indiane, ukazuje, ako môže byť biela ľavica rovnako snobská k rasovým menšinám ako tí najhorší z jej krajanov. Owenova komúna v Indiane vylučovala Afroameričanov. „Farebné osoby možno prijať ako pomocníkov Spoločnosti, ak je to nevyhnutné,“ vyhlasuje ústava New Harmony z roku 1825, „alebo, ak sa to ukáže ako užitočné, pripraviť ich a umožniť im stať sa pridruženými členmi v Komunitách v Afrike; alebo v nejakej inej krajine či v inej časti tejto krajiny.“ Inými slovami, kdekoľvek, okrem New Harmony.
Následníci owenovského komunizmu z dvadsiatych rokov 19. storočia, hnutia inšpirované Francúzom Charlesom Fourierom, ktoré sa rozšírili v štyridsiatych rokoch 19. storočia, sa vyznačovali podobnou ľahostajnosťou k utrpeniu Afroameričanov. Budúci prezidentský kandidát Horace Greeley, budúci vrah prezidenta Charles Guiteau a románopisec Nathaniel Hawthorne – tí všetci sa zachytili do osídel mánie komún. Ale iba málo čiernych. Ako Owen, aj fourieristi videli ako výhodnejšie podmienky otrokov na juhu v porovnaní s podmienkami priemyselných robotníkov na severe, čím poskytli „žrádlo“ obhajcom „zvláštnej inštitúcie“ amerického Juhu (otroctva, pozn. red.).
Napríklad úvodný článok v inauguračnom vydaní časopisu The Phalanx, čo bola oficiálna publikácia fourieristov, tvrdil: „Sú iné sociálne zlá, ktoré vyrastajú z rovnakej pôvodnej falošnosti súčasného systému, ktoré sú rovnako nespravodlivé a utláčajúce ako otroctvo, a ktoré si vyžadujú skôr našu pozornosť.“ Tie iné neprávosti rovné otroctvu, ako noviny sebaisto napísali, zahŕňajú „nádennícku závislosť“, „kláštorné sľuby“ a „chudobu“. Hoci otrokári nemali na fourieristickom blúznení nijaký rozpoznateľný podiel, nemali ho ani Afroameričania.
Hoci boli prevojnoví (v zmysle: pred americkou občianskou vojnou, pozn. red.) utopisti z väčšej časti ľahostajní k biedam Afroameričanov, socialisti a pokrokári, ktorí prišli po nich, agresívne presadzovali rasistické predsudky prezlečené za vedu či pokrok. Namiesto aby jednoducho ignorovali problémy Afroameričanov, socialisti a (takzvaná) progresívna ľavica k nim aktívne prispievali.
Pre časopis Appeal to Reason, najúspešnejšiu publikáciu v históri americkej ľavice, bola (rasová) segregácia vlastná socializmu. Zatiaľ čo „súkromné vlastníctvo priemyslu mieša rasy, redukujúc tak čiernych, bielych a žltých na rovnakú úroveň,“ napísal Appeal to Reason, „socializmus oddelí rasy a pozdvihne ich na najvyššiu úroveň, ktorej je každá z nich schopná“. „Bielemu robotníkovi v obchode, bani a továrni hovoria, že socializmus znamená rasovú rovnosť,“ vysvetľoval kansaský týždenník Girard, ale v skutočnosti ho podľa týždenníka „kapitalizmus prinútil pracovať bok po boku s negrom a za ten istý plat... z pohľadu kapitalistu vyzerajú všetci robotníci rovnako.“ Appeal, rovnako ako mnohé ľavicové tlačoviny z prelomu storočia, vyzývali do boja proti „žltej skaze“ a „mongolským hordám“, ktoré údajne kradli pracovné miesta „americkým“ robotníkom organizovaným v odboroch.
„Nemôže byť pochýb, že negri a mulati sú nižšou rasou,“ vyhlasoval Victor Berger, dlho jediný kongresman za Socialistickú stranu. „Viete, že kapitalizmus nikdy neskúma farbu kože, keď nakupuje pracovnú silu,“ sťažoval sa člen národného vedenia strany z Texasu. Keď socialisti uznali existenciu rasovej diskriminácie, paternalisticky radili čiernym Američanom vzdať sa svojho sebeckého „osobného“ zápasu v prospech „univerzálneho“ triedneho boja, ktorý, ak bude víťazný, magicky vyrieši všetky problémy.
.osud čierneho komunistu
Zakladateľka organizácie Plánované rodičovstvo Mergaret Sanger rečnila na mítingu Ku Klux Klanu v roku 1926 a použila „n“ slovo vo vzťahu k čiernym a vyslovila názor, že austrálski aborigéni sú „najnižším známym poddruhom ľudského rodu, iba o stupienok vyššie ako šimpanzi, čo sa týka vývoja mozgu.“ Pred zákonodarcami v New Yorku zasa vypovedala, že „Židia a talianske rodiny, ktoré napĺňajú ústavy pre duševne chorých, ktorí plnia nemocnice a plnia naše inštitúcie pre slabomyseľných, to sú tí, ktorých vydržiavanie musia platiť daňoví poplatníci, a ktorí zvyšujú rozpočet štátu, enormné výdavky štátu narastajú, lebo sa neschopní (M. Sanger použila slovo ‚unifit´, pozn. red.) rozmnožujú v tejto krajine a v tomto štáte.“
Napriek tomu všetkému a ďalším veciam, usúdil nedávno priateľsky naklonený historik, že „Sangerová nebola rasistkou“. Podľa tejto logiky nimi teda neboli ani Theodore Bilbo a Bull Connor. (T. Bilbo bol dvojnásobný guvernér štátu Mississippi za Demokratickú stranu, zúrivý protičernošský rasista a prívrženec rasovej segregácie, „Bull“ Connor bol policajný dôstojník v Alabame, člen Ku Klux Klanu, ktorý sa stal symbolom rasovej segregácie, pozn. red.) Presadzovanie určitých pokrokových myšlienok je, v očiach druhov pokrokárov, dôkazom neviny. A keď sa to robí kryté pokrokom, a nie tradíciou či zvykmi, a s akcentom intelektuála, a nie človeka „z ľudu“, zaručuje to imunitu. Bez ohľadu na to však pokrokárska éra vyústila do rozširovania sa zákazov plodenia detí zmiešanej rasy, do nárastu lynčovania a do toho, že väčšina štátov USA spiatočnícky kodifikovala eugeniku (sociálna filozofia populárna pred 2. svetovou vojnou, ktorá predpokladala nerovnosť rás a chcela manipulovať formou ‚chovu´ či selekcie s ľudskou populáciou, pozn. red.).
Otvorená hostilita k čiernym, ktorou sa vyznačovali pokrokári a socialisti, sa premenila na cynizmus ľavice dvadsiatych a tridsiatych rokov poškuľujúcej na Moskvu, ktorá nevnímala rasizmus ako problém, ktorý treba riešiť, ale ako nástroj na znevažovanie Ameriky.
John Reed, ktorého kanonizovala hollywoodska ľavica cenou akadémie za film „Červení“, jediný Američan, ktorý je pochovaný na pozemku Kremľa, vo svojich listoch manželke Louise Bryantovej nedbalo hovoril o Afroameričanoch ako o „niggers“ a „coons“. Komunistická strana (v USA, pozn. red.), ktorú Reed pomohol založiť, prijala za svoj separatizmus a dlho presadzovala plán vytvoriť domovinu pre černochov mimo amerického juhu. Lowett Fort-Whiteman, jeden z prvých afroamerických komunistov, ktorého v roku 1925 označil magazín Time ako „najčervenšieho spomedzi čiernych“, si musel vypočuť viac než zopár hnusných nadávok na svoju adresu. Počas stalinistickej paranoje v druhej polovici 30. rokov, ktorá sa koncentrovala na bývalého Stalinovho rivala Leva Trockého, ho Fort-Whitemanovi súdruhovia udali svojim sovietskym pánom s tým, že: Lovett Fort-Whiteman, čierny súdruh, sa vyjadril za Trockého.“ Verbálne odsúdenie bolo aj doslovným odsúdením a americký občan Fort-Whiteman zomrel krátko na to v gulagu.
Po útoku na Pearl Harbor zakázala komunistická strana Američanom japonského pôvodu členstvo v strane. Šéf strany Earl Browder to racionalizoval takto: „Najlepší úkryt pre japonskú piatu kolónu je vnútri Komunistickej strany.“ Žiaľ, niet cti medzi príslušníkmi piatej kolóny. Browder nevyhnal japonských Američanov z radov strany pre ich protivládne presvedčenie – to bolo v skutočnosti predpokladom členstva – ale pre ich etnický pôvod.
Po zosadení Browdera nový totem americkej komunistickej strany William Z. Foster zdecimoval rady svojej strany krížovou výpravou proti „bielym šovinistom“. Hoci väčšina tých „bielych šovinistov“ bola asi taká reálna ako boli „trockisti“ či „bielogvardejci“, ktorých sa Stalin permanentne snažil vykoreniť, kampaň odhalila vinou živenú rasovú citlivosť a neschopnosť postaviť sa tomuto problému zrelým spôsobom. Táto „biela vina“ a promiskuitné používanie urážajúcich termínov ako „rasistický, rasista“ na označenie politických nepriateľov, trápili aj širšiu povojnovú ľavicu.
.po vojne a dnes
Keď sa pozriete na Afroameričanov v knihe, ktorá pomohla naštartovať sexuálnu revolúciu, na Sexuálne správanie muža (Sexual Behavior of Human Male) autora Alfreda Kinseyho, zistíte, že tam jednoducho nie sú. A pozrite sa na Afroameričanov medzi členmi Demokratickej strany v Kongrese. Až do útoku na Pearl Harbor tam nebol ani jeden.
Áno, ide o tú istú Demokratickú stranu, ktorej členovia v Kongrese hlasovali proti Zákonu o občianskych právach (Civil Rights Act) v roku 1965 vo väčšom percente než ich republikánski kolegovia. Tá Demokratická strana, ktorú zmenilo hnutie za ľudské práva natoľko, že si v roku 1972 musela zaviesť rasové kvóty do pravidiel určujúcich výber delegátov na stranícky kongres. Bilbo, Faubus, Wallace (známi rasisti v americkej politike, pozn. red.) – všetci tí pamätní politickí spiatočníci boli demokrati, a nie republikáni.
Dnes prežíva táto Demokratická strana v osobe senátora Roberta Byrda, ktorý sa môže pochváliť tým, že predsedal senátnej väčšine i tým, že bol hodnostárom (Exalted Cyclops) Ku Klux Klanu. Keď teda vezmeme do úvahy dlhú históriu postojov belošskej rasovej nadradenosti, ktorými sa vyznačovali toľkí z jej funkcionárov, ako aj nedávnejšiu históriu podpory rasových preferencií a kvót, je jednoducho absurdné, že si Demokratická strana nárokuje byť dedičom zásady Martina Luthera Kinga, že sa ľudia posudzujú na základe ich charakteru, a nie na základe farby ich pleti.
Viacerí americkí ľavičiari predbehli svoje časy v otázkach týkajúcich sa rasy. Bibliou sa oháňajúci bojovníci za zrušenie otroctva, zakladatelia NAACP (National Association for the Advancement of Colored People, organizácia bojujúca za rovnaké práva farebných občanov, ktorá existuje už takmer 100 rokov, pozn. red.), piliere hnutia za občianske práva ako Martin Luther King a Rosa Parks, verili v nejaké vágne ľavicové myšlienky. Ale väčšina ľavičiarov reflektovala dobu, v ktorej žili – a niektorí klesli aj pod jej úroveň.
Vďaka tomu, že sami sa vidia nad Amerikou, a nie ako jej časť, predstavujú si ľavičiari, že ich ideologickí predkovia boli imúnni voči historickým škvrnám Ameriky. Ľavica má svoju vlastnú verziu americkej výnimočnosti – takej, v ktorej vidí radikálov a pokrokárov vždy v boji s hriechmi ich národa – s hriechmi, proti ktorým tak výrečne bojuje aj po tom, ako sa z väčšej časti pominuli. Takéto interpretovanie histórie nám však hovorí viac o súčasnosti než o minulosti. História nie je natoľko formovateľná dneškom, ako by si dnešok prial, aby bola.
Prezidentovanie Baracka Obamu by nebolo pokračovaním dlhej a ušľachtilej krížovej výpravy politickej ľavice proti rasizmu. Ak bude niečím, tak bude odčinením minulej účasti ľavice na dávnych prečinoch, ktoré sa teraz zbabelo snaží pripísať iným.
Uverejnené 6. júna 2008 v National Review Online
Daniel J. Flynn je autoroem knihy A Conservative History of the American Left
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.