Sme tri sestry a zaujímame sa o školskú reformu, ktorá sa u nás onedlho začne. Všetky tri máme skúsenosti zo štúdia v Anglicku a rady by sme sa o ne podelili.
Študovali sme na strednej škole St. Bernards Catholic School. Nemuseli sme robiť žiadne vstupné testy, iba pohovor. Školu navštevovali študenti rôznej pleti, z rôznych spoločenských tried, cudzinci rôznych národností, akurát boli všetci katolíci.
Systém vyučovania bol úplne iný. Škola sa začínala okolo deviatej hodiny registráciou, zapisovala sa prítomnosť žiakov. Vyučovanie trvalo do 15.40. Nie celkom nám to vyhovovalo, mali sme málo voľného času. Ale účinným trestom bolo „detention“ – ostať po škole. Žiaci si preto rozmysleli, či chcú byť po dlhom dni ešte v škole.
V škole sme sa nemuseli prezúvať, čo nám bolo zvláštne, lebo všade boli koberce. Nosili sme uniformy – sivé sukne, biele blúzky a modré sako s logom školy. Aj keď sa nám to spočiatku zdalo nemoderné a nepohodlné, neskôr sme si to obľúbili. Bolo to praktické a nikto si nerobil žarty z toho, čo máte oblečené.
Čo sa týka učiva, bolo podstatne ľahšie, ale aj zapamätateľnejšie. Učili sme sa veľa praktických vecí, nemuseli sme sa bifľovať nezmyselné poučky. Učitelia nás neskúšali ústnou formou, písali sme priebežné písomky po tematických celkoch, ale najdôležitejšie boli záverečné testy.
Angličania k nám boli spočiatku rezervovaní, ale dali nám rovnaké šance. To nám dodalo sebavedomie. Učitelia nás podporovali v tom, v čom sme dobrí, viedli nás k nezávislej práci a samostatnosti, na druhej strane nás učili spolupracovať s ostatnými.
Páčilo sa nám, že anglický systém kladie dôraz na vlastnú aktivitu, snahu, samoštúdium, že žiaci nie sú preťažovaní učením sa dlhých látok. Viac priestoru bolo na projekty, referáty a diskusie. Sklamal nás malý záujem Angličanov o cudzie jazyky.
Domáce úlohy sa kontrolovali zriedka, sám žiak sa musel rozhodnúť, či si úlohu spraví pre svoje dobro, alebo nie. Ak ste sa nechceli učiť, bol to váš problém. Učitelia to brali tak, že každý musí sám prísť na to, že učiť sa je dôležité. Platí pravidlo – kto chce preraziť, musí na sebe makať. Učitelia sa zbytočne nezaťažovali tými, ktorí sa poflakujú a nemajú záujem. Nechce sa ti učiť – tvoje rozhodnutie, tvoj život.
Tak je to v Anglicku.
Kristína Bartová, 18 rokov
Terézia Bartová, 17 rokov
Barbora Bartová, 15 rokov
Študovali sme na strednej škole St. Bernards Catholic School. Nemuseli sme robiť žiadne vstupné testy, iba pohovor. Školu navštevovali študenti rôznej pleti, z rôznych spoločenských tried, cudzinci rôznych národností, akurát boli všetci katolíci.
Systém vyučovania bol úplne iný. Škola sa začínala okolo deviatej hodiny registráciou, zapisovala sa prítomnosť žiakov. Vyučovanie trvalo do 15.40. Nie celkom nám to vyhovovalo, mali sme málo voľného času. Ale účinným trestom bolo „detention“ – ostať po škole. Žiaci si preto rozmysleli, či chcú byť po dlhom dni ešte v škole.
V škole sme sa nemuseli prezúvať, čo nám bolo zvláštne, lebo všade boli koberce. Nosili sme uniformy – sivé sukne, biele blúzky a modré sako s logom školy. Aj keď sa nám to spočiatku zdalo nemoderné a nepohodlné, neskôr sme si to obľúbili. Bolo to praktické a nikto si nerobil žarty z toho, čo máte oblečené.
Čo sa týka učiva, bolo podstatne ľahšie, ale aj zapamätateľnejšie. Učili sme sa veľa praktických vecí, nemuseli sme sa bifľovať nezmyselné poučky. Učitelia nás neskúšali ústnou formou, písali sme priebežné písomky po tematických celkoch, ale najdôležitejšie boli záverečné testy.
Angličania k nám boli spočiatku rezervovaní, ale dali nám rovnaké šance. To nám dodalo sebavedomie. Učitelia nás podporovali v tom, v čom sme dobrí, viedli nás k nezávislej práci a samostatnosti, na druhej strane nás učili spolupracovať s ostatnými.
Páčilo sa nám, že anglický systém kladie dôraz na vlastnú aktivitu, snahu, samoštúdium, že žiaci nie sú preťažovaní učením sa dlhých látok. Viac priestoru bolo na projekty, referáty a diskusie. Sklamal nás malý záujem Angličanov o cudzie jazyky.
Domáce úlohy sa kontrolovali zriedka, sám žiak sa musel rozhodnúť, či si úlohu spraví pre svoje dobro, alebo nie. Ak ste sa nechceli učiť, bol to váš problém. Učitelia to brali tak, že každý musí sám prísť na to, že učiť sa je dôležité. Platí pravidlo – kto chce preraziť, musí na sebe makať. Učitelia sa zbytočne nezaťažovali tými, ktorí sa poflakujú a nemajú záujem. Nechce sa ti učiť – tvoje rozhodnutie, tvoj život.
Tak je to v Anglicku.
Kristína Bartová, 18 rokov
Terézia Bartová, 17 rokov
Barbora Bartová, 15 rokov
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.