Pijeme v dobrých, možno až priveľmi dobrých časoch, povzdychli sme si a objednali ešte jedno pivo.
Adam je poľský novinár. Kedysi bol spravodajcom v Prahe, no ešte v čase, keď Česká republika bola pre Poľsko zaujímavá. Vďaka nemu a niekoľkým ďalším ľuďom spoza českých hraníc som o niečo skôr ako ostatní začal v polovici deväťdesiatych rokov rozmýšľať nad tým, či je to s tou českou cestou ku kapitalizmu naozaj také vynikajúce a skvelé, ako sa vtedy písalo.
Aj v novinách, v ktorých som vtedy pracoval. Adam má ako novinár šťastie v tom, že jeho Poľsko sa cíti tak trochu ako veľmoc, a tak svoje misie v Iraku a v Afganistane berie veľmi vážne. Preto strávil mnoho týždňov v Iraku a teraz, keď „biely“ novinár už v Bagdade prakticky nemôže robiť svoju prácu, jazdí do Afganistanu. Adam nemá rád komunistov. Ani tých bývalých. Keď boli pred niekoľkými rokmi v Poľsku pri moci, musel odísť z verejnoprávnej televízie, pretože s nimi nechcel hrať ich pochybné hry. Teraz sa síce do televízie vrátil, ale ani so súčasnou vládou „káčerov“ nie je spokojný. Jemne povedané, nebol by rád, keby si noví mocipáni opäť zmysleli, že ho treba vyhodiť. Isteže, veď kto by bol rád..
Adam stoicky očakáva, kým sa skončí volebné obdobie a súčasná vláda konzervatívcov a nacionalistov zmizne na smetisku dejín, tak ako v Poľsku miznú vlády už dvanásť rokov. „Ešte dva a pol roka,“ hovorieva. „Na to, aby to prišlo skôr, sa máme príliš dobre. Ekonomika funguje akosi sama, nech si vláda robí, čo chce,“ dodáva nad plzenským.
Namiesto Adama by mohol na jeho mieste sedieť nejaký môj slovenský alebo maďarský známy a povedal by to rovnako, alebo aspoň podobne. No ja ako Čech, naopak, neviem, ako dlho česká vláda vydrží. Ale pri tom, čo predvádza, ani neviem, či by nebola škoda, keby padla. Tie naše vlády zaveľa nestoja, ale žijeme v príliš dobrých časoch na to, aby sme si toho boli vedomí. Či je to dobre, alebo zle, to skutočne neviem
Adam je poľský novinár. Kedysi bol spravodajcom v Prahe, no ešte v čase, keď Česká republika bola pre Poľsko zaujímavá. Vďaka nemu a niekoľkým ďalším ľuďom spoza českých hraníc som o niečo skôr ako ostatní začal v polovici deväťdesiatych rokov rozmýšľať nad tým, či je to s tou českou cestou ku kapitalizmu naozaj také vynikajúce a skvelé, ako sa vtedy písalo.
Aj v novinách, v ktorých som vtedy pracoval. Adam má ako novinár šťastie v tom, že jeho Poľsko sa cíti tak trochu ako veľmoc, a tak svoje misie v Iraku a v Afganistane berie veľmi vážne. Preto strávil mnoho týždňov v Iraku a teraz, keď „biely“ novinár už v Bagdade prakticky nemôže robiť svoju prácu, jazdí do Afganistanu. Adam nemá rád komunistov. Ani tých bývalých. Keď boli pred niekoľkými rokmi v Poľsku pri moci, musel odísť z verejnoprávnej televízie, pretože s nimi nechcel hrať ich pochybné hry. Teraz sa síce do televízie vrátil, ale ani so súčasnou vládou „káčerov“ nie je spokojný. Jemne povedané, nebol by rád, keby si noví mocipáni opäť zmysleli, že ho treba vyhodiť. Isteže, veď kto by bol rád..
Adam stoicky očakáva, kým sa skončí volebné obdobie a súčasná vláda konzervatívcov a nacionalistov zmizne na smetisku dejín, tak ako v Poľsku miznú vlády už dvanásť rokov. „Ešte dva a pol roka,“ hovorieva. „Na to, aby to prišlo skôr, sa máme príliš dobre. Ekonomika funguje akosi sama, nech si vláda robí, čo chce,“ dodáva nad plzenským.
Namiesto Adama by mohol na jeho mieste sedieť nejaký môj slovenský alebo maďarský známy a povedal by to rovnako, alebo aspoň podobne. No ja ako Čech, naopak, neviem, ako dlho česká vláda vydrží. Ale pri tom, čo predvádza, ani neviem, či by nebola škoda, keby padla. Tie naše vlády zaveľa nestoja, ale žijeme v príliš dobrých časoch na to, aby sme si toho boli vedomí. Či je to dobre, alebo zle, to skutočne neviem
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.