Piatok trinásteho bol pre vyše tisíc väzňov v Kandaháre (medzi nimi bolo viac ako štyristo bojovníkov radikálneho hnutia Taliban) dňom radosti.
Trinásteho júna totiž iní bojovníci Talibanu zaútočili na kandahársku väznicu a prepustili všetkých väzňov vrátane svojich spolubojovníkov. Siedmy rok po oficiálnom zvrhnutí vlády Talibanu je táto demonštrácia sily zo strany afganských islamistov šokujúca – i keď celkom nezodpovedá tomu, čo sa deje na bojových líniách medzi Talibanom a jednotkami NATO.
Útok prebehol ako podľa filmového scenára. Samovražední atentátnici zaútočili na väzenské brány, a potom dovnútra vniklo niekoľko desiatok vyzbrojených útočníkov. Tí rýchlo zlikvidovali väzenskú stráž, takže väzni utiekli skôr, ako na miesto dorazili vládne sily. Na talibancov čakali minibusy, ktoré sa ihneď rozpŕchli po okolí. Útok bol zahanbujúci aj pre Kanaďanov, ktorí pomáhali obnoviť kandahársku väznicu a vycvičiť a vytrénovať jej stráže (výcvik bol údajne viac zameraný na ľudské zaobchádzanie s väzňami ako na dôslednú obranu a ochranu väznice). Tento drobný aspekt útoku na väznicu ilustruje konflikt kultúr a prístupov. Kanadská „mäkkosť“, dnes absolútna podmienka fungovania v svete liberálnych demokracií, bola prevalcovaná tvrdosťou Talibanu.
Vyslobodenie talibanských väzňov je však predovšetkým propagandistickým víťazstvom hnutia, ktoré ovládalo Afganistan v rokoch 1996 až 2001. V tom čase sa v krajine uplatňoval extrémny výklad islamskej šaríje – dievčatá nechodili do škôl a porušovanie islamských zákonov bolo trestané bičovaním alebo verejnými popravami. Nebyť podpory Talibanu pre Usámu bin-Ládina a nebyť útokov na Spojené štáty, je možné, že Taliban by vládol v krajine dodnes.
Okrem krutého režimu totiž priviedol do krajiny po dlhej občianskej vojne aj istú stabilitu, a ako hnutie sunitov čiastočne vyvažoval vládu šiítskeho duchovenstva v susednom Iráne. Po 11. septembri však prišla rýchla západná odveta, bojovníci Talibanu sa museli stiahnuť do neprístupných oblastí na hraniciach s Pakistanom, a v Kábule nastúpila vláda, zvolená v slobodných voľbách.
Ako je teda možné, že po viac ako šiestich rokoch prítomnosti NATO je Taliban stále schopný robiť spektakulárne akcie ako v Kandaháre? Otázka má dve doplňujúce sa odpovede. „Iracká“ odpoveď je, že pozornosť Američanov a Britov sa po roku 2002 naplno obrátila na Saddámov Irak (pre obavu z irackých zbraní hromadného ničenia, irackú strategickú pozíciu na Blízkom východe a kvôli americkej vízii o demokratizácii tejto časti sveta ako jedinom reálnom nástroji na pokojnejšiu budúcnosť). „Afganská“ odpoveď zasa spočíva v tom, že ani šesť rokov konfliktov nezlomilo talibancov, ktorí svoj zápas vidia v kontexte civilizačného zápasu o islamskú budúcnosť sveta.
Jedna i druhá odpoveď sa však v posledných mesiacoch mení. V máji padlo po dlhých rokoch viac koaličných vojakov Afganistane ako v Iraku – vzhľadom na lepšiu situáciu v Iraku, ale aj preto, že NATO v Afganistane prechádza viac do ofenzívy. Americkí a britskí velitelia (paradoxne aj z okolia Kandaháru) hlásili sériu čiastkových vojenských úspechov. Útok na väznicu bol zrejme odpoveďou Talibanu, že ešte nie je na kolenách.
Súčasťou afganských problémov však je, že celkové zlepšenie nemôže nastať iba na vojenskom poli. Afganistan je opäť najväčším dodávateľom ópia na svetové trhy, a NATO si s tým za šesť rokov nedokázalo poradiť. Aj v Afganistane však platí to, čo v Iraku: tento súboj je predovšetkým súbojom vôle, odhodlania, vytrvalosti, a až v druhom kole súbojom vojenských stratégií. Al-Káida a jej spojenci počítajú so slabosťou demokracií, ktoré musia sledovať verejnú mienku a z času na čas pošlú preč lídrov, ktorí sa podpíšu pod nepopulárne vojny. Výhodou boja v Afganistane však je, že nemá tvrdú opozíciu tak ako vojna v Iraku. Preto sa zrejme kandahárska väznica čoskoro opäť naplní fanatikmi z Talibanu.
Trinásteho júna totiž iní bojovníci Talibanu zaútočili na kandahársku väznicu a prepustili všetkých väzňov vrátane svojich spolubojovníkov. Siedmy rok po oficiálnom zvrhnutí vlády Talibanu je táto demonštrácia sily zo strany afganských islamistov šokujúca – i keď celkom nezodpovedá tomu, čo sa deje na bojových líniách medzi Talibanom a jednotkami NATO.
Útok prebehol ako podľa filmového scenára. Samovražední atentátnici zaútočili na väzenské brány, a potom dovnútra vniklo niekoľko desiatok vyzbrojených útočníkov. Tí rýchlo zlikvidovali väzenskú stráž, takže väzni utiekli skôr, ako na miesto dorazili vládne sily. Na talibancov čakali minibusy, ktoré sa ihneď rozpŕchli po okolí. Útok bol zahanbujúci aj pre Kanaďanov, ktorí pomáhali obnoviť kandahársku väznicu a vycvičiť a vytrénovať jej stráže (výcvik bol údajne viac zameraný na ľudské zaobchádzanie s väzňami ako na dôslednú obranu a ochranu väznice). Tento drobný aspekt útoku na väznicu ilustruje konflikt kultúr a prístupov. Kanadská „mäkkosť“, dnes absolútna podmienka fungovania v svete liberálnych demokracií, bola prevalcovaná tvrdosťou Talibanu.
Vyslobodenie talibanských väzňov je však predovšetkým propagandistickým víťazstvom hnutia, ktoré ovládalo Afganistan v rokoch 1996 až 2001. V tom čase sa v krajine uplatňoval extrémny výklad islamskej šaríje – dievčatá nechodili do škôl a porušovanie islamských zákonov bolo trestané bičovaním alebo verejnými popravami. Nebyť podpory Talibanu pre Usámu bin-Ládina a nebyť útokov na Spojené štáty, je možné, že Taliban by vládol v krajine dodnes.
Okrem krutého režimu totiž priviedol do krajiny po dlhej občianskej vojne aj istú stabilitu, a ako hnutie sunitov čiastočne vyvažoval vládu šiítskeho duchovenstva v susednom Iráne. Po 11. septembri však prišla rýchla západná odveta, bojovníci Talibanu sa museli stiahnuť do neprístupných oblastí na hraniciach s Pakistanom, a v Kábule nastúpila vláda, zvolená v slobodných voľbách.
Ako je teda možné, že po viac ako šiestich rokoch prítomnosti NATO je Taliban stále schopný robiť spektakulárne akcie ako v Kandaháre? Otázka má dve doplňujúce sa odpovede. „Iracká“ odpoveď je, že pozornosť Američanov a Britov sa po roku 2002 naplno obrátila na Saddámov Irak (pre obavu z irackých zbraní hromadného ničenia, irackú strategickú pozíciu na Blízkom východe a kvôli americkej vízii o demokratizácii tejto časti sveta ako jedinom reálnom nástroji na pokojnejšiu budúcnosť). „Afganská“ odpoveď zasa spočíva v tom, že ani šesť rokov konfliktov nezlomilo talibancov, ktorí svoj zápas vidia v kontexte civilizačného zápasu o islamskú budúcnosť sveta.
Jedna i druhá odpoveď sa však v posledných mesiacoch mení. V máji padlo po dlhých rokoch viac koaličných vojakov Afganistane ako v Iraku – vzhľadom na lepšiu situáciu v Iraku, ale aj preto, že NATO v Afganistane prechádza viac do ofenzívy. Americkí a britskí velitelia (paradoxne aj z okolia Kandaháru) hlásili sériu čiastkových vojenských úspechov. Útok na väznicu bol zrejme odpoveďou Talibanu, že ešte nie je na kolenách.
Súčasťou afganských problémov však je, že celkové zlepšenie nemôže nastať iba na vojenskom poli. Afganistan je opäť najväčším dodávateľom ópia na svetové trhy, a NATO si s tým za šesť rokov nedokázalo poradiť. Aj v Afganistane však platí to, čo v Iraku: tento súboj je predovšetkým súbojom vôle, odhodlania, vytrvalosti, a až v druhom kole súbojom vojenských stratégií. Al-Káida a jej spojenci počítajú so slabosťou demokracií, ktoré musia sledovať verejnú mienku a z času na čas pošlú preč lídrov, ktorí sa podpíšu pod nepopulárne vojny. Výhodou boja v Afganistane však je, že nemá tvrdú opozíciu tak ako vojna v Iraku. Preto sa zrejme kandahárska väznica čoskoro opäť naplní fanatikmi z Talibanu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.